List tretí: Caorle – časť prvá

Bratislava 7. mája 2016 (HSP/Foto:TASR/AP)

Milé deti moje, mám potrebu sa vám zdôveriť s jedným mimoriadnym, teda pre mňa, zážitkom spoločne s mojimi talianskymi kamarátmi v Caorle.

Túlam sa len tak po úzkych ranných uličkách malého a tichého rybárskeho mestečka Caorle, smutný a vo svojej podstate aj nešťastný, hľadajúc konsenzus vo svojom vedomí či svedomí a vedeckým pohľadom na vec a svet. Nedarí sa.

Včera ráno mi na prístavom chodníku skrížil cestu pekný veľký túlavý čierny pes. Sadol si na chodník a očami ma prosil a ponúkal  mi svoje služby. Ja debil som jeho nežnú prosbu ignoroval. Pohladkal som ho síce, ale to bolo vsjo. Cítil som jeho radosť, akou sa ku mne tlačí. Žiaľ, neopätoval som jeho city a dnes ma to mrzí a celý deň hľadám toho chlpáča všade naokolo. Dokonca, aj pravidelný beh som strojnásobil, len aby som bol vonku, a tak mal príležitosť sa s ním stretnúť.

No, nič sa nedá robiť. Ber, keď dávajú, a ja som nebral. Škoda. Bude ma to trápiť niekoľko dní, až pokiaľ toho hafana nenájdem.

Vždy, keď vybieham na pravidelný beh, tak beriem so sebou aj kus klobásky, pre istotu. Čo keď sa stretneme. Sadol som si na to isté miesto, kde sme sa po prvýkrát stretli a v nádeji, že havo vyňuchá moju stopu, nechávam mu tam kúsok klobásky. To pre istotu. Je mi smutno presmutno.

A je mi smutno presmutno aj z toho, ako sa talianska spoločnosť začína vedome viesť Bruselom k nevedomosti a ničote. Hordy utečencov sa začínajú zhromažďovať práve v takýchto mestečkách pri pobreží mora. No, mora skôr severného Jadranu. Ešte tak pred rokom sme si všetci v nedeľu vyšli na dlhočiznú krásnu pieskovú pláž a len tak, ako na bratislavskom korze kedysi, prechádzali sa tesne pri vlnení mora, zbierajúc rôzne malé lastúrniky, hviezdice a morský šalát, morom vyhodené zelené ale čerstvé chaluhy. Dnes je to nemožné.

Na pláži sú postavené snáď stovky stanov a rôznych prístreškov. Migranti z Afriky sú všade a blokujú pôvodných obyvateľov, ako sa len dá a to naschvál! Žiadna tolerancia, žiadna pokora, “prosím prijmite nás, u nás je vojna”. Nič také! Drahé americké mobily v rukách a nekonečne dlhé komunikácie s niekym kdesi ďaleko.

Ja mám problém ustrážiť svoj účet od Orange, aby som si neurobil doma hanbu. A oni? Pozeráme sa na nich, ako niekoľko hodín, skutočne niekoľko hodín telefonujú a to bez problémov s úhradou svojho účtu. Teda neplatia, takže oni tieto účty za telefonovanie neplatia. Ale vystáva otázka, kto platí ich účty? A odpoveď je ISIL alebo Dajš ako len chcete!

Neradno vstúpiť na pláž, neradno si s nimi niečo začať. Je to piata kolóna neznámej armády. Mladíci sú urastení, silní, nebojácni. Deti väčšinou nevedia arabsky, čo je mi divné. Ako vojak som pôsobil v arabskom svete a ako tak viem po arabsky. Ale na moje otázky nereagujú.

Keďže som vyrastal na južnom Slovensku a naučil som sa tam trošku po cigánsky, tak skúšam túto reč a napodiv je tu odpoveď. Skade si dieťa, pýtam sa? Z Kosova, znie väčšina odpovedí. Áno, Olbrajtostan.

Od domácich znalcov sa dozvedám, že sú to cigánske dietky kúpené len na tento účel a vôbec nepatria k tým silákom z Arábie. A oni sa k nim aj tak správajú. Ľahostajne. Maximálne ich otrčia na kamery a kameramani točia ostošesť až ostodesať, podľa toho, ako sú servilní k svojim pánom riaditeľom.

Vietor trhá ušné bubienky. Domáci už ani nedávajú červené zástavky na plážové veže. Načo a pre koho? Veď okrem migrantov, z ktorých niektorí už zabíjali v svojich domovinách a niektorí budú možno aj tu, tu aj tak nik nebýva. Stany vietor vytrháva z kolíkov a váľa po piesku.

