Moeller: Blíži sa koniec Atlantickej aliancie?

Washington/Brusel 30. mája 2018 (HSP/Foto: TASR/AP- Andrew Medichini)

Rozhodnutie prezidenta USA Donalda Trumpa o odstúpení od JCPOA (Iránsky jadrový program), od Parížskej dohody o klíme, od TPP a aj zmeny v rámci NAFTA (Severoamerická dohoda o voľnom obchode) môžu byť pre Európu brzdou v spojenectve s USA v tzv. Atlantickej aliancii (NATO), uvádza bývalý dánsky štátny tajomník Joergen Oerstroem Moeller v článku pre National Interest

USA opustili rýchlo a bez váhania svoju úlohu vodcu v globálnych alianciách a ich dlhodobí spojenci ostávajú teraz zmätení, nevediac, čo robiť, ako sa správať v novom svetovom poriadku, v ktorom sa heslo “America first” zmenilo na “America only”. To podľa Moellera signalizuje prikláňanie sa k izolácii.

Odstúpenie USA z JCPOA “vytiahlo koberec spod nôh jeho európskym spojencom a poškodilo transatlantickú jednotu smerom k spoločným cieľom”. Buď si teda európski spojenci zachovajú JCPOA alebo sa rozhodnú nasledovať vedúce postavenie USA. Zdá sa, že v oboch prípadoch “Trumpova administratíva znamená podnikanie pri opätovnom uložení sankcií, USA vytvoria prekážku hospodárskych a obchodných obmedzení voči Európe a európskym spoločnostiam, ktoré sa podieľajú na Iráne”. Ak Európa nedodrží tieto obmedzenia alebo nebude rešpektovať sankcie voči Iránu, nebude pre USA cennou.

Ekonomická cena amerických sankcií voči európskym podnikom bude vysoká a že aj mnohé konkurenčné americké spoločnosti budú trpieť (napríklad Boeing), je slabou útechou. Politické dôsledky budú hlbšie.

“USA jednoducho považujú za samozrejmosť a očakávajú, že ich európski spojenci sa vždy budú snažiť robiť to, čo si Amerika želá bez ohľadu na záujmy, názory a pravidlá,” konštatuje Moeller s tým, že “nie je to druh aliancie, ktorú Európania chcú, pretože namiesto toho by očakávali bežné konzultácie a náležitý ohľad na to, ako sa cítia”.

Keby sa európske krajiny rozhodli nasledovať USA a opätovne uvaliť iránske sankcie, spôsobilo by to, že európske spoločnosti nebudú dodržiavať zmluvy s Iránom a sankcie zároveň zabránia mnohým súčasným a budúcim investičným príležitostiam. Európa sa však môže rozhodnúť, že politická a ekonomická cena pri odtrhnutí sa od partnerstva s USA je príliš vysoká a príliš riskantná, čo by znamenalo že Európania sa dostanú do “ponižujúceho postavenia” zo strany samotných Európanov, USA, krajín na Blízkom východe a veľkých mocností, ako sú Rusko, Čína a India.

Moeller však nakoniec píše, že ak by Európa zostala v JCPOA, kombinovaná ekonomická sila Európy, Číny a Ruska prevýši USA. Bolo by to prvýkrát od roku 1945, kedy USA nebudú schopné uložiť svoju vôľu zvyšku sveta. V celosvetovom boji o moc to Irán a ostatní partneri JCPOA pochopili úplne. Budú manévrovať, aby podporovali Európu, čím budú USA izolovať a tým sa zintenzívni americký hnev. Keď sa USA budú pýtať, prečo by Európa mala byť ich priateľom, ak je ochotná obetovať dlhodobé vzťahy s nimi, európska odpoveď bude: “Prečo ste nás a seba do tejto situácie priviedli?”

Tradičná diplomacia hovorí, že v zákulisí sa bude hľadať nejaký kompromis, ale “Trump neuznáva tradičnú diplomaciu”. Možno sa bude hľadať nejaké riešenie či kompromis, ale “európske postoje k irackej vojne v roku 2003 a súčasná otázka týkajúca sa Iránu naznačujú, že sa Atlantická aliancia rozpadá”, uzatvára Moeller.