Bratislava 16. septembra 2018 (HSP/Foto:TASR-Jana Birošová/Pavol Ďurčo)

Potom ako do Ústavu pamäti národa prišlo v roku 2013 nové vedenie a spustili sa tlaky na jeho politizáciu, mal sa z neho stať akýsi ústav politickej korektnosti. Pred časom sme písali o prípade historika Martina Lacka, ktorého z ÚPN vyhodili z ideologických dôvodov (viac v článku). Dozvedeli sme sa však, že tento prípad nebol ojedinelý.

Martin Lacko je historik, ktorého v roku 2016 vyhodili z Ústavu pamäti národa.V súčasnosti vedie s ÚPN súdny spor o neplatnosť okamžitého skončenia jeho pracovného pomeru. Spýtali sme sa ho, či vie aj o ďalších príbehoch ľudí, ktorí sa v dnešných časoch stali obeťami tuhnúcej ideologickej normalizácie. „Je toho viac“, odpovedal na našu otázku Lacko.

„Môžem povedať o tom, s čím mám osobnú skúsenosť. Bolo to v roku 2015,“ začína rozprávať, „keď vypukla tá imigrantská kríza, v skutočnosti riadená moslimská invázia. Bolo zrejmé, že tu už ide do tuhého a my nemôžeme mlčať. Blížili sa voľby. Na základe iniciatívy Miroslava Šuňala a Evy Zelenayovej sme sa teda viacerí národne orientovaní ľudia začali stretávať.“

Išlo o neformálny klub, ktorý si dal názov Iniciatíva 2016. Postupne, od júla 2015 do marca 2016 vydal niekoľko vyhlásení. (Text tretej iniciatívy aj zoznam signatárov nájdete napríklad tu) Čo bolo zmyslom tejto netradičnej aktivity? Lacko vraví: „Cieľom bolo pokúsiť sa, aby sa národné straničky a hnutia zjednotili a išli do volieb spoločne.“

Stretali sa každý mesiac, ale nakoniec sa to skončilo tak, ako niektorí predpovedali už na začiatku, neúspechom. Dôvod? „Lebo žiaľ, u nás je to tak, že každý je generál, vodca na svojom, ktorý chce ostatných riadiť a nie je ochotný sa podriadiť. Jednoducho, nenašla sa zastrešujúca autorita. A potom osobné vzťahy, ten sa nerozpráva s tým, ten zas s tamtým… Takto to skončilo celé.“

„Potom sme teda uvažovali, čo ďalej,“ pokračuje Lacko, „či nechať celú rozbehnutú iniciatívu tak, prípadne, ktorú stranu podporiť z tých, ktoré sa pokladajú za národne orientované, a zároveň majú reálnu šancu sa dostať do parlamentu. SNS sme vylúčili, videli sme, že Danko je kúpený, a tak nám ostali jedine Kotlebovci. Vtedy asi dvaja cúvli, báli sa o svoje pracovné miesto. Skoncipovali a podpísali sme jedno slušné, nikoho neurážajúce vyhlásenie“, hovorí historik. „Krátky text, ktorý by si v záplave informácií sotvakto všimol, že niekto niekoho podporil. Papierovo vyšiel iba v dvojtýždenníku Kultúra.“

„Tie isté liberálne médiá, ktoré volajú po občianskej angažovanosti, zrazu dostali záchvat šialenstva z toho, že niekoľko intelektuálov, vrátane troch kňazov, sa rozhodlo vyjadriť svoj politický názor v prospech ,nevhodnej‘ strany a začali volať po najprísnejších trestoch pre signatárov“, konštatuje Lacko a začína vymenúvať ľudí, ktorí boli v dôsledku vyhlásenia nejako postihnutí.

