Bratislava 10. februára (TASR) – Napriek predchádzajúcej dohode došlo začiatkom februára 1993, teda už niekoľko týždňov po vzniku dvoch samostatných štátov, aj k predčasnému ukončeniu fungovania spoločnej československej meny a vzniku novej slovenskej a českej koruny. Netreba však za tým hľadať politiku, kľúčové dôvody boli ekonomické, vysvetľuje v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky bývalý guvernér Národnej banky Slovenska (NBS) a súčasný šéf Republikovej únie zamestnávateľov (RÚZ) Marián Jusko.

-V týchto dňoch si pripomíname 20 rokov od menovej rozluky a zavedenia samostatnej slovenskej koruny. Vy ste v tom čase už pôsobili v NBS, ako si spomínate na toto obdobie?-

Bolo to zaujímavé obdobie. Určite bolo hektické, ale celkovo na neho spomínam ako na veľmi príjemné obdobie.

-Pôvodným zámerom pri delení Československa bolo, že sa aspoň na prechodné obdobie zachová používanie spoločnej meny. Prečo tento projekt skončil už po pár týždňoch?-

Hlavným problémom v tomto období bola rozpočtová politika v ČR a SR. Česká republika benefitovala z toho, že skončil transfer z federálneho rozpočtu v prospech slovenského rozpočtu. Slovenský rozpočet naopak trpel tým, že tento transfer prestal. Na slovenskej strane sa to prejavovalo tak, že rozpočet čerpal príliš veľa zdrojov a vytváral deficity. Tým ohrozoval devízový kurz, čo sa samozrejme českej strane nepáčilo a žiadala preto reštriktívnu politiku na Slovensku. To bolo v čase, keď sa budovali nové štátne inštitúcie, možné zabezpečiť len veľmi ťažko. Keďže českí predstavitelia nedôverovali tomu, že sa v istom rozumnom čase podarí vyriešiť tento problém, tlačili na to, aby bol projekt spoločnej meny ukončený.

-Vidíte za tým teda skôr ekonomické alebo politické dôvody?-

Kľúčový problém bol ekonomický, nemyslím si, že by v tom bol politický problém. Je to niečo podobné ako dnešná situácia v eurozóne. Ak má fungovať spoločná mena, musia byť dodržiavané isté kritériá a jedným z nich je aj limit deficitu rozpočtov jednotlivých členských krajín. Keďže v tom čase mal slovenský rozpočet objektívne problémy z titulu vzniku samostatného štátu, ktorý potreboval vybudovať nové štátne inštitúcie, nemohol zabezpečiť dodržiavanie tohto kritéria tak, ako si to predstavovali českí predstavitelia. Kľúčový problém bol teda ekonomický a súvisel s rozpočtovou politikou a deficitom na slovenskej strane. Nevidím v tom nejaký veľký politický vplyv, že by bola z českej alebo slovenskej strany politická averzia ohľadom zachovania spoločnej meny.

-Z pohľadu tejto ekonomickej nerovnováhy bolo teda nevyhnutné rozdelenie spoločnej meny a zavedenie separátnych národných mien?-

Áno, z tohto pohľadu to bolo nevyhnutné.

-Aké praktické problémy sprevádzali takéto rýchle zavádzanie novej meny?-

Išlo o celý komplex problémov. Prvý bol personálny, pretože pred vznikom samostatnej republiky pôsobil na Slovensku len Hlavný ústav Štátnej banky československej (ŠBČS) pre Slovenskú republiku, ktorý mal veľmi obmedzenú pôsobnosť a niektoré útvary, ktoré sú nutné pre fungovanie centrálnej banky, preto neexistovali. Bolo teda potrebné personálne budovať inštitúciu, v niektorých oblastiach doslova na zelenej lúke. Pokiaľ si dobre pamätám, z Prahy sme zdedili jedného človeka. Všetko ostatné sme museli zabezpečiť z vnútorných zdrojov a prostredníctvom školení v zahraničí. Ďalší problém bol inštitucionálny, z hľadiska vybudovania vhodného prostredia a technického zázemia. Vykonávať napríklad zahraničný platobný styk, čo Hlavný ústav ŠBČS nerobil, znamenalo v pomerne rýchlom čase zabezpečiť príslušnú technickú infraštruktúru. A to sa týkalo viacerých oblastí. Bolo potrebné v pomerne rýchlom čase zabezpečiť výrobu kolkov, kolkovanie bankoviek, sťahovanie neplatných peňazí z obehu, to všetko znamenalo značné nasadenie ľudí.

