Bratislava 14. mája 2016 (HSP)

Pred týždňom sme Vám priniesli článok List tretí: Carloe – časť prvá. Teraz Vám ponúkame jeho pokračovanie

A teraz pokračujeme. Kristínka si na nás pomaličky zvyká. Vie len po cigánsky a trochu po chorvátsky alebo veľmi podobne, skôr čiernohorsky by som povedal. Ale na tom vôbec nezáleží. Malá sa u nás cíti dobre a hlavne na Táni lipne ako na mame. Je vidieť, že aj Táňa ju má rada a všade tam, kde sa dá, jej vštepuje do hlávky ruské slová. Tatiana má jednu dcérku, ktorej hovoríme Táňa, lebo si nechce dať meno zdrobňovať a veľkej Táni hovoríme všetci Tánička.

Nuž čo už. Boli sme sa ako nemeckí turisti, ktorých je tu v miestnych penziónoch neúrekom, len tak sa prejsť okolo tábora, ale máme dojem, že tu Kristínka nikomu nechýba. Nikomu. Tánička Kristínku vyfintila ako princezničku.

Tánička už má čemodanskuju gripu a balí kufre. Poletíme z Feri Hegy v trojici. Tánička, Kristínka a ja. Vyberám ruské spoločnosti, k ostatným necítim dôveru. Už len konštrukčne majú americké i európske stroje tenučké spodky a tak prípadné pristátia na bruchu sú pre nich zničujúce. Mňa berie Tánička vlastne z donútenia na vyšetrenie do Biškeku k špecialistovi na rakovinu hrubého čreva, lebo roky sa už nahromadili a dobrá prevencia je najlepším liekom na svete. Profesor patrí k svetovej špičke vo svojom odbore a je to Táničkina vzdialená rodina a tak dúfam, že všetko dobre dopadne a tá rakovina sa nepotvrdí. Inak som z toho grogy.

V momente ako som zistil ráno na toalete krv, tak so spanikáril. Prvé čo bolo som celý roztrasený vypil asi decko vodky a potom ešte jedno. Naštartoval počítač a začal som loviť info o rakovine hrubého čreva. Deti moje poviem vám, hovno hovno zlaté rybky. Na tom celosvetovom webe je hovno. Sú tam síce pekne vyvedené všeobecné informácie, ale čo robiť, keď je záchodová misa plná krvi ako na prvú menštruáciu tak tam nie je ani slova a toto nie je ten hlavný prípad. Môj starý a dobrý spolužiak z SVŠ-ky môj doktor, ma upokojil a poslal ma na vyšetrenie. No aby som sa priznal, nemám z toho dobrý pocit. Pchať mi hadicu s kamerkou do zadnice, tak to nie je žiadna výhra.

Dopadlo to zatiaľ chválabohu dobre. Sú to len prasknuté hemeroidy, ale aj tak a čo potom?

Tánička mi vlieva optimizmus a tak ideme.

Budapeštianske letisko Feri Hegy je plné až na prasknutie. Všade samé transparenty čakajúcich hlavne na linky zo SŠA a Izraelu. Posunujeme sa k checkpointu, aby sme sa zabookovali na let. Kristínke sa chce ako na potvoru cikať. A to je skutočne problém!

Tánička nemôže,lebo má letenky a vybavuje umiestnenie v aeru a ja starý chlap a ona mladučké dievčatko, no kade do mužských či ženských? Ale život ide ďalej, a tak dávam na krk Kristínke svoj mobil so zapnutou kamerou a zvukom a na svojom tablete ju takto monitorujem a odprevádzam do dámskych toaliet, to pre istotu, lebo jeden nikdy nevie.

Upozorňujem ju, že si nemá sadať na dosku ale len kvočač, lebo veľa ľudí sa tu otočí, len neviem či ma chápe. Ja nie som až taký dobrý cigáň a srbochorvatsky viem len trošku, len to, čo som sa na jachtingu od nich naučil. Roky rokúce neverím nikomu a ničomu.

Konečne. Vidím na tablete, že už je hotovo. Len jedna vyhúkaná vymaľovaná ženská asi z Denemarku na ňu pindá, že dieťa nestiahlo vodu, ale ako, keď to nikdy v živote nerobila?

Inak všetko prebehlo ako malo a maličká sa konečne zjavuje medzi dverami. Odfúkol som si i keď som všetko videl na tablete, ale jeden nikdy nevie. Tá p… dolnozemská vychádza podchvíľkou tiež a je to kus k…, ako sa patrí. Darmo, sever potrebuje …ať. Inak ich pre…be sever, ale Afriky.

Obaja sa ponáhľame ako vieme do checkingu za Táničkou. Prišli sme presne. Checking, colná a pasová a smer Moskva. Prechádzame halou a dlhou predlhou chodbou a potom priamo vstupujeme do aera. Letušky nás usadzujú a prajú príjemný let. Objednávam pre oboch malú fľaštičku frizantina. Zaslúžime si. Odľahlo mi. Viem, že Tánička sa vyzná všade vo svete a vo všetkom na svete. Dokonca sedíme na ľavej strane v trojke. Kristínku k oknu a ja do chodbičky. To zariadila preto, aby som videl svoju dedinku po štarte. Zlaté žieňa.

