Národná rada by mala v utorok pokračovať v schvaľovaní novely vládneho návrhu zákona o stave energetickej núdze. Vláda chce zastropovanie ceny energií vyrobených podnikmi na našom území na najbližšie dva roky, či zakázať cezhraničné obchodovanie.

Dve dimenzie: energie pre domácnosť a energie pre ostatných

Energie pre domácnosť a energie pre ostatných zákazníkov, najmä priemysel – to sú dve veci, ktoré sú síce úzko previazané, ale nie sú totožné. Domácnosti spotrebujú len menšiu časť energií, tie by nemalo byť neriešiteľným problémom zásobiť energiou. To je napokon tá najcitlivejšia časť problému: vláda, ktorá by skúsila ľuďom jednoducho nedodať v zime teplo, svetlo, energiu, by ani pri najviac extrémne holubičej povahe svojho obyvateľstva nemohla zažiť nič iné, než fyzickú revolúciu so všetkými okamžitými benefitmi ako rabovanie, defenestrácie, kúrenie nábytkom na Úrade vlády, atletické disciplíny s vidlami, palicami a podobne.

No ale potom je tu ešte priemysel. Ak preň neostane energia, podniky prestanú fungovať, mnohé s fatálnymi dlhmi a bez šance na opätovný štart. Ľudia ostanú na dlažbe, ceny všetkého pôjdu raketovo hore, štát bude smerovať ku kolapsu, ale nie okamžitému. Bude to pomalší proces, Ukrajinu budeme schopní dobehnúť tak v horizonte tých cca dvoch rokov, povedzme že do času konania riadnych volieb. A potom potopa.

Čo by urobila vláda zloduchov, ktorým vôbec nevadí zlikvidovať štát, hlavne aby bolo čo ukradnúť a potom hajde za more? (Našťastie, my takú nemáme, ale teoreticky, keby taká niekedy niekde vo vesmíre existovala.) Ľuďom by nedala zamrznúť, ale to ostatné by riešila spôsobmi sebe vlastnými, prípadne neriešila. A hádzala vinu na všetko možné, na vojnu, na Putina, len nie na pravú príčinu, ktorou je kleptokratický charakter súčasného korupčne-kapitalistického systému.

Krokodílie slzy výrobcov

Vláda vo februári podpísala s elektrárňami Memorandum o mimoriadnych opatreniach na elimináciu dopadu nárastu cien elektriny na odberateľov. Návrh zmluvy so spotrebiteľmi, ktorá by garantovala cenu len na 85 percent spotreby, ešte musí schváliť Európska komisia, teda ešte to nie je celkom hotová vec. Výrobcovia elektriny však už teraz bijú na poplach.

Slovenské elektrárne, ktoré vyrábajú dve tretiny elektriny na Slovensku (cca 21 TWh ročne) tvrdia, že zákon o stave energetickej núdze by ich zlikvidoval. Firma je zadĺžená, má požičané viac ako štyri miliardy eur na dostavbu jadrovej elektrárne v Mochovciach (štvrtý blok je hotový na 88 percent), a ak by platilo zastropovanie cien energií, žiadna banka by im už nepožičala peniaze. Tvrdia, že Mochovce by sa nedostavali a oni by už na jar museli ohlásiť bankrot. Hovoria, že v podobnej situácii by boli aj ostatní výrobcovia elektriny.

Je otázka, nakoľko sú ich náreky oprávnené a ich argumentácia objektívna, keďže majitelia sú z väčšej časti zahraniční (viď tu) a ich hlavným záujmom je zisk. Čo však nepochybne je realitou, je tlak, ktorý vyvinú na vládu, aby boli straty presunuté na niekoho iného (napadá vám niekto?) a možnosť, že vláda zloduchov (našťastie, my takú nemáme, ale teoreticky) by takémuto tlaku mohla podľahnúť v zmysle hesla „bližšia košeľa ako kabát“.

Vláda zloduchov (teoretická) by to s výrobcami elektriny zobchodovala tak, aby ich doposiaľ naozaj elegantné zisky zostali zachované a verejnosť by bola uchlácholená sľubom, že až do volieb budú mať doma teplo. Nedopovedané by potom ostalo, čo bude s priemyslom a čo bude po voľbách.

Privatizácia ziskov, socializácia strát

K problému s cenou energií sa vyjadrilo už množstvo odborníkov aj politikov a nikto nepoprel známy fakt, že megawatthodina sa u nás vyrába za 30, resp. „se vším všudy“ nanajvýš za 50 eur, čo je iba malý zlomok dnešnej ceny elektriny na burze. K tomu však treba dopovedať aj druhú, tú podstatnú časť príbehu: Slovenské elektrárne, ale podobne tak aj ďalší výrobcovia, už predali polovicu svojej budúcoročnej produkcie elektriny do cudziny. Už v roku 2021 banky a iní špekulanti skúpili na európskom trhu elektrinu, tá je teraz vypredaná, resp. v ponuke za nekresťanské sumy (ale napokon, čo je na globálnom trhu kresťanské, všakže?).

Je logické, že teraz majitelia elektrární bedákajú, pretože zastropovanie ceny by znamenalo záväzok predanú elektrinu dodať podľa platných zmlúv, teda by ju museli aj nakupovať na burze za tie nekresťanské „trhové“ ceny. Áno, na tom by dramaticky prerobili (tak ako doteraz dramaticky zarábali) a možno majú aj pravdu, že by ich to finančne položilo.

