Paríž 29. apríla (HSP/Foto:Zuzana Hanzlíková)

„Hľadali sme peniaze a našli sme srdcia, tie vaše…“ Pred pár rokmi stála na začiatku túžba biskupa z Gap a Embrun Mons. Jean-Michel di Falco pomôcť vybudovať školu na Madagaskare. Čoskoro sa tento sen menil na skutočnosť.

Biskup pri svojej návšteve v menovanej krajine podľa vlastných slov odvahu, štedrosť a dôstojnosť tamojšieho obyvateľstva, ale aj obrovskú biedu. Deti z miestnej komunity boli nútené denne ráno i večer chodiť niekoľko kilometrov peši, aby sa dostali do školy. „Vzdelanie je cesta slobody a rozvoja. Chcel som pomôcť vybaviť túto školu počítačmi.“ Kde však na to vziať peniaze? A vtedy prišiel nápad dať dohromady pár kňazov z diecézy, ktorí radi spievajú a nahrať CD. Mali sa tým získať peniaze a pomocou univerzálneho jazyka , ktorým je hudba, zároveň ohlasovať Kristov odkaz lásky. Biskupovi sa myšlienka zapáčila a zrodili sa Les Pretres. To čo sa z počiatku zdalo ako nereálna myšlienka skončilo ako neuveriteľný príbeh.

V priebehu piatich rokov tri vydané CD, 45 koncertov vo Francúzsku aj v cudzine, takmer 150 000 návštevníkov. Ich prvé CD s názvom Spiritus Dei dosiahlo rekordný úspech a v počte predaných kusov predstihlo aj veľmi obľúbeného speváka Stromae. Druhý album pod názvom Gloria patril medzi najúspešnejšie albumy roku 2011 s viac než 500 tisíc predanými kusmi. Prvé dve CD sú beznádejne vypredané a začiatkom apríla tohto roka vyšiel nový album s názvom Amen. Celý výťažok z predaja je určený na rôzne charitatívne projekty. Jednotlivé piesne využívajú buď motívy klasickej hudby (Vivaldi, Čajkovskij, Verdi, Šostakovič, Dvořák, Mozart) ale aj súčasnej hudby (Céline Dion, Cohen, …) a takisto spirituálnej hudby a vlastnú hudobnú tvorbu. Texty, ktoré osobne píše biskup Di Falco vychádzajú z evanjelií alebo textov Starého zákona, ale aj osobnej skúsenosti, napríklad jedna pieseň je venovaná všetkým rodičom, ktorí poznajú hroznú bolesť zo straty dieťaťa. Biskup túto meditáciu napísal po samovražde 16-ročného syna jeho priateľov. Hudobnú skupinu, ak tak možno nazvať toto amatérske zoskupenie, tvoria kňazi Jean-Michel Bardet, Charles Troesch a bývalý bohoslovec Joseph Dinh Nguyen Nguyen, ktorí sú hlavnými spevákmi. Biskup Jean-Michel di Falco Léandri píše pre skupinu texty a zároveň slúži ako moderátor pri koncertoch. Zaujímavosťou je, že Joseph sa nakoniec rozhodol pre rodinný život, vystúpil zo seminára a v súčasnosti „pôsobí“ na pozícii manžela a otca malého synčeka. Dieťatko pokrstil sám biskup Di Falco. Toto osobné Josephovo rozhodnutie s chuťou komentovali francúzske média s nezmyselnými tvrdeniami, že Joseph „vystúpil z cirkvi“ a pod.

Nikto z aktérov nečakal takýto úspech, čo ich však najviac prekvapilo boli tie tisíce listov, mailov, sms a telefonátov z celého sveta, kde sa im ľudia zverovali ako im stretnutie s Les Pretres zasiahlo do života. Boli to príbehy zmierenia s Bohom, nádeje, príbehy ľudí, ktorí vďaka hudbe Les Pretres po rokoch našli odvahu, po rokoch znovu objavili modlitbu, po rokoch sa zúčastnili na omši, ľudí, ktorí počúvajú album každý deň v aute cestou do práce… Čo je tak veľmi príťažlivé pre dnešného človeka na skupine týchto kňazov? Vo svete, kde je kresťanská viera často predmetom posmechu a predsudkov? Je to spojenie nádhernej huby a veľmi silných textov, ktoré napriek predstave o náboženskom texte, hovoria jazykom dneška, k dnešným ľuďom a o dnešných problémoch: osamelosť, rozvod, sociálne vylúčenie, nezamestnanosť, osobné zlyhania, závislosti…

