Kritizuje sabotáž vzdelávacieho systému v podobe inklúzie, falzifikáciu histórie vo filmoch ako Vlny a cielený proces dezinformácie mládeže. Upozorňuje na úpadok čítania a kultúrnej gramotnosti – generácia, ktorá má dnes deväťdesiat rokov, bola najsčítanejšia a najvzdelanejšia v histórii, kým dnešní mladí nečítajú vôbec.

Vysvetľuje, prečo je mladá generácia ľahko manipulovateľná cez sociálne siete, kde sa neučia argumentovať a len preberajú názory podľa počtu lajkov. Hovorí o kryptokracii, ktorá vládne svetu za oponou, o prepojení médií a farmaceutických firiem, ale aj o modernom otrokárstve.

Aj o tom, či Západnej civilizácii hrozí skutočný zánik budete počuť vo videorozhovore so sociológom a publicistom, doc. PhDr. Petrom Sakom, CSc.

Vo svojej práci sa okrem iného zaoberáte aj životným štýlom mládeže. Sú dnešní mladí ľudia úplne iní ako my, keď sme boli v ich veku?

Úplne iní je vágny pojem, ale áno, sú iní. Príčin, prečo je to tak, je celý rad. V deväťdesiatych rokoch tá generácia prešla takými zmenami a takým náporom vonkajších vplyvov, ako žiadna generácia predtým.

V čom sú dnes mladí iní? Inak rozmýšľajú, inak sa pozerajú na svet?

Spomína sa vplyv digitálnych technológií, ich prepojenie s mobilom, ale je to zložitejšie. V deväťdesiatych rokoch nastupovali digitálne technológie, vstupovali sme do Európskej únie, zo socializmu sme začali budovať kapitalizmus – a to v priebehu niekoľkých rokov. To všetko na nich pôsobilo.

Viac vo videorozhovore. Text pokračuje pod videom

Rozhovor si môžete aj vypočuť:

Musíme si uvedomiť, že nová mladá generácia je produktom spoločnosti. To, čo vidíme na mládeži negatívne, je vlastne obraz našej spoločnosti. Ako keď vyvolávame fotografie a dáme ich do vývojky – mladá generácia je ten obraz súčasnej spoločnosti.

Tento týždeň som čítal článok o tom, ako je súčasná mládež a už aj deti agresívne, brutálne, že robia útoky na ľudí len zo zážitku, že páchajú zlo. A je tendencia znižovať vek trestnej zodpovednosti. To sa opakuje, to tu už bolo niekoľkokrát. Ale keď znížime vek trestnej zodpovednosti na štrnásť rokov a oni to budú páchať aj v štrnástich, znížime to na trinásť? Ukážem to na absurdnom výroku – z pôrodnice do väznice. Pretože deti môžu páchať trestné činy v čoraz mladšom veku.

Ale netreba sa zaoberať len dôsledkami, treba sledovať príčiny. Približne polovica starších detí a mladistvých má psychické problémy. A v televízii počúvam rôznych publicistov a psychológov, že je málo psychológov, že musíme viac rozšíriť psychiatrickú starostlivosť… Opäť chyba. Prečo majú deti psychické problémy? Prečo sú agresívne? To je dôsledok spoločnosti. Spoločnosť ich k tomu vedie. A digitálne technológie to ešte umocňujú, pretože mladí žijú prevažne vo virtuálnom svete a nemajú spätnú väzbu v reálnom časopriestore.

Ja som kedysi vyslovil hypotézu – keď sa ukázalo, že Američania vo väzniciach mučili väzňov – že je to spôsobené aj tým, že americkí dozorcovia predtým hrali počítačové hry. A potom sa jedna dozorkyňa priznala, že skutočne hrala tie brutálne hry. Väzenkyňa, ktorá týrala väzňov. Je to výpoveď o celej tej spoločnosti, americkej aj našej.

Vezmite si u nás známu postavu Foltýna, ktorý agresívne vykrikoval na ľudí, že sú sráči a dobytok, keď majú iný názor. Keď si pustíme parlament, tie debaty, alebo televízne debaty politikov – to je maximum agresivity a minimum inteligencie. Nemyslím si, že deti sledujú politické debaty, ale premieta sa to do celej spoločnosti.

Problém je aj v tom, že deti a mládež sa neučia myslieť a vytvárať si vlastné názory na základe kritického myslenia, práce s argumentmi a faktami. Len preberajú to, čo sa im hovorí.