-Akým spôsobom prebiehalo zavádzanie novej meny v praxi, ako sa bežní ľudia dostávali k slovenskej korune?-

Zavádzanie meny má viacero aspektov. Kľúčová je budúca stabilita, teda potreba presvedčiť verejnosť, že to bude mena stabilná. Myslím si, že sa to podarilo, hlavne keď porovnávam situáciu v bývalom Československu so situáciou v iných štátoch. V niektorých štátoch sa ani nepokúsili vybudovať vlastnú menu, pretože očakávania ohľadom nej boli od začiatku negatívne. Občan sa tiež potreboval pokiaľ možno komfortne dostať k svojim peniazom, teda bývalé československé koruny zameniť za nové slovenské koruny. Z hľadiska bezhotovostného to prebehlo bez problémov, peniaze na účtoch sa prepočítali jedna k jednej. V prípade hotovosti prebehlo najprv kolkovanie, následne sťahovanie kolkovaných peňazí a emitovanie nových slovenských bankoviek. Myslím si, že až na drobné problémy to prebehlo hladko, bez výraznejších problémov a škandálov. Pri spätnom pohľade oceňujem nasadenie ľudí, ale aj kvalitu slovenských bankoviek a mincí. Myslím si, že boli pre Slováka ďaleko akceptovateľnejšie, "krajšie", ako sú napríklad súčasné európske bankovky a mince.

-Ako rýchlo vtedy prebehol celý proces, od rozhodnutia o rozdelení meny do chvíle, kedy už mali ľudia reálne v rukách slovenské bankovky a mince?-

Prvé úvahy o tom, že vzniknú samostatné meny, sa objavili ešte počas fungovania spoločného štátu. Česká republika, resp. Česká národná banka (ČNB) na to vraj bola viac pripravená z hľadiska tlače kolkov a samotnej meny. Isté prípravy sa vykonali aj na slovenskej strane, ale my sme boli limitovaní tým, že sme nemali k dispozícii prostriedky na tie prípravy, keďže centrálna banka Československa bola v Prahe. Ale keď to spätne hodnotím, napriek krátkosti času, zlému personálnemu, inštitucionálnemu a technickému vybaveniu sa všetko podarilo pomerne rýchlo a dobre.

-Boli ste pri vzniku menovej inštitúcie nového štátu. Čo všetko s tým bolo spojené, aké špecifiká mal proces vzniku NBS?-

Kľúčová vec bola dôvera, to sa myslím podarilo dosiahnuť. Na začiatku prebiehal zahranično-obchodný styk medzi SR a ČR cez clearingový účet a myslím si, že to bolo tiež prospešné, kým sa tam neobjavili isté problémy a nabehlo sa na štandardný zahraničný platobný styk. Postupom času sa vzťahy štandardizovali, ako je to bežné medzi inými štátmi – samostatné menové politiky, samostatné bankovky, samostatné menové ciele a ich realizácia. To sa naplnilo. Stabilizácia samostatnej meny a vytváranie pozitívnych očakávaní hneď od začiatku znamenalo veľmi prísnu menovú politiku. Keď to trochu preženiem, z večera na ráno sa pritvrdila úverová politika a cez komerčné banky sa to prenieslo na podniky, ktorým bol veľmi sťažený prístup k úverom. Podnikateľskej sfére to spôsobovalo značné problémy, niektoré podniky sa možno kvôli obmedzenému prístupu k úverom dostali aj do zložitej finančnej situácie. Boli sme opatrní aj z hľadiska devízovej regulácie, mnohé operácie so zahraničím boli na devízové povolenia. Bolo to teda aj s istými obeťami, nebolo to bezbolestné, ale celkovo sa to zvládlo.

-Nakoľko ste boli v tom čase v NBS spokojní so zabezpečením nezávislosti na vláde? Nevyskytli sa nejaké tlaky alebo snahy o ovplyvňovanie vášho rozhodovania?-

Nezávislosť môže byť daná v zákone, druhá vec je, ako sa napĺňa v reálnom živote. Myslím si, že centrálna banka vykonávala svoju činnosť nezávislé, aj tým, že sme presviedčali na stretnutiach s politikmi, čo musíme spraviť, ak chceme prísť k danému výsledku. Mnohí sa nás snažili presvedčiť, že by sme to mali robiť inak, ale okrem niekedy viac, niekedy menej vášnivých diskusií medzi predstaviteľmi banky a politického života prijímala NBS svoje rozhodnutia nezávisle. Formálna nezávislosť daná zákonom sa tak primerane uplatňovala v reálnej menovej politike NBS.

