Bodettov sľub, že bude svietiť, je v ostrom kontraste s realitou, ktorej čelia Kyjev, Ľvov a ďalšie veľké mestá na Ukrajine. Ukrajina aj s podporou NATO zápasí o to, aby udržala svetlá a teplo. Situácia je pochmúrna a v najbližších dňoch sa bude len zhoršovať, pretože teploty naďalej klesajú a systém výroby elektrickej energie v Ukriane degeneruje. Gonzalo Lira prináša reportáž o tejto realite z prvej línie.

Gonzalo mi poslal niekoľko ďalších poznámok, ktoré sú dôležité:

Takže výpadok elektriny môže trvať dve hodiny alebo večnosť – neviete to, jednoducho čakáte. Práve táto neistota podľa mňa spôsobí u obrovského množstva ľudí, že stratia nervy a utečú na Západ. Preto si myslím, že druhá migračná vlna túto zimu určite príde do Európy, a to z Ukrajiny. A keďže táto vlna nepôjde po železnici – zrejme preto, že bez elektriny nefunguje železničný systém -, tak to bude autom. Čo bude chaotické, neorganizované, úplne upchaté cesty, pretože akékoľvek vozidlo, ktoré bude k dispozícii, použijú civilisti na to, aby sa dostali von. A samozrejme, mnohým z týchto vozidiel dôjde na benzín, čo spôsobí ešte väčšiu spúšť.

Je tu ešte jeden faktor: Vykurovanie áut. Väčšina ľudí má svoje autá počas zimy v garážach. Akumulátory áut sa veľmi rýchlo vybijú, keď je 15 stupňov pod 0. Ak nebude elektrina, nebude ani teplo – takže autá nemusia jazdiť, keď zima naplno nastúpi. To môže zohrávať úlohu pri rozhodovaní ľudí, či odísť alebo zostať, alebo či MÔŽU odísť alebo zostať. Ak sa vám vybije batéria v aute a nebude ju možné nabiť, vaše auto sa stane hračkou.

Podčiarknuté a zhrnuté, ak sa na Ukrajine natrvalo preruší dodávka elektriny, bude to veľmi škaredé. Pretože v tomto zimnom počasí nie je možné prežiť bez tepla a vody a celá infraštruktúra na ich dodávku je závislá od elektriny, pričom neexistuje žiadna náhrada ani praktické riešenie vo veľkom rozsahu.

Vojna na Ukrajine odhalila skutočnosť, že Spojené štáty a NATO nemajú k dispozícii účinný systém protiraketovej obrany, ktorý by dokázal zostreliť ruské hypersonické rakety. Rusko má nad Západom jasnú technologickú výhodu, a to nielen vďaka životaschopným hypersonickým strelám, ale aj vďaka integrovanému systému protivzdušnej obrany, ktorý je určený na zostrelenie hypersonických striel, ktoré Západ zatiaľ nemá vo svojom inventári zbraňových systémov.

Plánoval som o tom napísať viac, ale Andrej Martyanov ma predbehol svojím článkom Hypersonic Ad Nauseam On Thanksgiving. Píše:

Okolo amerického programu vývoja hypersonických zbraní, ktorý ešte pred niekoľkými krátkymi rokmi, najmä pred marcom 2018, mnohí v USA všeobecne, a najmä v Pentagóne, považovali za trik a butikové zbraňové systémy, spôsobuje neustály mediálny „pohyb“ a rozruch. Chlapče, ako sa prepočítali. Teraz sa zrazu Spojené štáty vo veľkom pustili do hypersoniky predovšetkým do toho, čo by sa dalo definovať ako kĺzavé teleso stredného doletu pre CPS (Conventional Prompt Strike).  . . .