Uvediem vám jeden príklad. Keď som prednášal, jeden ročník, väčšinou mladé ženy, veľmi obdivovali influencera, ktorý si hovorí Kovy. Ja som ho dovtedy nepoznal, ale podľa toho, ako o ňom hovorili, mi to prišlo až čudné. Do ďalšej prednášky som si naštudoval všetko, čo napísal. Bol to človek, ktorý nemal vysokú školu, ale ministerstvo školstva mu dalo grant na výskum výučby histórie. Samé nezmysly a nekompetentnosť. Otázka je, ako je možné, že mu ministerstvo ten grant dalo. Dve hodiny som so študentkami diskutoval a len veľmi nerady sa vzdávali obrazu toho úžasného influencera a priznali, že je to len arogantný hlupák.

To sa všetko prepája. Nedá sa hovoriť iba o tom, že za to môžu technológie – môže za to spoločnosť. Ďalší príklad – pred rokmi sa v rámci takzvanej inklúzie rušili špeciálne triedy, kde učili pripravení špeciálni pedagógovia. V Česku je obrovská tradícia rozvoja špeciálnej pedagogiky. Deti, ktoré predtým mali kvalifikovaných pedagógov pre svoje postihnutie, boli hodené do normálnych tried a v podstate to bola sabotáž vzdelávacieho procesu. Na to človek ani nemusí mať vyštudovanú pedagogiku, aby vedel, že úroveň vzdelávacieho procesu tak musí ísť prudko dole. Doplatia na to jednak bežní žiaci, jednak postihnutí žiaci. A ten, kto sa na tomto procese podieľal, kto ho presadzoval, bol potom vymenovaný za ministra školstva v súčasnej vláde. Vidíte, ako je v tej spoločnosti všetko prepletené a ako všetko upadá.

Ďalšia podstatná vec – na deti je mierený cielený proces dezinformácie. Bol natočený film Vlny o strahovských udalostiach z roku 1967 a 1968, ktorý dostal aj cenu, ale bola to falzifikácia, bolo to vymyslené. Tie udalosti v skutočnosti takto neprebiehali. Napísal som k tomu analytický článok, ktorý mal veľký ohlas u vrstovníkov, ktorí to zažili. Tí ten film vnímali ako lož. Ale stredná a mladá generácia sa s tým stotožnila a berie to ako historickú výpoveď. A takto to prebieha aj vo vzdelávacom procese, aj v médiách.

Katastrofa je, keď tridsiatnici hovoria nám, ktorí sme to prežili, ako to vtedy bolo. Uvediem príklad. V rozhlase som počul riaditeľku nejakej inštitúcie, ktorá tvrdila, že na Západe rozumejú Kafkovi, na rozdiel od nás, že sme zaostalí, pretože u nás bol Kafka tabu. To je úplný nezmysel. Keď som študoval ja, tak na vysokých školách neexistoval mladý človek, ktorý by neprečítal aspoň jednu knihu Franza Kafku. Zatiaľ čo dnes by ste ani v Bratislave, ani v Prahe nenašli mladého človeka, ktorý by čítal niečo od Kafku, pretože tí mladí nečítajú vôbec.

Ja mám celý rad výskumov čítania, ktoré som robil rovnakou metodikou od osemdesiatych rokov až do roku 2011, presne vidím, ako to upadalo. A ako ste hovorili o tom, že sú iní – ten reťazec generácií sa láme okolo roku 2000. Tieto generácie už len veľmi ťažko možno porovnávať s predchádzajúcimi, pretože zásah nových technológií do ich socializácie, do ich sociálneho zrenia, je taký výrazný, že sa to už nedá porovnávať s generáciami predtým.

Okolo roku 2000 došlo k mimoriadnej udalosti. Z hľadiska kultúry máme rôzne epochy. Bola epocha orálnej kultúry, kde ťažiskom bolo hovorené slovo. Potom prišla epocha gramotnej kultúry po vynáleze kníhtlače a rozšírení gramotnosti. Tá vrcholila generáciou, ktorá má dnes deväťdesiat rokov alebo už nežije. Žiadna generácia nečítala toľko a nebola taká vzdelaná ako táto.

Bola to generácia Klubu priateľov poézie, kde si abonenti vopred objednávali knihy a potom dostali výzvu, aby si ich buď vyzdvihli v kníhkupectve, alebo im prišli poštou. Vtedy vychádzali knihy poézie v nákladoch stotisíc až stopäťdesiattisíc výtlačkov a tí mladí ľudia ich čítali. Podobné to bolo s knižnicou May a ďalšími edíciami. Dnes si básnik musí knihu zaplatiť sám a rozdať priateľom, pretože si to nikto nekúpi.

A keď sa pýtam, kto z nich čítal za posledného pol roka alebo rok knihu poézie, odpoveď je nikto. Mladí ľudia nečítajú. Existujú jednotlivci, ktorí sú výnimkou, ale z hľadiska sociologického, ako masový sociálny jav, mladí už nečítajú.

Vraví sa, že mladá generácia je veľmi ľahko manipulovateľná, najmä dnes, v dobe sociálnych sietí. Skúste vysvetliť, prečo je to tak?