-Slovenská ekonomika aj slovenská koruna po svojom vzniku prežívali turbulentné obdobie. Ako sa podľa Vás koruna v tomto čase osvedčila?-

Tak to už býva, že niekedy sú priaznivejšie a niekedy menej priaznivé obdobia, zvlášť keď sa buduje štát, nové inštitúcie, keď je potrebné riešiť transformáciu celej ekonomiky. Bolo vtedy mnoho romantických očakávaní ohľadom budúcnosti. Jedno z nich, rozšírené nielen medzi politikmi, ale aj v širšej verejnosti bolo, že keď máme národnú banku, už bude mať každý dosť peňazí. Jeden nemenovaný podpredseda parlamentu mi raz povedal, že situáciu konečne zmeníme, lebo doteraz mali peniaze banky a odteraz ich budú mať ľudia. Boli teda všelijaké romantické očakávania, aj ohľadom dostupnosti úverov, úrokových sadzieb, všetko to bolo potrebné usmerňovať a dodržiavať určité princípy, aby ten vývoj mal pozitívny priebeh. Boli tu rôzne zlomové obdobia – devalvácia koruny, uplatňovanie špeciálneho devízového režimu, zavedenie plávajúceho kurzu koruny, výkon menovej politiky od kvantitatívneho riadenia cez riadenie kvalitatívne, až po ten záver, kedy sa rozhodlo, že Slovensko vstúpi do eurozóny. Zlomových období bolo viac, ale príbeh koruny je celkovo príbehom úspešnej meny.

-Ako by ste zhodnotili vývoj koruny v rokoch 1999 – 2004, kedy ste boli guvernérom NBS? Už v tom čase sa začali prípravy na zavedenie eura, ako ste to vtedy vnímali?-

Začiatok tohto obdobia bol poznačený tým, že po roku 1998 boli naštartované isté reformy. Ekonomické reformy, ktoré vykonala prvá Dzurindova vláda, sa podporili aj menovou politikou, zmenil sa výkon menovej politiky, zaviedol sa plávajúci menový kurz. Jedna z najdôležitejších reforiem na Slovensku bola podľa môjho názoru reforma bankového sektora, na ktorej NBS výrazne participovala a podporila ju aj finančne mnohými miliardami korún.

Ešte za môjho pôsobenia sme schválili stratégiu zavedenia eura. Stretávali sme sa v tom čase predstavitelia piatich stredoeurópskych krajín – Česko, Poľsko, Maďarsko, Slovinsko, Slovensko – a diskutovali sme o tom, či zaviesť euro alebo nie, či to je alebo nie je výhodné. Na konci môjho funkčného obdobia sa už veľmi intenzívne diskutovalo o zavedení eura. V diskusiách s predstaviteľmi centrálnych bánk týchto štátov bolo skonštatované, že pre tieto krajiny sú najvýhodnejšie dva princípy – zaviesť euro tak rýchlo, ako je to len možné a pobyt v mechanizme výmenných kurzov, tzv. čakárni na euro taký krátky, ako je to len možné.

-Keď sa na to spätne pozeráte, ako hodnotíte rozhodnutie o vstupe do eurozóny? Bolo dobre zvolené jeho načasovanie?-

Zavedenie eura celkovo hodnotím veľmi pozitívne a asi to tak vidia aj slovenskí podnikatelia a verejnosť. Čo sa týka načasovania, musíme si uvedomiť, že rozhodnutie vstúpiť musí padnúť podľa prijatých pravidiel minimálne dva roky, reálne 2,5 roka pred samotným vstupom. Keď sme sa uchádzali o členstvo v eurozóne, nikto nemohol predpokladať, že koncom roka 2008 vypukne veľká finančná a hospodárska kríza, ktorá samozrejme ovplyvnila aj hospodársky život na Slovensku. Viem si predstaviť, že Slovensko mohlo vstúpiť do eurozóny aj v pokojnejších časoch, než v čase krízy. Ale reálne sa to ovplyvniť nedalo, pretože rozhodnutie padlo už 2,5 roka predtým. Finálne potvrdenie, ktoré sa udialo v lete 2008, považujem v prípade malých krajín ako Slovensko už len za notifikáciu rozhodnutia, ku ktorému došlo už predtým. Pri malých krajinách musí byť toto definitívne potvrdenie urobené v súlade s pôvodným rozhodnutím, pretože finančné trhy by mohli krajinu, ktorá by zmenila svoje rozhodnutie, výrazne potrestať.