Darmo, arabskí chlapíci už dávno zabudli na kočovný život svojich predkov a stavba stanov je pre nich veľká neznáma. Ľutujem tie deti. No niet inej možnosti ako slzy Mogeriniovej. V prípade, že chcete nejaké to dieťa so sebou zobrať, narazíte na smrteľné nebezpečenstvo! To sa proste nedá. Malé krásnooké blonďaté dievčatko, vidiac že trošku viem po cigánsky, ma ťahá za ruku a tichúčko prosí, aby som ju odtiaľto zobral bo už nevládze ani plakať. Povedal som jej, že si pre ňu prídem tajne v noci a nikomu ani svojej najlepšej kamoške o tom nesmie povedať ni slovo. Prisahala, že nepovie nikomu nič. Jej veľké slzy sú mi odmenou.

Po pevnine to nepôjde, tú časť asi kilometer od pobrežia majú Arabi pod svojou kontrolou, a tak jej navrhujem, že v noci aby tíško vyplávala na more čo najhlbšie sa bude dať, pokiaľ bude ešte siahať nohami a nech jej len hlavička trčí z vody, aby mohla dýchať a ja alebo môj kamarát a priateľ si ju tam z mora vyzdvihneme a nech sa nebojí, lebo tí ujovia budú vyzerať ako morské príšery v maskách.

Príliv a odliv na Jadrane je malý a nehrá v tejto záchrannej akcii veľkú úlohu. Na jachte máme nočné videnie a na ňom je vidieť skoro všetko, čo sa v okruhu niekoľkých míľ pohne na hladine. No žiaľ, dievčatko nevie plávať, a tak nevieme ako na vec. Zatiaľ.

Po dohode s Boriniovým synom Sandrom sa zhodneme na tom, že bude treba k pobrežiu doplávať pevne spojený so stomíľovým lanom zo vzdialeného kotvištia a mať so sebou mini nafukovací malý čln, ktorý sa nafúkne až v prípade potreby automaticky a dieťa naň potom naložíme, aby relatívne dlhý transport vydržalo.

Sandro si oblieka neoprén, ale predtým si celé telo namazal silnou vrstvou olivového oleja a pridáva malý dýchací prístroj, to pre istotu a samozrejme ešte šnorchel aby mohol plávať tesne pod hladinou mora. Na jedno stehno si priväzuje tlakovú harpúnu a na druhé dýku. Človek nikdy nevie. Okolo pása si založí stomíľové lano, to preto, aby sme ho mohli pomaličky v prípade potreby priťahovať aj s nafúknutým mini člnom k jachte pomocou navijaka.

Noc nastala rýchlo. V diaľke svietia svetlá Venezie ako perla západného Jadranu. Bože, ako dávno som si tento obraz nezopakoval a toľká krása v jedinom okamihu. Otváram fľašku frizantina a nalievam nám všetkým na palube. A keďže sme na severnom Taliansku tak aj tu platí prósit. Sme dosť nervózni. Ešte že Sandro je mladý trénovaný námorník a dôstojník talianskeho vojenského námorníctva, a tak mu všetci dôverujeme.

V čom on slúži, je to obdoba amerických tuleňov či ruských bielych medveďov. Všetko, čo robí, robí neoficiálne a vo svojom osobnom voľne.

Ešte neodmysliteľný šluk z Fidélovej cigáry a poďme do mora. Sandro mizne z dohľadu a pomocou ručného elektrického príručného skútra sa tíško posunuje k pobrežiu Caorle a k jeho pláži. Sú to asi dve námorné míle. Na jachte máme zhasnuté všetky aj pozičné svetlá. Samozrejme, proti predpisu. Ale sledujeme pozorne okolie. Odrazky na neopréne vidíme na obrazovke aj s jeho aktuálnou polohou. Stomíľové lano sa pomaly odvíja.

Kristínka, ako sa malá cigánočka volá, sa sama podľa nášho predchádzajúceho dohovoru tichúčko a nepozorovane dostala až do mora. Tak, ako bola oblečená, vkĺzla do vody až po krk. Voda bola v tomto ročnom období trošku studená, ale dalo sa to vydržať. Prúdy sa navečer v tomto období ukľudnia, a tak nepredstavujú žiadne veľké nebezpečie. Problémom sú len dotieravé medúzy, ale keďže bola oblečená tak ich nepociťovala a tichúčko čakala vediac, že jej osud je v rukách Božích.

Všetci vieme, že keď sa nám naša akcia podarí, tak budem musieť zabezpečiť identitu dievčatku. Tatiana, moja spolužiačka z Lomky, ktorá tu dovolenkuje, si túto vec berie na svoje triko a deklaruje na Ruskej ambasáde v Ríme Kristínku ako svoju vzdialenú rodinu a keďže má menej ako desať rokov dáva si ju zapísať do svojho amerického cestovného pasu s tým, že poletia spolu do Bisteku, do jej rodného mesta na návštevu príbuzných a potom sa uvidí.