Je to tým napojením na mobily, na digitálne technológie, kde sa neargumentuje a kde sa nerozvíja myslenie. Jedna moja študentka napísala vynikajúcu bakalársku prácu práve o vplyve mobilu a tabletu na deti, a to od veku nula. Možno vám to príde absurdné, že od veku nula to nie je možné, ale pozor. Dieťa vidí mamičku, ako chodí po miestnosti s mobilom pri uchu. Postupne v tom vidí niečo magické. Keď začne liezť, lezie k tomu mobilu. Tá študentka zistila, že deti, keď prídu do materskej školy, tak niektorým trvá rok, kým sa naučia komunikovať s ostatnými deťmi. Nerozvíjajú schopnosť komunikácie a nerozvíjajú schopnosť myslenia.

A škola ich v tom ešte utvrdzuje. Ten vzdelávací systém nechce, aby mysleli. Implementuje sa im niečo a oni sa toho držia. Študenti mi občas hovorili – my sme informovanejší než bola vaša generácia, lebo máme internet. Ja som im hovoril, že sú na omyle, pretože síce to na internete je, ale musíte mať aspoň určitú znalosť, aby ste vedeli položiť otázku. A otázka je polovica poznania.

Uvádzal som príklad Borisa Jeľcina, ktorého západní politici a politológovia označujú za otca ruskej demokracie. Predložil do Dumy zákon a Duma ho neprijala. A teraz som študentom položil otázku, ako Jeľcin reagoval. Za niekoľko rokov som túto otázku položil niekoľkým tisícom študentov a ani jeden to nevedel. Jeľcin poslal na parlament, na Dumu, tanky, ktoré parlament rozstrieľali, a bolo viac než dvesto mŕtvych. Keby sa to stalo niekde inde, bola by to obrovská katastrofa, diktátorský zločin. Ale Západ a západné médiá sa tým vôbec neznepokojovali. Tí mladí sa nevedia pýtať a len preberajú názory.

Tým názorom chýba kontext a súvislosti. A pretože nemajú poznanie štruktúrované, veľmi ľahko sa im nalepí ďalší názor. Ja som napríklad sledoval stretnutie Roberta Fica, myslím, že to bolo niekde na východnom Slovensku, s mladými študentmi. Keď tých študentov vyzval na diskusiu, tak sa zdvihli a odišli. A médiá to rozšírili a interpretovali tak, že sa Fico správal strašne. On sa správal strašne v tom zmysle, že ponúkol tým študentom diskutovať o názoroch? Vidíte, že to nie je len otázka mladých, ale že je to celá mediálna scéna a verejný priestor, ktorý sa takto správa.

Ja som bral ako veľkú pochvalu, keď na záver poslednej prednášky – študenti hodnotili kurz sociológie – jedna študentka povedala, že najlepšie na tom bolo, že mohli kritizovať aj to, čo hovorím ja. To som považoval za pochvalu, pretože je potrebné odstrániť asymetriu rolí a zaoberať sa len argumentmi, ktoré sú viazané k téme.

To sa ale nedeje a nevedia to ani politici. Úroveň politických debát – pozerám aj slovenské, ale najmä na české – je otrasná, má otrasnú intelektuálnu aj kultúrnu úroveň. Moderátori to vôbec nezvládajú, naopak, ešte to manipulujú zlým smerom.

Kde sa majú tí mladí naučiť vytvárať si názor? Rodičia s nimi nediskutujú. Vidím mamičku, tlačí kočík bruchom a v ruke mobil. V metre ide mamička s dieťaťom, obaja majú mobil a nerozprávajú sa.

Takže pokiaľ je niečo na sociálnych sieťach dobre vystavané, na efekt, aby to tých mladých zaujalo – v podstate tam môže byť povedané čokoľvek, aj nepravda alebo polopravda – oni to berú ako bernú mincu a od tohto si odvodzujú svoje názory?

Áno. A funguje tam aj to, že sú tam lajky a zdieľania. Veď keď ten názor zdieľa desaťtisíc ľudí, stotisíc ľudí, tak to predsa musí byť pravda. A neuvedomujú si, že naopak, väčšina väčšinou pravdu nemá. Kto mal pravdu, Giordano Bruno alebo zvyšok ľudstva?

Keď vás tak počúvam, natíska sa otázka, čo s tým? Čo nás čaká s príchodom ďalších generácií, ktoré budú od mlada v kontakte so sociálnymi sieťami, so smart zariadeniami?

Tu fungujú aj ďalšie veci, a to je snaha o likvidáciu národa. Teraz hovorím o situácii v Česku. V Česku sú zreteľné tendencie, aby tento národ zanikol. Ja by som priamo hovoril o komplexnej genocíde. Z demografického hľadiska národ vymiera, rodí sa oveľa menej detí, než ľudí umiera, ale ide aj o kultúrnu rovinu.