-Keď sa pozrieme širšie na situáciu v eurozóne, v čom vidíte hlavné príčiny súčasnej krízy a aké sú jej riešenia? Pomôžu jej schválené záchranné mechanizmy a prehlbovanie integrácie?-

Eurozóna má svoje problémy, dodržiavanie pravidiel aj samotné pravidlá sa ukázali ako nedostatočné. Súžitie 17 štátov si vyžaduje, aby sa pravidlá jednoznačne dodržiavali. Pri jednej menovej politike musia byť viac koordinované aj rozpočtové politiky a musia sa dodržiavať dohodnuté kritéria. Eurosystém spočiatku nezvládal svoju úlohu, dnes je však situácia oveľa pokojnejšia a dá sa povedať, že ECB svoju úlohu nakoniec zvládla. Teraz musí nastať proces zdokonaľovania pravidiel vzájomného súžitia týchto 17 štátov, hlavne v rozpočtovej oblasti. Myslím si, že fiškálny kompakt je správna vec, v prípade bankovej únie sú ešte otvorené mnohé detaily, ale ten smer, ktorý je dnes stanovený, je správny. Inou otázkou je, ako dokáže Európa robiť štrukturálne reformy v reálnej ekonomike, v systéme vzdelávania, v sociálnom systéme, aby zvýšila svoju konkurenčnú schopnosť. To už nie je záležitosť menovej oblasti, ale hospodárskej a sociálnej politiky. Myslím si, že tam bude mať Európa oveľa väčšie problémy než vo finančnej oblasti. Dnes sú v Európe kľúčovým problémom štrukturálne reformy, aby eurozóna zvýšila svoju konkurenčnú schopnosť.

-Ako vidíte budúcnosť eurozóny, udrží sa podľa Vás v súčasnom zložení? Mal by byť umožnený prípadný odchod problémových krajín zo zoskupenia?-

Realita je taká, že napriek kríze a určitým nákladom súvisiacim s členstvom, ktoré sa predtým nepredpokladali (príspevky do eurovalu), počet členov eurozóny naďalej rastie. Osobne nemám nič proti tomu, aby bolo umožnené, keby niekto chcel vystúpiť z eurozóny. Ja to prirovnávam k skoku z 10. poschodia na betón. Zakázať to nechcem, ale dôrazne by som odhováral niekoho, aby skúšal šťastie tým, že skočí z 10. poschodia na betón. Ale pravidlo, že to môže urobiť, by asi malo platiť. Myslím si, že prehlbovanie integrácie eurozóne pomôže, fiškálny kompakt je dobrá vec, aj keď mnohé detaily musia byť samozrejme ešte doriešené, to isté sa týka bankovej únie. Považujem to za správny smer, ale upozorňujem, že dobre to bude fungovať až vtedy, keď dôjde aj k štrukturálnym zmenám v eurozóne. Odvaha európskych politikov robiť štrukturálne reformy je ďaleko slabšia než odvaha robiť zmeny vo finančnej oblasti, ako je banková únia, fiškálny pakt a podobne.

-Patrí podľa Vás Slovensko do jadra eurozóny?-

Podľa môjho názoru áno. Napriek tomu, že dosiahnutou ekonomickou úrovňou nedosahujeme parametre jej zakladajúcich členov. Avšak myslím si, že sme ukázali a dúfam, že v blízkej budúcnosti ešte ukážeme, že napriek ťažkostiam, ktoré to vyvoláva, je Slovensko v stave ukázať partnerom v eurozóne, že sme za dodržiavanie dohodnutých pravidiel hry a vieme robiť takú hospodársku politiku, ktorá prispeje ku konkurencieschopnosti eurozóny ako celku. Slovensko teda patrí do jadra eurozóny, napriek tomu, že nedosahuje ekonomickú vyspelosť jej "superjadra", kam zaraďujem Nemecko, Rakúsko a krajiny Beneluxu.

Rozhovor s Mariánom Juskom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

UPOZORNENIE: TASR ponúka k správe zvukový záznam.