V legendárnom humoristickom románe Zdeňka Jirotku Saturnin jeho hrdina rozdeľuje ľudí do troch skupín: prví sú tí, ktorí v cukrárni zákusky iba zjedia. Potom sú tí, s fantáziou a zmyslom pre humor, ktorí si predstavia, že by začali tie zákusky hádzať do ostatných. A tretia, veľmi zriedkavá skupina, to sú tí, ktorí tej predstave neodolajú a tie zákusky do návštevníkov cukrárne naozaj začnú hádzať.

Na Jirotkovho Saturnina som si spomenul v súvislosti s informáciou o zničenej pamätnej tabuli prvému slovenskému prezidentovi Jozefovi Tisovi na fare v Rajci. Bežný človek, keď vidí pamätnú tabuľu niekomu, voči komu má výhrady, niečo si pomyslí a ide ďalej. Menej je takých, ktorých tá tabuľa dráždi natoľko, že majú chuť ju roztrieskať. Ale iba naozaj veľmi zriedka sa objaví jedinec s takým psychiatrickým defektom, že tú tabuľu naozaj rozbije.

Tu sa tiež končí paralela so Saturninom: pretože kým hádzanie zákuskov je neškodná a milá zábava, rozbíjanie pamätníkov pripomínajúcich doby dávno minulé je iba hlúpe a barbarské. Môže to urobiť jedine človek mentálne narušený, ktorý je navyše v podstate zbabelý, pretože kope iba do tých, ktorí sa už nemôžu brániť, keďže ich časy sú už dávno preč. Je to ten typ ľudí, ktorí nedokážu odolať nutkaniu najnižších ničiteľských pudov a v každej historickej dobe sochám odbíjali hlavy – preto má väčšina dochovaných sôch z dôb dávno minulých odbité hlavy.

Aby to bolo celkom jasné: naozaj nie je treba sa stotožňovať s politikou nejakého historického obdobia, aby človek uznal, že si ľubovoľná osobnosť, ktorá nejakým spôsobom významne ovplyvnila svoju dobu (či už pozitívne alebo negatívne), zaslúži pamätnú tabuľu v mieste, kde pôsobila alebo sa narodila. To nie je tá takzvaná podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, ak by to niekomu azda napadlo – je to len jednoduchá úcta k histórii. Keby ju nemali predošlé generácie aspoň v tej miere, v akej ju mali, tak by sa nám zo sôch starodávnych panovníkov nezachovala s hlavou ani jedna. Nezachoval by sa nám Tádž Mahál, portrét Caligulu ani socha Márie Terézie (bola to nedemokratka, veď mala poddaných a rebelov dávala popravovať a my trpíme jej sochy?).

Dlhé roky na Slovensku nikomu neprekážali pomníky z rôznych citlivých historických období, ale zrazu sa udiala reťaz podobných udalostí po celom Slovensku. Ktosi postupne zničil pamätné tabule v Žiline, Bytči a na ďalších miestach, a najnovšie v Rajci. Na tamojšej fare ktosi rozbil pamätnú tabuľu s textom, že tam kedysi pôsobil Dr. Jozef Tiso. Neutrálnu tabuľu, bez akýchkoľvek oslavných prívlastkov, iba suché pripomenutie faktu, že tam pôsobila táto historicky významná osobnosť.

Ján Rybárik, primátor Rajca: „Neurobili to domáci, máme to odsledované. Stalo sa to o pol druhej v noci, prišlo nejaké auto, vystúpili ľudia v kapucniach a tabuľu rozmlátili. Nechceli sme o tom zbytočne rozprávať, lebo to by tým úbožiakom len nahrávalo – veď o to im ide, chcú aby sa to dostalo do médií, aby sa rozdúchavalo medzi ľuďmi napätie. Pokiaľ ide o samotnú tabuľu, tá je v majetku farského úradu, pán dekan mi volal, tabuľu dajú urobiť nanovo.“ Primátor Rybárik sa domnieva, že ten človek za to zrejme je niekým platený: „Prečo by to inak robil? Pricestovať v noci zďaleka, aby rozbil jednu tabuľu? Nedáva to inak zmysel, len tak, že niekomu zrejme vyhovuje, aby sa ľudia poštvali jedni proti druhým.“

O tom, že v Rajci niekto rozbil pamätnú tabuľu, informoval ako prvý, tak ako aj v predošlých prípadoch (odkiaľ o tom vždy vie prvý?), košický „aktivista“ Ľuboš Lorenz na svojom facebooku, s poznámkou, že „niet takej výšky, kam by spravodlivosť nedosiahla“. Lorenz sa do povedomia verejnosti zapísal celým radom „umeleckých činov“, pri ktorých poškodil pamätníky viacerých kontroverzných historických postáv. Sám seba označuje za výtvarníka (hoci poslanec Národnej rady Ľuboš Blaha sa pýta, či nebude potom vhodné za výtvarníkov označovať aj teroristov z Islamského štátu či Talibanu, ktorí tiež ničia historické pamiatky). Spolu s podobným „výtvarníkom“ Petrom Kalmusom napríklad obliali farbou pamätník politika Vasila Biľaka v jeho rodnej obci Krajnej Bystrej. V roku 2016 sa to isté pokúsili urobiť s pamätnou tabuľou komunistického prokurátora Jána Pješčaka vo Veľkom Lipníku, ale ich pri tom vyrušil starosta obce, ktorý Lorenzovi spôsobil zranenia. Inokedy bol tri noci zadržiavaný políciou v cele za strhnutie kosákov s kladivami z pomníka obetiam 2. svetovej vojny v Košiciach.

Ivan Lehotský