November 1989, čo bol prevrat ŠtB pod kontrolou zahraničných spravodajských služieb, bol takto nastavený. To, čo ľudia chceli na námestiach, sa viac-menej nesplnilo. A naopak, to, čo sa realizovalo v spoločnosti, ľudia na námestiach nechceli. Ilon Švihlíková napísala knihu o tom, ako sme sa stali kolóniou. Popredný európsky ekonóm hovorí, že Česko je najväčší kŕmny žľab Európy.

Nie je záujem, aby národ kultúrne alebo demograficky pokračoval. Naopak, je záujem aj cez migráciu premiešať národy a vytvoriť masu bez národa, bez rodiny, dokonca bez pohlavia.

Keď som chcel vyprovokovať diskusiu so študentmi, vyhlásil som, že homosexualita je deviácia. Všetky slečny vyskočili ako čertík z krabičky, ale po dvoch hodinách diskusie mi dali za pravdu. Pretože čo je normalita? Normálne nie je, že sa zobudím a poviem si, že nie som muž, ale žena. Alebo prečo by som žil sexuálne s opačným pohlavím, keď to môžem skúsiť s rovnakým. To nie je normálne, to je niečo iné.

Komu vyhovuje, že takto funguje súčasný západný svet, západný civilizačný okruh?

Ja som vydal knihu, volá sa Človek a realita. Je to také moje životné posolstvo a tým sa tam vlastne zaoberám. Hovorím tam o tom, že svetu vládne kryptokracia, to je moc za oponou. Tí, ktorí vyzerajú, že vládnu, sú len bábky, ktoré sú dosadené touto kryptokraciou.

A tú kryptokraciu si neviem predstaviť inak než ako patologické osobnosti. Pretože im ide o to mať za každú cenu na účtoch viac a viac peňazí. K tomu im vyhovuje vojna, zabíjanie ľudí, proste čokoľvek. A tá kryptokracia ovláda aj médiá, pretože ich vlastní. To bolo zvlášť viditeľné a najviac som si to uvedomil počas covidu. Ten istý kapitál, ktorý vlastnil alebo vlastní farmaceutické firmy, vlastní aj médiá. Je pochopiteľné, že médiá a ten obsah, ktorý liali do ľudí, bol výhodný pre farmaceutický priemysel.

Kryptokracia vytvára a implementuje ľuďom fiktívnu realitu. Niečo, čo neexistuje. A ak sa človek stotožní s touto fiktívnou realitou, nemôže meniť skutočnú realitu, lebo je mimo nej. Ide o to, aby z ľudí boli len otroci. V staroveku sa otrokár musel starať o to, aby sa otrok najedol a mal strechu nad hlavou. Zatiaľ čo moderný otrok si musí jedlo aj strechu zabezpečiť sám a potom ešte pracuje pre neviditeľného otrokára.

Vzhľadom na toto všetko, aj na zmeny, ktorými svet aktuálne prechádza, pozeráte sa do budúcnosti s optimizmom alebo u vás prevláda skôr skepsa?

Ak by ten vývoj mal byť lineárny a pokračoval by v týchto trendoch, bol by som skeptický. Faktom však je, že niekedy dôjde náhlemu zlomu. Keď si vezmem Spojené štáty a Donalda Trumpa, vyzerá to, že sa mu všetko darí. Zabral Venezuelu, vezme si Grónsko, potom si to vybaví s Kubou. Ale paralelne prebiehajú rôzne procesy vo vnútri USA a je otázka, čo prebehne skôr. Či sa Trumpovi skôr podarí úplne zmocniť moci, alebo či sa Amerika skôr rozpadne zvnútra. V Spojených štátoch prebieha celý rad rozkladných procesov.

Aj v Európe Európania čoraz viac odmietajú svoje politické elity, ktoré sú dosadené. Postupne sa týmto elitám môžu zhoršovať podmienky na realizáciu ich cieľov práve v dôsledku odmietania zo strany ľudí. Prebiehajú rôzne procesy a otázka je, čo prebehne skôr, čo sa potvrdí alebo vylúči.

Pre mňa je ten vývoj dosť nepredvídateľný. Napríklad Európska únia ešte môže napáchať ďalšie škody, alebo sa skôr rozpadne. Oboje prebieha súčasne. Európska únia pácha škody v Európe, ale jej pozícia sa neustále zhoršuje.

Na Slovensku sa zdalo značne nepravdepodobné, že vo voľbách vyhrá Smer. A proti všetkým predpokladom vyhral. Ale proti súčasnej vláde pôsobí celý rad síl a procesov. Otázka je, či si udrží pozíciu, alebo sa vlády znovu zmocnia progresivisti. Všetko je v pohybe, všetko je variabilné.