Pri tejto príležitosti prináša výberový prehľad doterajších francúzskych prezidentov od roku 1959.

1. Charles de Gaulle (vo funkcii: 8. januára 1959 – 28. apríla 1969)

Bol vodcom Oslobodeneckých francúzskych síl v druhej svetovej vojne a hlavou provizórnej vlády v rokoch 1944-46. V roku 1958 bol vyzvaný, aby zostavil vládu a bol prvým prezidentom Piatej francúzskej republiky. Text novej ústavy predstavil aj nový volebný systém. Voľba prezidenta republiky mala byť zverená do rúk kolégia 80.000 zvolených predstaviteľov (poslancov, senátorov, generálnych radcov, starostov a splnomocnencov komunálnych zastupiteľstiev). Tento systém bol však použitý len raz, a to 10. októbra 1958 pri voľbe de Gaulla.

Dohliadal na ekonomické stabilizovanie a revitalizáciu krajiny, a začal tým, že zaviedol nový francúzsky frank. Na medzinárodnom poli odmietol spoluprácu s USA i so Sovietskym zväzom a snažil sa o vytvorenie nezávislého Francúzska s jeho vlastnými jadrovými zbraňami. Začal budovať základy Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS, dnešná Európska únia) a vetoval prvý pokus Británie o vstup do spoločenstva v januári 1963.

De Gaulle, prezident volený na sedemročné funkčné obdobie, abdikoval 28. apríla 1969 po oznámení výsledkov referenda o presune niektorých kompetencií na kraje a o transformácii Senátu, ktoré boli odmietnuté, pretože svoje zotrvanie vo funkcii podmienil prijatím týchto zmien.

Alain Poher, predseda Senátu. Bol dočasným prezidentom Francúzskej republiky od 28. apríla 1969 do 20. júna 1969.

2. Georges Pompidou (vo funkcii: 20. júna 1969 – 2. apríla 1974)

Druhý prezident Francúzskej republiky bol volený na sedemročné funkčné obdobie. Ako blízky spolupracovník de Gaulla pokračoval v jeho politike, ktorú sa však snažil prispôsobiť novým požiadavkám. Z tohto dôvodu otvoril aj Spojenému kráľovstvu cestu do Európskeho spoločenstva (ES). Dňa 2. apríla 1974 zomrel počas výkonu funkcie hlavy štátu.

Alain Poher, predseda Senátu. Bol opäť dočasným prezidentom Francúzskej republiky od 2. apríla 1974 do 27. mája 1974.

3. Valéry Giscard d’Estaing (vo funkcii: 27. mája 1974 – 20. mája 1981)

Tretí prezident Francúzskej republiky, volený na sedemročné funkčné obdobie. Liberálny konzervatívec a bývalý francúzsky minister financií a hospodárstva sa snažil o rozvoj ES a medzinárodnej hospodárskej spolupráce. Zasadzoval sa o rôzne reformy, napríklad za zníženie veku dospelosti na 18 rokov, povolenie rozvodov na základe obojstrannej dohody a povolenie interrupcie podľa rozhodnutia matky.

4. Francois Mitterrand (vo funkcii: 21. mája 1981 – 16. mája 1995)

Štvrtý prezident Francúzskej republiky, volený na sedemročné funkčné obdobie. V úrade francúzskeho prezidenta pôsobil dve funkčné obdobia.

Do úradu sa dostal na tretí pokus ako prvý socialista. Uchoval Francúzsku štatút veľmoci a za spoločnú Európu sa zasadzoval aj s vtedajším nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom. S Jacquom Delorsom, francúzskym politikom, ekonómom a bývalým predsedom Európskej komisie (1985-1994) presadzovali spoločnú európsku menu, pretože ju vnímali ako zavŕšenie jednotného trhu. Za tieto aktivity patril Mitterrand medzi laureátov prestížnej Medzinárodnej ceny Karola Veľkého. Bol aj jedným z hlavných iniciátorov tzv. Maastrichtskej zmluvy. Veľký dôraz sa kládol na sociálne zabezpečenie občanov a hlavne Mitterrand zrušil trest smrti.

5. Jacques Chirac (vo funkcii: 17. mája 1995 – 16. mája 2007)

Piaty prezident Francúzskej republiky, volený na sedemročné funkčné obdobie. Podľa zmeny ústavy z roku 2000 bol prvým prezidentom vo funkcii s päťročným mandátom vo svojom druhom funkčnom období.

V roku 1997 rozpustil parlament a vyhlásil predčasné parlamentné voľby. Jeho Hnutie za republiku v nich utrpelo prehru. Toto usporiadanie ho ako prezidenta pripravilo o mnoho právomocí, zostala mu právomoc rozhodovať len v zahraničnej a vojenskej politike. Hoci jeho pôsobenie na poste hlavy štátu nebolo práve úspešné (jedna z najvyšších nezamestnaností v rámci Európskej únie, niekoľko obvinení z korupcie na parížskej radnici, pre ktoré ho obvinili z podozrenia na trestný čin defraudácie), Chiraca vnímali ako hlavného odporcu voči vojne v Iraku.

6. Nicolas Sarkozy (vo funkcii: 16. mája 2007 – 15. mája 2012)

Šiesty prezident Francúzskej republiky, volený na päťročné funkčné obdobie.

Dva dni pred inaugurovaním za hlavu štátu, odstúpil z funkcie predsedu Zväzu za ľudové hnutie (UMP). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prezident musí byť autoritou pre všetkých Francúzov a nadstraníckym štátnikom. Ako prezident získal Sarkozy uznanie za zvládnutie krízy v eurozóne a angažovanie sa v niektorých zahraničnopolitických otázkach (napríklad Líbya). Nepodarilo sa mu však realizovať mnoho sľúbených reforiem.

7. Francois Hollande (vo funkcii: 15. mája 2012 – súčasnosť)

Siedmy prezident Francúzskej republiky, volený na päťročné funkčné obdobie.

Oficiálne sa stal prezidentským kandidátom Socialistickej strany a Strany ľavicových radikálov. V kampani sľuboval vytvorenie 60.000 nových pracovných miest v oblasti školstva a 150.000 pracovných miest pre mladých ľudí v chudobných oblastiach. Zaujal najmä návrhom zdaniť bohatých Francúzov až do výšky 75 percent, čo sa mu aj podarilo splniť.

Francúzi si tentoraz zvolili 25. prezidenta v poradí. Celkovo ide len o ôsmu priamo volenú hlavu štátu vo francúzskej histórii, keďže do 60. rokov 20. storočia bol prezident volený nepriamo.

Prezident Francúzskej republiky vymenúva predsedu vlády, predsedá kabinetu, velí ozbrojeným silám.

Francúzi v referende v roku 1962 odhlasovali, že si budú voliť prezidenta priamo, dovtedy bol volený nepriamo.

Prvé voľby podľa nových pravidiel boli v roku 1965. Kandidát musí získať nadpolovičnú väčšinu hlasov na víťazstvo v prvom kole. Ak sa to žiadnemu neporadí, dvaja najúspešnejší postúpia do druhého kola, v ktorom zvíťazí kandidát s väčšinou získaných hlasov. Pôvodne bol podľa ústavy z roku 1958 francúzsky prezident volený na obdobie sedem rokov.

Zmena ústavy v roku 2000 skrátila funkčné obdobie hlavy štátu na päť rokov. Prvým prezidentom vo funkcii s päťročným mandátom bol Jacques Chirac, ktorého prvé funkčné obdobie bolo ešte sedemročné.