Skupina v súčasnosti podniká posledné turné, ktoré zakončí v roku 2015 a ktoré by malo byť rozlúčkou so svojim publikom. V rámci toho turné sa pred pár dňami Les Pretres rozlúčili s parížskym publikom koncertom v monumentálnom chráme St. Madeline (v chráme, kde je aj sídlo Slovenskej katolíckej misie). Koncert bol beznádejne vypredaný a štáb televíznej stanice France 3 s úžasom natáčal nekonečný zástup ľudí, ktorý sa snažil dostať do kostola. Biskup Di Falco poznajúc francúzsku mentalitu to s humorom komentoval slovami: “Íha je Vás strašne veľa, omnoho viac ako na omši… a to ste si ešte museli zaplatiť a omša je zadarmo…“ Parížania sú vo všeobecnosti považovaní za nie veľmi príjemných ľudí, a asi právom. Medzi publikom bolo vidieť typických sebavedomých až arogantných Parížanov, ktorí pre ostatných, najmä ak ste cudzinec, majú prinajlepšom blahosklonnosť. A mnohí z nich sa považujú za dobrých kresťanov. Aj takýmto ľuďom však Mons. di Falco dokázal s láskou a inteligentne nastaviť zrkadlo. Bolo veľmi zaujímavé sledovať reakcie ľudí prítomných na koncerte. Vedľa mňa sedela typická sebavedomá a navyše hlučná Parížanka. V rámci programu biskup začal hovoriť o najnovšom filmovom hite komédii ktorá beží v kinách. Je to príbeh o typickej buržoáznej „perfektnej francúzskej katolíckej rodine so štyrmi dcérami. Prvá dcéra sa má vydávať a jej vyvolený je muslim. Ale pretože ide o perfektnú katolícku rodinu, rodičia sa snažia dokázať že sú otvorení a tolerantní. Druhá dcéra sa vydá za Žida, tretia si zoberie Číňana a rodina dúfa, že aspoň tá posledná si vyberie pronárodného katolíka. Stane sa a jej vyvolený je úprimne veriaci katolík. Má to však jednu chybu, je to černoch. Počas toho čo biskup s nepopierateľným hereckým talentom približoval dej filmu, kostol burácal smiechom. Sebavedomá Parížanka po mojom boku, ktorá zjavne film videla už dopredu kričala: „Je to černoch, je to černoch…“Zdá sa Vám to zábavné?“ spýtal sa biskup. “To je dnešné Francúzsko. To sme my… Som si istý, že ani jeden z Vás tu nie je rasista… Ani jeden z tu prítomných kresťanov nie je rasista, všetci sme toleratní, ale predsa len dúfame, že sa to stane u susedov a nie u nás…“ Ďalej biskup rozprával o tom, ako mu jedna obdivovateľka povedala, že všetky texty sú krásne, ale s jedným nesúhlasí. „Madam, a s ktorým?“ spýtal sa biskup. „Ten kde sa píše, že Kristus je prítomný v prostitútke, že je prítomný v imigrantovi, že je prítomný v odsúdencovi, atď.“ “Madam, a Vy ste kresťanka?“ „Samozrejme!“ „Tak ste asi nečítali to isté evanjelium, čo som čítal ja,“ odpovedal Di Falco.

Keď skupina spievala pieseň s textom „Verím v Teba ukrižovaný Boží Syn“ speváci aj celý zbor sa otočili čelom ku krížu, ktorý v tej chvíli bol jediným osvetleným bodom v kostole. Sebavedomá Parížanka po mojom boku sa potichu a pokorne modlila Otčenáš a potrebovala vreckovku. Toto dokážu s ľudským srdcom Les Pretres.

Katarína Hanzlíkova, Paríž