Môj profil 
Predplatné
Režisér a scenárista Peter Solan sa narodil 25. apríla 1929 v Banskej Bystrici. V 60. rokoch dvadsiateho storočia sa zaradil medzi najvýraznejších režisérov československej novej vlny. Medzinárodné uznanie a významné ocenenie na MFF v San Franciscu v roku 1963 získal sugestívnym dramatickým príbehom odohrávajúcim sa v prostredí koncentračného tábora Boxer a smrť (1962). Hoci je mnoho akčných boxerských filmov, práve príbeh väzňa a veliteľa koncentračného tábora má hlbokú myšlienku a presah za hranice doby – bojovať o život v duchu fair play môžu iba dvaja partneri, ktorí majú rovnaké podmienky.
Solan vyštudoval filmovú réžiu na Filmovej akadémii múzických umení (FAMU) v Prahe (1949–1955). Pracovať začal v Štúdiu dokumentárnych filmov v Bratislave, kde ako čerstvý absolvent FAMU nakrútil dokumentárne filmy Fraňo Kráľ (1954) a Trať voľná (1955). V roku 1956 prešiel do Štúdia hraných filmov a spolu s režisérom a dramaturgom Františkom Žáčkom nakrútil dlhometrážny hraný film podľa satirických poviedok Petra Karvaša Čert nespí. Podľa scenára Jozefa Alexandra Talla samostatne režíroval prvú slovenskú filmovú detektívku Muž, ktorý sa nevrátil (1959).
V hranej tvorbe Solan spolupracoval predovšetkým so spisovateľom Petrom Karvašom – Prípad Barnabáš Kos (1964), Pán si neželal nič (1970), Sedem svedkov (TV, 1967) a Malá anketa (TV, 1968) a so scenáristom Tiborom Vichtom – Tvár v okne (1963), Kým sa skončí táto noc (1965), poviedkový film Dialóg 20-40-60 (réžia druhej poviedky), Tušenie (1982), Slávny pes (TV, 1971) na rozličných žánrovo i tematicky vyhranených dielach. V 70. rokoch dvadsiateho storočia ho z politických dôvodov preradili do Štúdia krátkych filmov, kde sa venoval tvorbe dokumentov, z ktorých mnohé získali významné ocenenia na domácich filmových festivaloch – Nemecká (1974), Len lístok poľnej pošty (1977), Balkón plný plienok, Architekt Dušan Kuzma (obidva 1978). K hranému filmu sa opäť vrátil v roku 1979 a nakrútil filmy A pobežím až na kraj sveta (1979), Tušenie (1982) a O sláve a tráve (1984).
V rokoch 1990–1994 a 1998–2001 pôsobil ako predseda Komisie pre kinematografiu a video Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia. Hoci celý aktívny filmársky život Petra Solana v 60. rokoch dvadsiateho storočia aj v časoch normalizácie bol poznačený nedôverou a sabotovaním jeho filmovej práce, dožil sa ocenenia. V roku 1994 získal cenu Igric za celoživotné dielo. Pri príležitosti jeho 80. narodenín mu 15. apríla 2009 za celoživotný prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu udelili Cenu Asociácie slovenských filmových klubov (ASFK).
Prezident SR Ivan Gašparovič mu 1. januára tohto roka udelil Rad Ľudovíta Štúra III. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj SR, osobitne v oblasti slovenskej kinematografie a šírenie dobrého mena Slovenska v zahraničí.
mž
.JPG)
.jpg)
.jpg)
