Martina Proneková: Na smrť sa nedá pripraviť, ani si na ňu zvyknúť

Bardejov 1. novembra 2017 (TASR/HSP/Foto:TASR-Maroš Černý)

Práci v hospici sa venuje 15 rokov. Počas tohto obdobia spolu s ľuďmi, ktorí tam pracujú, sprevádzali na poslednej ceste mnohých zomierajúcich. O tom, ako na ňu vplýva smrť, prečo je dôležité odpustenie a akú úlohu zohráva rodina pri zomierajúcom, hovorí vedúca Hospicu Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi Martina Proneková.

Pre mnohých ľudí je smrť niečím strašným. Často ju v ruchu každodenného života vnímajú ako niečo, čo sa ich netýka. Vy sa s ňou stretávate takmer denne. Čo pre vás znamená a ako ju vnímate?

Vo všeobecnosti treba poznamenať to, že smrťou sa nikto nechce zaujímať ani zaoberať, pretože je to niečo, čo je smutné a čím sa končí všetko to, čo vlastne trvalo predtým. Ak ide o náhlu smrť, ktorá príde nečakane a neplánovane, je to veľmi boľavé a je to utrpenie a tragédia pre tých, ktorí ostávajú. V našom prípade v Hospici Matky Terezy je vlastne zomieranie očakávajúce a sme pripravení na to, že pacienta a rodinu vedieme k tomu koncu, s tým, že máme ten čas na to, aby sme rozhovormi a sprevádzaním nášho pacienta a rodiny dokázali dôjsť k zmiereniu, poďakovaniu, zamyslieť sa nad tým, čo v živote bolo krásne, čo sme dokázali, čím sme životom prešli, aby sme trošku uľahčili chvíle, ktoré nás čakajú. Smrť a vnímanie smrti je pre každého z nás ťažké, nikto z nás sa nevie s tým zmieriť, nikto z nás nevie prijať ten koniec, ale je to tu a je to prirodzená súčasť života. Nedá sa povedať, že som na smrť pripravená, alebo že ju prijímam, že by som prijala smrť svojich blízkych, ale práca v hospici ma na to pripravuje.

Práci s ťažko chorými a zomierajúcimi sa venujete 15 rokov. Ako ste sa k nej dostali?

Bolo to takisto neplánované a nečakané. Možno nejaké riadenie môjho života, životného osudu a životnej cesty. Keď som ukončila zdravotnú školu, tak som sa dostala k práci s ťažko telesne a mentálne znevýhodnenými deťmi a už tam som si uvedomila, že moja cesta nebude k tomu aktívnemu vyliečeniu a nemocnici. Raz na svätej omši v rámci oznamov vyhlasovali, že sa otvára hospic, zriaďovateľom je Arcidiecézna charita a to bolo zase také nejaké vnútorné pohnutie, že vyskúšaj, choď tam. Tak som si dala žiadosť, išla som na pohovor. Vtedajšou riaditeľkou bola MUDr. Alica Válkyová, ktorá vstúpila do hospicovej problematiky medzi prvými, pretože paliatívne oddelenie na Slovensku už existovalo, ale hospic v tom čase ešte nebol. Bol to rok 2003. Takže bola medzi prvými, ktorá sa dotkla hospicovej starostlivosti a obdobia toho času zomierania. Môj osobný pohovor bol veľmi náročný, pretože doktorka Válkyová šla na nás priamo s otázkami o smrti a zomieraní. Mladý človek, ktorý má rodinu, je plný energie a elánu, a zrazu počuje slová koniec, smrť a zomieranie. Povedala mi: „Aj tak vás prijmeme, ale bude s vami veľa práce.“ Dnes som tu a mám pár rokov skúseností a života so zomierajúcimi.

Každá práca človeku niečo dáva. Čo vám dosiaľ dala práca s ťažko chorými a zomierajúcimi ľuďmi?

Dostať sa do vnútra človeka, vedieť komunikovať, priblížiť sa človeku a ešte v dnešnej dobe, ktorá je taká hektická a pretechnizovaná, je veľmi náročné, pretože sa ľudia uzatvárajú. Toto je to náročné na našej práci, ale na druhej strane, aj keď hovoríme o konci, zomieraní a smrti, dáva to silu žiť život tak, aby som si uvedomovala, čo je dôležité, čo k životu potrebujem a čo nemusí byť. Dáva mi to aj pocit toho, že život nie je márny a že má zmysel a význam bojovať a fungovať. Vnútorné uspokojenie je väčšie, aj keď navonok to tí druhí nevidia. Je to taká odmena.

Dá sa na smrť pripraviť?

Nie, nedá sa na smrť pripraviť, ani sa nedá na smrť zvyknúť. Keď počúvame o náhlych úmrtiach, musia to byť veľké tragédie pre pozostalých a pre vnímanie smrti. V hospici, aj keď sa na to pripravujeme, stále je to premiéra, niečo nové. Stále je to chvíľa, ktorá sa nikdy nezopakuje. Ani pre pacienta, ani pre príbuzného, ale ani pre nás – personál. Nedá sa zvyknúť ani na smrť, ani na zomieranie. Človek chce žiť a pri našich pacientoch vidím, že aj keď je to veľmi ťažké, ale chcú. Vôľa a túžba žiť tu je.

Zdraví ľudia majú množstvo prianí a snov. Stáva sa, že si i zomierajúci niečo konkrétne prajú?