Tánička má krásny hausboat na jazere Issyk Kul a z letiska na Balykchy je to tam, čoby kameňom dohodil. Ja obdivujem okolie Kyzzyl Suu ani neviem, prečo ma k tomu miestu tak veľa vecí vracia. Možno som sa tu kedysi narodil. Možno. Na jeseň sa tam stovky ba tisíce zaokrúhených kríkov preháňa po okolí. Sú podobné tým, aké sa zapálili pred Mojžišom. Všade plno tiav a vôbec nejako sa tam cítim byť ako doma tak ako aj v Tesalonikoch aj tam mám taký pocit, že som tu doma. A je to tisíce kilometrov od seba. Darmo, osud nezmeníš.

Kamera na hlave Sandra nám dáva realistický pohľad na miesto činu. V diaľke vidieť rozmazané svetlá prístavu Caorle a jeho dlhú pieskovú pláž s malými hotelmi v pozadí. Vidieť rozložené ohne arabských dobrodruhov, lebo inak sa nazvať títo dobrodruhovia nadajú. Pália všetko, aj stany z minulej sezóny aj plastikové ležadlá, proste všetko. A žiaden taliansky vojak, žiadna talianska pobrežná stráž. Jednoducho sú všetci makaróni posratí a to všetci dokopy a dojedného. Fuj a hanba.

Talianski frajeri, ktorí nás kedysi zastavovali na okreskách a Carabinieri nám vstrkovali svoje samopaly až do kabín našich áut, dnes sú posratí. Aj všetci tí namyslení Carabinieri takzvaní dodržiavatelia zákonov majú v gatiach. Radšej sa tu ani neobjavia.

Všetko to využíva drogová mafia, ktorá posiela svoje rýchločlny na druhú stranu s vedomím, že ich nemá kto zastaviť. A darí sa. Toto tu nie sú žiadni utečenci od vojenských konfliktov, sú to regulérni, ale tajní vojaci pripravení kedykoľvek zasiahnuť proti nám a plní nenávisti voči kresťanstvu.

My sme tu na našej jachte všetci vojaci a vieme to posúdiť aj oni sú vojaci ale ISILu.

Medzitým vidíme na kamere zmenu, Sandro volá, že je na mieste a vidí na vzdialenosť asi štvrť míle hlavičku dieťaťa. Kapitán Natalino mu prikazuje sa ticho a nepozorovane k dievčatku priblížiť. Asi po pol hodinke je Sandro na mieste a kontaktuje maličkú Kristínku. Na monitore vidíme, aká je prekvapená a zároveň šťastná. Nekladie žiaden odpor a necháva sa uniesť späť na more. Dokonca sa nám zdá, že si oddýchla od stresu.

Sandro sa obracia na chrbát a potichu pláva smerom na more s malou na svojej hrudi. Stomíľové lano sa jemne spätne namotáva a pomáha pritom Sandrovi v plávaní. Jachta je celá až po hladinu zahalená v sieťovine aby jej biela farba trupu nevzbudila na pláži pozornosť. To všetko zabezpečil Sandro. Aby sme sa neprezradili, musíme minimálne pol míle takto tichúčko unikať hliadkam na pobreží. Podarilo sa. Sandro odisťuje plniaci ventil mini člnu a tento sa ihneď naplňuje vzduchom. Prekladá maličkú do člna, sám sa zavesil za jeho zadné laná a vydal povel ťahať. Stomíľové lano, inak používané pri love tuniakov a stomíľové nie preto bo má sto míľ, ale je veľmi veľmi dlhé, sa pomocou navijáka začalo rýchlo navíjať na svoj kotúč v prednej časti lode a dostatočne rýchlo no bezpečne priťahuje mini čln a aj Kristínku a Sandra k jachte. Neubehlo ani päť minút a čln je pri boku jachty.

Prvú vyťahujeme na palubu maličkú Kristínku, keď ma zbadá padne mi okolo krku a plače a plače. Ale to nie je plač to je vresk divokého zvieratka. Po chvíľke sa ako tak ukľudní ale stále sa trasie. Natalino je doktor a tak jej pichá niečo na ukľudnenie. Dievčatko po chvíľke zaspí. Ukladáme ju dole do kajuty a Tatiana drží pri nej stráž. Sandro sa pomaly vyzlieka z úboru a dáva si teplú sprchu aby si zmyl z tela olivový olej. Teflon si nechá vyčistiť v prístavnom servise. Tam vedia čo a ako.

Peter Aurelli Zlatos

Druhú časť si môžete prečítať TU

Predcházajúci článok autora si môžete prečítať TU