A tu je bod, o ktorom teraz môžeme začať s istotou hovoriť. Ako píšem nonstop a ad nauseam – žiadny zbraňový systém, ani ten najpokročilejší, neexistuje v technologickom a operačnom vákuu, čo sa Pentagon stále nenaučil. Skutočná integrácia prichádza s REÁLNOU, teda operačný zmysel a dopad, integráciou zbraňového systému do siete ostatných zbraní a systémov, ktoré fungujú ako jednotný organizmus. A tu je pointa: Spojené štáty sú teraz zapojené do boja na život a na smrť s Ruskom a snažia sa zachovať si čoraz neudržateľnejšie (a silne prehnané) postavenie hegemóna. Ale! Ale, ak ruské hypersonické zbrane spôsobili revolúciu vo vojenských záležitostiach, americkým sa to nepodarí. To je zaujímavé vysvetlenie od plukovníka (v zálohe) Knutova, ktorý je dnes riaditeľom múzea ruských síl protivzdušnej obrany. Tak hodnotí americký program a stav vecí. Odporúčam vám prečítať si celý článok.

Jedným z ďalších závažných dôsledkov ruskej kampane na vypnutie elektrického prúdu na Ukrajine je psychická ujma spôsobená obyvateľom. Gonzalo to spomína vo svojom videu vyššie. Moderná generácia, či už na Ukrajine alebo v Spojených štátoch, je zvyknutá mať informácie v reálnom čase a ľahko dostupné. Len málokto v moderných priemyselných krajinách vie, aké to je byť odrezaný od správ o svetových udalostiach. Tieto vedomosti alebo informácie zohrávajú kľúčovú úlohu pri formovaní postojov verejnosti. V roku 1978 som žil na honduraskom vidieku. Vďaka generátoru sme mali elektrinu len dve hodiny za noc. Ak som mal šťastie, mohol som zachytiť vysielanie BBC a získať určitú predstavu o tom, čo sa deje vo svete.

To, čo uvidíme v nasledujúcich týždňoch od Ukrajincov, ktorí zostávajú v zatemnených mestách bez elektriny, sú ľudia odrezaní od svojho politického vedenia a naplnení skutočným pocitom, že sú opustení. To nie je vymyslený stav. Ľudí bude nútiť zima, nedostatok tepla a vybité batérie, aby vymysleli nejakú stratégiu prežitia. To dramaticky naruší schopnosť Ukrajiny udržať životaschopnú armádu v teréne. Vojaci, ktorí doteraz mohli telefonovať domov a rozprávať sa so svojimi blízkymi, už nebudú mať toto záchranné lano do vonkajšieho sveta.

Ocitli ste sa niekedy v situácii, keď ste boli odlúčení od blízkej osoby a nemohli ste s ňou komunikovať viac ako 24 hodín, najmä keď neviete, či je živá alebo mŕtva? Počas prvej svetovej vojny vojaci v zákopoch vo Francúzsku nemohli očakávať žiadnu okamžitú komunikáciu. Boli odkázaní na listy z domova, ktoré im prinášali správy, a táto komunikácia sa oneskorila o niekoľko dní, ba dokonca týždňov. My však žijeme v inej dobe a teraz sa očakáva bezprostrednosť. Keď sa očakávania nastavia na vysokú úroveň a vznikne priepasť, v ktorej realita zďaleka nedosahuje očakávania, je to recept na nepokoje a dokonca vzbury.

Viete si predstaviť, aký absťák budú prežívať dvadsiatnici a tridsiatnici na Ukrajine, keď sa im vybijú telefóny a počítače a oni už nebudú môcť posielať esemesky alebo zavolať priateľovi? Nie som si istý, či si spravodajské komunity rôznych krajín vôbec našli čas na to, aby sa zamysleli nad dôsledkami takéhoto vývoja. Najpravdepodobnejším výsledkom je, že ľudia pôjdu tam, kde si môžu nabiť telefón a zavolať. To znamená masovú emigráciu do susedných krajín so životaschopnými elektrickými rozvodmi.

Čo si myslíte vy?