Určite áno. Každá túžba a sen tu je a je až do konca. Sú plány, ktoré naši pacienti uzavrú – touto cestou už nejdem, ale sú sny a túžby, ktoré sú možno z rán a bolestí, ktoré si pacient nesie celý život, vie, že toto je posledné obdobie, keď sa môže chytiť personálu a ten mu môže pomôcť. Sú napríklad posledné želania – chcem ísť ešte poslednýkrát do rodiska, alebo navštíviť hrob, chcem, aby za mnou prišiel niekto, s kým som sa dlho nevidel, alebo chcem sa s niekým rozlúčiť. Sú to túžby posledného úseku tej cesty. Niektoré sú prirodzené, spojené s odchádzaním, ale sú aj nedokončené plány, ako sú majetkové vysporiadanie, alebo ak je pacient v tom období pri vedomí, uvedomuje si napríklad aj to, že zle prerozdelil majetky, alebo urobil nejakú neprávosť či krivdu a všetko chce v tej chvíli urovnať.

Takže sú aj veci, ktoré človek pred smrťou ľutuje?

Určite sú tam rany, lebo rany, bolesti, trápenia, krivdy si nesieme po celý život. Tie sú väčšinou nevypovedané, nevykomunikované aj medzi svojimi blízkymi. Žijeme život, ale vnútri si nesieme svoju ťarchu, ktorú nevieme dať von. A tu sú chvíle, aby pacient toto všetko zo seba vydal, a nie je to ľahké rýpať sa vo svojom svedomí a ešte tá práca samého so sebou, že sa končí život. Sú to väčšinou vnútorné, duševné veci, ktoré ľudí ťažia.

Vy a váš personál ste často tými, ktorí sú ako poslední pri ľuďoch, ktorí zomierajú. Ako to vplýva na vás? Beriete to ako svoju prácu, alebo vkladáte do toho i samých seba?

Toto je úplne špecifická oblasť. Jednak máme nálepku charity, ktorá sama osebe má v svojom morálnom kódexe vzťah k ľudskej bytosti, lásku k blížnemu a službu v kresťanskom duchu. Ďalej máte svoj životný motív, akou cestou chcete ísť. Je na človeku – pracovníkovi, či si vyberie len ten profesionálny život, ale dlho v hospici nevydrží, alebo spadne aj do tej citovej oblasti a z hospicu musí odísť, lebo ho to skôr či neskôr začne valcovať. Takže ja osobne som profesionálka, ale ten vzťah k pacientovi mám, vytváram si ho, pretože bez toho vzťahu sa nepohnem ďalej. Hospic je špecifické zariadenie, kde ľudský prístup má byť na prvom mieste a má byť aj nad tou profesionalitou.

Mnohí ľudia si prajú zomrieť doma v kruhu svojich blízkych. Oproti nemocniciam hospic poskytuje priestor i rodine. Ako to v praxi funguje u vás?

Najideálnejšie by bolo, keby každý z nás mohol zomrieť doma v svojej posteli a v tom, čo vybudoval, v kruhu svojej rodiny, kam príde kňaz, lekár aj sestra. V našom štáte to nie je také rozvinuté ako v zahraničí v rámci Európy. Vďaka Bohu, sú tu hospice, zariadenia, ktoré sú výlučne špecifické pre obdobie zomierania. Príbuzní sú súčasťou hospicového tímu, čiže sa môžu zapájať do starostlivosti, ale vždy je to o vzájomnej komunikácii. Ak my vieme predstavu príbuzného, ako chce, aby prebiehal posledný úsek života jeho blízkeho, tak je to o to ľahšie. Sú príbuzní, ktorí napríklad nechcú byť pri sprevádzaní, čo na jednej strane aj chápem, na druhej strane sa ochudobňujú o čas odchodu a rozlúčenia a vlastne si ďalej do života odnášajú výčitky. Pretože, ak ja odmietnem byť pri svojom blízkom, že to nechám len na personál, v tej chvíli je to fajn, ale čo bude po pohrebe, po troch mesiacoch a po roku? Vezmem si to požehnanie do ďalšieho života, alebo budem žiť s výčitkami pri každom výročí úmrtia svojho blízkeho? Takže aj tu sa snažíme príbuzných viesť k tomu, alebo ‘zobrať ich za ruku’ a pomôcť im prejsť tú cestu tak, aby sprevádzanie urobili oni, nie my, personál. Máme veľa prípadov, keď nám príbuzní povedia, že my neprídeme, lebo sme zďaleka, alebo nemôžeme. Hovorím im, tak hľadajme inú formu, dám vám telefón k uchu blízkeho, rozlúčte sa, povedzte tie posledné slová, naozaj vás bude to trápiť. Väčšinou to prijmú a väčšinou ten posledný krok urobia, aj napriek tomu, že tam boli rozbité vzťahy, alebo spolu nefungovali, nežili, tak prichádzajú. Napríklad deti, ktoré sú z rozbitých manželstiev a toho ocka alebo mamu nevideli dlhé roky, dokážu nájsť odvahu prísť.

Akú úlohu zohráva rodina pri zomierajúcom?

Veľmi dôležitú a bez rodiny si to nevieme predstaviť, pretože my sme len nástrojom. My môžeme len naservírovať a ponúknuť možnosti a je na pacientovi, čo si vyberie. Ale rodina je priamo spojená s tým pacientom. Je tam prežitý nejaký spoločný život, nejaký čas, niečo, čo majú spoločné. Aj pre tú rodinu je to dôležité, aj pre pacienta.