Môj profil 
Predplatné
Kroky najvyššieho súdu sa nepozdávajú Slovenskej asociácii fotovoltického priemyslu a OZE (SAPI) a právnikom zastupujúcim niektorých výrobcov “zelenej“ elektriny. „Najvyšší súd de facto konštatoval, že podľa starého zákona o energetike z roku 2004 musela akási zmluva o prístupe vzniknúť, a táto zmluva mala byť základom pre uhrádzanie platby za prístup. Nech sa však na to pozerám z akejkoľvek strany, v spise, a ani nikde inde, žiadnu takúto zmluvu nevidím. Odôvodnenie najvyššieho súdu sa mi preto, ako právnikovi, veľmi ťažko vysvetľuje,“ konštatuje Pavol Poláček z advokátskej kancelárie Poláček & Partners. Navyše, platba za prístup sa podľa neho začala vyberať až v roku 2014. „V tom čase však už bol starý zákon o energetike dávno zrušený. Nahradil ho nový samostatný zákon, ktorý jasne popisoval, v akej zmluve sa môže prístup do distribučnej sústavy dohodnúť, a ako má táto zmluva vyzerať. Vo svojom rozhodnutí to však najvyšší súd nijako nezohľadnil,“ upozorňuje Poláček.
Podľa SAPI je zarážajúce, že argumenty, ktoré doteraz na súdoch nefungovali, zrazu presvedčili sudcov Najvyššieho súdu SR natoľko, že senát rozhodol v rozpore s Ústavným súdom SR. „Ešte viac ma ale zaráža, že rozhodnutie k 50-stranovému dovolaniu, v ktorom sa riešila napríklad aj problematika spätných účinkov nálezu Ústavného súdu SR, sa opiera len o zopár veľmi slabo odôvodnených odstavcov. Akoby členovia senátu nemali ani len snahu problematiku pochopiť do detailov,“ hodnotí riaditeľ SAPI Ján Karaba.
Spor ohľadom G-komponentu sa ťahá už viac než šesť rokov. Začiatkom roka 2014 vstúpil do platnosti ako podzákonná vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO). SAPI v spolupráci s vtedajšími opozičnými poslancami Národnej rady SR vtedy iniciovali podanie na Ústavný súd SR. Ten v roku 2016 mal podľa SAPI rozhodnúť tak, že výrobcovia elektriny bez zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemusia platiť tento poplatok. „Distribučné spoločnosti poplatok výrobcom aj napriek tomuto nálezu fakturovali a mnohí výrobcovia riešili tento problém súdnou cestou. Okresné a neskôr aj krajské súdy im dávali za pravdu. Do dnešného dňa existujú desiatky prípadov, keď súdy výrobcom priznali ich nároky,“ doplnil Karaba.
Distribučné spoločnosti sa voči prehratým sporom na okresných a krajských súdoch odvolávali. Viaceré spory sa tak dostali až na Najvyšší súd SR. Ten 28. januára 2020 zverejnil prvé rozhodnutie. „Podľa jeho názoru zmluva o pripojení, ktorá bola medzi výrobcom a distribučnou spoločnosťou uzavretá podľa starého zákona o energetike, obsahovala v sebe zároveň aj akúsi zmluvu o prístupe. To je v absolútnom rozpore s nálezom Ústavného súdu aj doterajšími rozhodnutiami okresných a krajských súdov v desiatkach podobných sporov a jeho argumentácia sa nápadne podobá na argumentáciu distribučných spoločností, proti ktorým boli tieto spory vedené,“ uzavrel Karaba.
.JPG)
.jpg)