Nemožno sa im čudovať, zisk je to slovo, na ktoré najlepšie počúvajú ich talianski a českí majitelia. Lenže čo robili kompetentní na Slovensku? Čo robil Úrad pre reguláciu sieťových odvetví a ďalšie zodpovedné miesta a osoby, ak už prinajmenšom od začiatku roka 2021 začínalo byť jasné, že trh s elektrinou prestáva fungovať a stáva sa obeťou divných špekulácií?

Aha, a tu sme zabudli ešte dodať takú drobnosť: súčasťou vládneho návrhu energozákona je aj odškodnenie straty výrobcov elektriny v dôsledku zastropovania ceny vládou. Teda v konečnom dôsledku to, čo nezaplatíme vo faktúre za elektrinu, zaplatíme okľukou z našich daní. Niekto by ešte možno dodal, že presne tak isto ako aj v iných prípadoch, keď neviditeľná kleptokratická ruka globálneho plutokratického štátotrhu neomylne smeruje peniaze z našich vrecák do tých správnych.

Európske riešenie európskeho problému

Samozrejme, so svojím európskym supernápadom na riešenie tohto problému prišla aj Európska komisia. Je presne taký, aký by sme očakávali: Európska komisia navrhuje zdaniť zisk výrobcov elektriny mimo Slovenska. „Získané peniaze by sa zhromažďovali v spoločnom fonde a na základe prepočtu by sa prerozdeľovali medzi jednotlivé štáty,“ vysvetlil nový minister hospodárstva Karel Hirman.

Teda to, čo je hlavným problémom, že u nás lacno vyrobíme, ale nemáme ako lacno dať našim ľuďom, by sa riešilo tak po bruselsky: že by všetka daň ostala v zahraničí a odtiaľ by sa potom rozdala prostredníctvom štandardného európskeho korupčného, ehm, prepáčte, chcel som napísať prerozdeľovacieho mechanizmu. Tak či onak, toto bruselské riešenie by malo prinajmenšom jeden pozitívny efekt: opäť by nás trochu pevnejšie pripútalo k matičke EÚ a zvýšilo našu závislosť na jej finančných mechanizmoch.

To podstatné o výpalníckom charaktere európskeho trhu s energiami naznačil nedávno v TA3 popredný český ekonóm a teoretik Lukáš Kovanda. Redaktorka sa ho spýtala, že ak vyrobíme megawatthodinu napríklad za 50 eur, odovzdáme ju na burzu v Lipsku a odtiaľ ju spätne kúpime napríklad za 1000 eur, či sa náhodou neoplatí z tej burzy vystúpiť. Podstatou jeho zložitej odpovede bolo, že Čechom by sa nemuselo oplatiť odtiaľ vystúpiť, lebo na oplátku by im Nemci, s odôvodnením, že by to bol prejav nelojálnosti, nemuseli pustiť plyn (štandardne nakúpený, prúdiaci z tretej krajiny už ako český majetok). Nuž, zbojnícke tradície majú v Európe naozaj dlhú históriu a zjavne aj mocné korene.

Záver

Zhrňme si to: elektrárne sa správali trhovo, chceli zarobiť, už aj budúcoročnú produkciu elektriny vopred predali špekulantom na burze so ziskom. Teraz nemajú elektrinu pre domácu potrebu a museli by ju kupovať so stratou. Vec ešte komplikuje otázka plynu: v dôsledku samovražedných antiruských sankcií plyn v Európe naozaj nebude dostatok a je jasné, čo sa bude diať s jeho cenou.

Špekulanti už zarobili a teraz to bude musieť niekto celé zaplatiť. Čo bude s Európou, to nie je ich problém. Teraz je síce neskoro nariekať, že štátne inštitúcie ešte vlani situáciu neustrážili, ale ponaučenie by predsa len bolo dobré si z toho vziať a vyvodiť dôsledky. Prinajmenšom preto, aby sa niečo podobné neopakovalo v budúcnosti. Teda samozrejme, keby vládna partička mala vôbec o nejaké konštruktívne riešenie záujem.

Vláda zloduchov (našťastie, my takú nemáme, ale teoreticky, keby taká niekedy niekde existovala) sa samozrejme neodváži znárodniť výrobné podniky, a preto v takejto situácii nemá inú možnosť, než zákonom zastropovať ceny, aby ju občania nezlynčovali. Musí lynču nejako predísť, alebo ho aspoň oddialiť. Riešením je urobiť čokoľvek, aby občania, vrátane milióna a stotisíc slovenských dôchodcov tejto zimy ešte väčšinou nezamrzli.

A to ostatné? To je potom na kreativite vlády: ak nebudú na sklade naozajstné riešenia, môžu prísť na rad kreatívne figové listy. Že v tomto smere máme naozaj zdatných odborníkov, o tom svedčia plné mainstreamové médiá ich vlastne nič nehovoriacich vysvetlení, ktoré však dokážu kdesi medzi riadkami dokonale pozabudnúť samotnú pointu: že ňou je zlodejská a nemorálna podstata režimu, ktorý v Európe dnes máme.

Ivan Lehotský