V úvode podčiarkol, že pred 80 rokmi nezodpovedné konanie radu európskych mocností posunulo svet k začiatku najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva.

„Rozsiahlu diskusiu o príčinách tejto tragédie rozprúdila Ruská historická spoločnosť ešte v minulom roku. Počas osláv 100. výročia ukončenia prvej svetovej vojny mnohí naši kolegovia – uznávaní historici – zdôrazňovali nedokonalosť versailleského systému vytvoreného na základe výsledkov prvej svetovej vojny. Jeho základom sa stal princíp nerovnosti: takzvané „veľké mocnosti“ – Anglicko, Francúzsko, USA – uprednostnili vlastné záujmy pred záujmami ostatných účastníkov medzinárodných vzťahov. A táto nerovnováha neskôr znemožnila vybudovať systém kolektívnej bezpečnosti na európskom kontinente. Práve táto nerovnováha záujmov zrodila nemecký nacizmus a taliansky fašizmus.

Západné mocnosti krátkozrako dopustili zrod vojenskej sily nemeckej ríše, podporili Hitlera v otázkach anšlusu Rakúska, pristúpili na hanebnú Mníchovskú zradu a zaujali zrejmý neutrálny, profašistický postoj v Španielsku. Keď to zhrnieme, tieto udalosti nám vykresľujú názorný obraz „upokojenia“ agresora – nebezpečnej hry, rozohranej proti Sovietskemu zväzu.

Vedenie Sovietskeho zväzu bolo informované o reálnych cieľoch západných vlád. O tom svedčia mnohé zachované dokumenty vrátane tých, ktoré získala Sovietska zahraničná rozviedka. Niektoré z týchto dokumentov sa nachádzajú na webovej stránke Služby zahraničnej rozviedky Ruskej federácie. A dnes predstavujeme nové vydanie Vestníka Archívu Prezidenta Ruskej federácie – je to celý zväzok dokumentov, plne venovaných sovietsko-nemeckým vzťahom v predvojnových rokoch.

Nemecko nechcelo viesť vojnu na dvoch frontoch, preto pristúpilo na bezprecedentné ústupky, aby malo zaručenú sovietsku neutralitu v poľskej kampani. Dokumenty, ktorú sa nachádzajú v tomto zborníku, potvrdzujú, že to nebol Sovietsky zväz, ale bola to práve Tretia ríša, ktorá prišla s iniciatívou, aby bola 23. augusta 1939 uzavretá Dohoda o neútočení, v ktorej boli okrem iného vymedzené sféry vplyvu. Pre sovietsku stranu bolo takéto riešenie vynútené.

Vedenie našej krajiny trvalému mieru s agresorom samozrejme neverilo. O tom hovoria aj archívne dokumenty Služby zahraničnej rozviedky. Tak, napríklad, sovietska rozviedka odoslala do Moskvy obsah dôverného rozhovoru Goebbelsa so svojim blízkymi stúpencami. Slová Goebbelsa: „My teraz využívame Rusov v mene hmlistého spojenectva. A v skutočnosti preto, aby nám pomáhali zvíťaziť nad Francúzskom a Anglickom, aby sme sa rozmiestnili všade tam, kde to bude náš Generálny štáb pokladať za nevyhnutné a aby sme si definitívne vyrovnali naše staré účty s Ruskom“.

V polovici septembra 1939 Poľsko fakticky prestalo existovať ako suverénny štát. Po vypuknutí druhej svetovej vojny a vstupe hitlerovských vojsk na územie Poľska práve toto bolo zdôraznené v nóte sovietskej vlády poľskému veľvyslancovi v noci na 17. septembra 1939. V priebehu piatich dní sa sovietske ozbrojené sily dostali na novú hranicu s Nemeckom.

Je príznačné, že v septembri 1939 poľské ozbrojené sily, narýchlo naverbované z Ukrajincov a Bielorusov, často prechádzali na stranu Červenej armády. Vrchný veliteľ poľskej armády Edward Rydz-Śmigły rozumne vyhodnotil situáciu a vydal rozkaz neklásť odpor prichádzajúcim sovietskym vojskám. Aj oficiálny postoj západných mocností sa obmedzil na priznanie výsledkov tejto operácie.

Spomeniem ešte jeden detail: už po víťazstve nad nacistickým Nemeckom, na základe iniciatívy Stalina bola v prospech Poľska odtrhnutá značná časť priemyselne rozvinutých území Sliezska, Východného Pruska, Pomoranska. Úsilím sovietskej diplomacie sa Poľská republika rozšírila prakticky o štvrtinu. Hoci dnes si na to málokto spomenie.

V závere by som chcel poznamenať, že jeden z hlavných princípov historickej vedy spočíva v tom, aby sa k hodnoteniu minulých udalostí nepristupovalo výlučne z pozícií dnešného dňa. Aplikovať na sovietsko-nemeckú dohodu logiku súčasných medzinárodných vzťahov – to je to isté, ako vyčítať Spojeným štátom anexiu Texasu ako časti suverénneho Mexika. Hoci v polovici 19. storočia to nebolo nič iné, ako anexia značnej časti územia suverénneho štátu.

Ale históriu tu máme na to, aby sme sa z nej poučili. A jedno z hlavných poučení spočíva v tom, že snaha kohokoľvek ovládnuť svet sa nevyhnutne končí krachom. Rovnako ako aj pokusy zabezpečiť si vlastnú bezpečnosť na úkor bezpečnosti druhého. Práve dôvera spolu s realizmom v medzinárodných vzťahoch sú schopné zabezpečiť trvalý a spoľahlivý mier na planéte. Som presvedčený, že historická lekcia druhej svetovej vojny spočíva práve v tom, aby sa také tragické udalosti nikdy viac neopakovali,“ zdôraznil v závere svojho prejavu Sergej Naryškin.