Prelomeniu odporu zo strany niektorých krajín, ktoré sa stoj čo stoj odmietajú vzdať uhlia, nepomohlo ani predĺženie konferencie o ďalšie dva dni oproti pôvodnému plánu. Nevyspatí členovia delegácií z takmer 200 krajín sa tak v nedeľu ráno rozhodli summit ukončiť a formálne odsúhlasiť aspoň tie body rokovania, na ktorých sa počas dvojtýždňového vyjednávania dosiahla zhoda.

Podľa ekológov ide však o menej podstatné dokumenty, ktoré nestanovujú takmer žiadne konkrétne pravidlá, ktoré by krajiny museli dodržiavať. Ide okrem iného o nezáväznú výzvu krajinám, aby sa pokúsili upraviť svoje záväzky v boji proti klimatickým zmenám, predovšetkým v oblasti postupného prechodu na bezuhlíkovú ekonomiku a s tým súvisiaceho zníženia emisií skleníkových plynov.

Cieľom by malo byť to, aby sa celosvetová priemerná ročná teplota nezvýšila do konca storočia o viac ako o 1,5 stupňa Celzia v porovnaní s obdobím, keď ju ešte ľudské emisie neovplyvňovali. Terajšie záväzky a plány jednotlivých krajín podľa odborníkov smerujú skôr k tomu, že teplota nebude do konca storočia vyššia o 1,5, ale až o tri či štyri stupne Celzia, čo by mohol byť katastrofický scenár. Podľa významnej časti vedcov by v takomto prípade ľudstvu dokonca mohlo hroziť vyhynutie.

Ďalším dokumentom, na ktorom sa krajinám podarilo v Madride zhodnúť, predpokladá poskytnutie finančných kompenzácií krajinám, ktoré sú najviac postihnuté globálnym otepľovaním a s ním súvisiacicimi javmi ako stúpanie hladiny oceánov či častejší výskyt prírodných pohrôm. Tento dokument síce obsahuje aj konkrétne dáta, no rieši len následky situácie a nie jej príčiny.

Carolina Schmidt, ministerka životného prostredia Čile, ktorá summitu predsedala, ešte ani v nedeľu nadránom nestrácala odhodlanie a predložila zástupcom krajín na posúdenie novú kompromisnú dohodu, ktorú narýchlo pripravil jej tím. Ani tú však krajiny neodsúhlasili.

„Parížska dohoda sa už možno stala obeťou útokov hŕstky mocných uhoľných ekonomík. Tie sú však na zlej strane barikády a na zlej strane dejín. Krajinám blokujúcim dohodu, ako sú Brazília či Saudská Arábia, sa pod nezodpovedne slabým vedením (predsedajúcej krajiny – pozn. SITA) Čile podarilo zničiť dohodu o emisiách a prevalcovať názory vedcov aj občianskej spoločnosti,“ komentovala výsledky summitu šéfka Greenpeace International Jennifer Morgan.

Rozčarovanie nad postojmi niektorých krajín, predovšetkým Brazílie, Číny a Indie, ale tiež napríklad Ruska či Spojených štátov, netají ani americký klimatológ Alden Meyer. „Zúčastňujem sa na týchto klimatických rokovaniach od ich úplného začiatku v roku 1991, no ešte nikdy som nevidel taký absolútny nesúlad medzi tým, čo na jednej strane žiada veda a tiež ľudia celého sveta, a tým, čo tu predvádzajú klimatickí vyjednávači,“ cituje vedca britská BBC.

Ako v sobotu informoval britský denník The Guardian, krajinami, ktoré odmietli prijať pravidlá potrebné na zamedzenie zhoršovania klimatickej krízy, a tým znemožnili dohodu, boli v prvom rade Brazília, Čína a India. Aliancia malých ostrovných štátov (AOSIS), čo sú krajiny, z ktorých mnohým hrozí v dôsledku klimatickej krízy úplný zánik, medzi štátmi, ktoré brzdili prijatie dohody, ešte v sobotu vymenovala aj ďalšie, vrátane Ruska, Spojených štátov, Austrálie či Kanady.

V prípade niektorých z týchto krajín je prekvapivé, že sa ocitajú na strane odporcov klimatickej dohody. Platí to predovšetkým o Kanade, ktorá doteraz bola považovaná v oblasti ochrany životného prostredia takmer za „vzorovú“ krajinu. Tiež India bola až donedávna považovaná za „premianta“ v boji proti globálnemu otepľovaniu, to sa však bohužiaľ zmenilo po nástupe novej vlády nacionalistického premiéra Naréndru Módího.

Podľa informácií denníka The Guardian z Madridu vyjadrilo 84 krajín sveta ochotu zaviazať sa k tomu, že do konca roka 2020 ešte sprísnia svoje záväzky smerujúce k čo najrýchlejšiemu prechodu na bezuhlíkovú ekonomiku. OSN zas informovala o tom, že už 73 krajín deklarovalo cieľ prejsť na bezemisné hospodárstvo do roku 2050.

Podľa Guardianu bola hlavným problémovým hráčom na rokovaniach v Madride Brazília, ktorá predkladala stále nové a stále „invenčnejšie“ návrhy, ktorými brzdila prijatie dohody. Hlavným bodom sporu bola pritom najmä otázka, ako uplatňovať Článok 6 Parížskej dohody z roku 2015, ktorý hovorí o takzvanom obchodovaní s emisiami.

Princíp spočíva, pri istom zjednodušení, v tom, že jednotlivé krajiny – najmä tie chudobnejšie, pre ktorých hospodárstvo by bolo razantné znižovanie emisií a prechod na bezuhlíkovú ekonomiku bez finančnej pomoci veľkou záťažou – môžu získavať „body“ za opatrenia a skutočnosti súvisiace s bojom proti klimatickej kríze. Okrem samotného obmedzovania emisií a prechodu na obnoviteľné zdroje energie napríklad aj za veľké lesné plochy, ktoré krajina nevyrúbe a ochraňuje.

Tieto body môžu následne kúpiť bohaté krajiny a „zaplátať“ nimi prípadnú dieru v plnení vlastných cieľov pri znižovaní emisií. Tým je zabezpečená finančná pomoc pre menej rozvinuté štáty, a zároveň to, že tie bohatšie budú mať o niečo čistejšie svedomie.

Brazília však okolo tohto bodu vznášala rôzne svojrázne návrhy, napríklad stále trvala na tom, aby mohla body, ktoré získa za to, že na jej území leží 60 percent rozlohy Amazonského pralesa, použiť na „zaplátanie“ neplnenia cieľov pri znižovaní jej vlastných emisií.