Mám šťastie. Dnes obsluhuje líniu Budapešť-Moskva staručký ale dobrý TU 154 Lux. Milujem tieto stroje pre ich maximálnu bezpečnosť a to ako pri lete, tak aj pri núdzovom pristátí. Tieto stroje bez veľkej ujmy na konštrukcii znesú dokonca aj brutálne pristátie bez podvozku a nehoria. To je hlavné. Všetky tri motory idú na maximum. Skúška bŕzd. V momente kapitán uvoľňuje stredný pedál brzdy a stroj vyštartuje ako šíp vpred. Zrýchlenie, teda prvá derivácia rýchlosti robí svoju prácu. Žalúdok je pritlačený až kdesi vzadu, mám nesmierne rád tento pocit, a je jedno, či som najedený alebo lačný. Kristínka si nevie oči vyočiť. Ešte včera hladná a otrhaná a dnes skoro princezná. Dobre, že je taká mladučká.

Ľahko to prekoná. Po ľavej strane v diaľke vidieť Levice, Šahy, Krupinu a vôbec skoro celé okolie pohoria Matra a samozrejme vidieť aj vysoký komín starého cukrovaru v mojej skoro rodnej dedinke.

Za pár minút sme na svojej letovej hladine a motory ľahúčko stišujú svoj rev. Svieti nápis, že sa môžeme odpútať a zapáliť si. Letušky sa taktiež odpásavajú na svojich sedadlách a pre nich začína rutinná práca. Hoci nefajčím, zapaľujem si jedno jemné havanské cigáro špecifickej vône, niečo ako dnes vyrábajú také tabakové zmesi, skrátka krásna vôňa, to preto, aby to ostatným nevadilo. Pofajčievam, užívam si, popíjam jemnučké maďarské pezsgő, Tánička sa venuje maličkej a vidieť, že ju má veľmi rada. Všetko fotia na mobil a je vidieť, že maličká je šťastná. Jednoducho idylka.

Vtom sa rozletia dvere na pilotnej kabíne a v otvorených dverách sa objaví obrovitý kapitán Šinlovič. Ten kapitán, s ktorým som strávil začiatok vojny a s ktorým sme si spolu navíjali onuce ešte v Mikuláši na vojenskej škole. “Dámy a páni, prepáčte, že vás ruším, ale súrne potrebujeme dobrého navigátora a druhého pilota teda ak sa na palube nachádza. Nič dôležité, prosím, a nemajte žiadnu obavu, len prosím, aby sa tu prítomný navigátor, ktorého čuchám podľa vône havanskej cigary, dostavil do mojej kabíny.”

Kapitán sa po svojom ántré zarehotal, prišiel ku mne a objal ma ako maco medveď. Silno a dôkladne. “Ešte raz mi to urobíš a ja ťa nechám opustiť lietadlo zadným východom a nik nebude vedieť, že nemáš padák.” Rozhovor prebiehal v ruštine a tak veľa ľudí nevedelo, o čo ide. A čo to vidím, pokračuje Šinlovič, ešte aj frajerky z Lomky si sem ťaháš, ty jeden budzogáň. Táňa, miláčik prepáč, ale musel som ho najprv zrovnať zo zemou. Veď on sa nevie správať, príde na moju palubu a pritom nepovie ani slovo a nebiť letušky, ktorá ho rozpoznala podľa dymu s cigary, tak ani neviem, že je tu. Tu na palube je ako doma.

Táňa pookriala na duchu a tele. Vždy sa mali s Petrom radi. Aj to tak vyzeralo, že áno, ale Táňa podvedome cítila, že patrí ku mne a jemne Peťa odmietala. Peter to vždy akceptoval.

Skrátka džentlmen a dôstojník. Bývali sme počas štúdií spolu všetci na Sadovej v Moskve. Na tej istej Sadovej, na ktorej sa odohrával dej románu Majster a Margaréta. No poďte ku mne na super čaj. Marusija urobí taký, aký si ešte nepil. Poďte, poďte. “Dámy a páni,” obrátil sa s úsmevom na cestujúcich, “prosím prepáčte, ale lietadlo teraz na chvíľku dáme do režimu autopilota a my budeme spolu kecať a kecať a popíjať čaj, súhlasíte?”

OK? Cestujúci, boli očividne šťastní, že sme sa takto stretli a nemali absolútne žiadne námietky.

A tak sme sa premiestnili hneď tesne za kabínu pilotov, do takého maličkého salónika a Maruška nám podala onen vychválený čajíček. Skutočne to bolo niečo ako marocká whisky, silný aromatický, ale účinný nápoj. Po chvíľke sa mi srdce rozbúchalo viac ako po silnej káve, ale štamperlík skutočnej balantajnsky to napravil okamžite.

Let prebehol, ako keby bičom švihol. Peter bol pozorný a jemný hostiteľ a ešte k tomu aj pilot, ale Boris ako druhý pilot ho plne zastúpil. Dlho, predlho sme sa všetci spolu lúčili so sľubom, že takto o rok na Táninej podmoskovskej dači si už konečne dáme všetci stretávku po takmer sto rokoch.

Pristávali sme na Domodedove. Peter predviedol bravúrne prizemlenje. Stroj sa dotkol ranveje, ani sme nespozorovali. Po hodine sme mali prípoj na Biškek.

Peter Aurelli Zlatos