„Miroslav Šuňal pracoval vo veľkej bratislavskej fabrike, kde ho hneď preradili na najpodradnejšiu pozíciu vo výrobe. S Evou Zelenayovou po podpise vyhlásenia ukončili niektoré redakcie spoluprácu. Časopis Kultúra, ktorý vydáva básnik Teodor Križka, prišiel o dotáciu z ministerstva kultúry, ktorú roky dostával – pre nekomerčné médium to bol takmer likvidačný zásah. Známy právnik a pedagóg Ján Cuper bol prepustený z fakulty – najprv mu zobrali denných študentov, dali mu len externých, a nakoniec ho úplne vyhodili,“ hovorí Lacko. „Bol tam taký nátlakový slniečkársky študentský gang, ktorý robil spolu aj s niektorými novinármi tlak na rektora aj dekana, ako je možné, že takéhoto človeka zamestnávajú. A keď ho vyhodili, najprv to rektor oznámil nie Cuperovi, ale týmto slniečkárom! Mimochodom, v tom čase mu niekto na aute odskrutkoval skrutky na kolese…“

A pokračuje: „Anton Čulen, učiteľ náboženstva v Bratislave, bol v tom čase vyhodený z práce tiež. Navyše, biskup mu zobral aj súhlas na vyučovanie náboženstva. Kňaz Ján Košiar bol predvolaný na koberec a následne preradený z Chrámu sv. Mikuláša v Trnave do starobinca v Cíferi. Cirkevný trest dostal aj ďalší rehoľný kňaz, ktorý si pred voľbami dovolil kritizovať pokryteckosť KDH…“ spomína Lacko vymenúvanie obetí slniečkárskeho kádrovania. A na záver pridáva do zoznamu ešte aj seba.

„Pokiaľ ide o mňa, ako bonus som dostal aj zákaz vstupu do škôl. Nemám to síce písomne, ale realita je taká. Naposledy som bol pozvaný prednášať na gymnázium na Šrobárovej ulici v Košiciach v marci 2016, ešte s jedným historikom a jedným matičiarom,“ rozpráva o svojej skúsenosti. „Študenti mali v ten týždeň maturity, mali voľné časové bloky, tak sme im to mali vyplniť, okrem prednášok sme pustili aj dokumentárne filmy. Dvadsať minút potom, ako som vyšiel z budovy, mi zavolal riaditeľ toho gymnázia. Že mu volali z Korzára (to sú regionálne noviny patriace pod SME), že ako je možné, že na pôde školy bol prednášať fanúšik Kotlebu. To som mal byť akože ja, zvyšní dvaja ho vôbec nezaujímali. Pritom mi nikto nevytkol žiadnu chybu alebo nekorektnosť pri prednáške. Nevraviac už o tom, že nie som ani člen strany, ani som v žiadnej strane nikdy nebol, ani som nikdy za žiadnu nekandidoval.“

To však slniečkarom nestačilo: „Ten žurnalista zastrašoval vtedy nielen riaditeľa, ale hnal to aj na krajský školský úrad, kontrolné orgány a Boh vie kam ešte. Riaditeľa toho gymnázia potom vyhodili. To mala byť taká výstraha aj ostatným, aby si nik nedovolil ma pozvať. No a odvtedy som skutočne nebol na žiadnu školu pozvaný, aj keď dovtedy som dosť chodieval,“ uzatvára Martin Lacko rozprávanie o svojej skúsenosti s praktikami posluhovačov liberálnej junty, ktorí dnes profesne likvidujú ľudí za odlišný názor, práve tak ako ich predchodcovia z iných totalitných režimov.

Kde hľadať vysvetlenie? Lacko hovorí: „Oni sa jednoducho boja pravdy, desia sa toho, že by niekto iný ako oni mohol dostať verejný priestor. A rovnako sa boja toho, že inteligencia sa začne aktivizovať, že sa jednoducho prestane báť a začne podporovať proslovenské politické sily. Lebo oni, tzv. liberáli, sa snažia formovať obraz, že ľudia, ktorí hovoria o národe, to sú len nejakí vyholení hulváti. Ale keď sa nájde niekto verejne známy, kto nejakou formou národnú myšlienku podporí, po ňom idú najviac. Presne tak, ako v 50. rokoch.“

Žeby sa história opakovala?

Ivan Lehotský