Kissinger: „skutočné“ rokovania o Ukrajine budú do nového roka

Henry Kissinger tvrdí, že sú vhodné podmienky na rokovania o Ukrajine do konca roka. Svoju kalkuláciu opiera o skutočnosť, že Čína sa stala sprostredkovateľom, čo do istej miery stavia Rusov do pozoru.

V Kissingerovej predpovedi však chýba jedna časť. Hoci sa to Číny priamo netýka, Rusko chce oveľa viac než len dohodu s Ukrajinou – hoci ani v tomto kontexte Rusko pravdepodobne neprijme nič menšie než demilitarizovanú Ukrajinu bez NATO.

V USA sa v tejto oblasti uvažuje takmer opačne. Washington si myslí, že môže prijať dohodu za predpokladu, že Ukrajina bude „nalákaná“ na vstup do NATO.

Z času na čas sa objavujú aj iné podobné myšlienky. Medzi nimi sú aj predstavy, že niektoré európske štáty a USA budú garantovať budúcu bezpečnosť Ukrajiny. Dôvodom tohto prístupu je skutočnosť, že je čoraz menej pravdepodobné, že USA majú v NATO dostatok hlasov na to, aby Ukrajinu do aliancie priviedli.

Hoci je prístup NATO pre Moskvu nepriateľský, je možné, že nejaký náhradný bezpečnostný systém, ak by bol jasne definovaný, by mohol u Ruska obstáť.

Ale aj keby sa podarilo dosiahnuť nejakú dohodu o budúcej bezpečnosti Ukrajiny, existujú dve prekážky.

Prvým je územie, ktoré má Rusko v súčasnosti vo vnútri hraníc Ukrajiny. Patrí sem Doneck, Záporožská oblasť, Cherson a predovšetkým Krym.

Pre Ukrajinu by bolo mimoriadne ťažké súhlasiť s akýmkoľvek trvalým riešením budúcnosti týchto území. Napriek tomu je nepravdepodobné, že by Moskva súhlasila s niečím menším ako s prekreslením ukrajinských hraníc, ak Rusi v najbližších mesiacoch nedostanú vojenskú ranu a nebudú zatlačení späť.

Súčasná ukrajinská vláda nemôže ísť touto cestou, takže takmer určite nie sú možné žiadne rokovania, pokiaľ sa nezmení ukrajinská vláda alebo pokiaľ Rusi neprehrávajú.

Druhý problém v ruskom myslení je ešte dôležitejší ako samotná Ukrajina.

Rusko je presvedčené, že je vo vojne s NATO a Spojenými štátmi, a verí, že zatiaľ čo sa vojna vedie na Ukrajine, je podporovaná zo základní v Európe a je súčasťou plánu USA/NATO na rozbitie Ruska a jeho rozdelenie na kúsky, ktoré by NATO mohlo ovládnuť. Pridanie Fínska a možno aj Švédska do aliancie tiež zvyšuje ruské pochybnosti o NATO a Spojených štátoch a o kolektívnej hrozbe, ktorej Rusko samo čelí.

Kým sa teda západní odborníci obávajú o budúcnosť Ukrajiny, Rusko sa stará o svoje vlastné prežitie.

Stojí za to pripomenúť, že pred vpádom na Ukrajinu Rusko poslalo dva odkazy, jeden prezidentovi USA a druhý šéfovi NATO. Jeden list – ten zaslaný USA – bol zameraný na problém Ukrajiny; druhý, adresovaný NATO, vyzýval na nový bezpečnostný režim pre východnú Európu. USA aj NATO oba listy ignorovali a zaobchádzali s nimi pohŕdavo a nepriateľsky.

Keby tieto listy tvorili základ pre politické rokovania, je prinajmenšom možné, že by k ruskej tzv. špeciálnej vojenskej operácii nedošlo. Určite to bola premárnená šanca vyhnúť sa krviprelievaniu a ničeniu. Bezočivé odmietnutie ruských návrhov zo strany Západu potom ruský bezpečnostný establišment použil ako dôkaz, že cieľom NATO je zničiť Rusko a použiť Ukrajinu ako hromozvod.

Ak je uvedená analýza správna, vyplýva z nej, že rokovania obmedzené na Ukrajinu nevyriešia bezpečnostnú krízu, ktorá sa vznáša nad Ruskom aj Európou. Existuje veľa dôkazov, že v Európe rastie strach, pretože sa chápe, že výsledok na Ukrajine by mohol dopadnúť zle. Existujú vedľajšie obavy, že nátlak na Rusov by sa mohol v budúcnosti obrátiť proti nim.

Zdá sa, že jediným praktickým východiskom je priame riešenie európskej bezpečnosti – najmä zo strany Spojených štátov, ktoré sú hnacou silou vojny na Ukrajine a rozširovania NATO.

Bolo by dobré, keby sa Kissinger venoval tejto citlivej, ale kritickej bezpečnostnej otázke.