Môj profil 
Predplatné
Hanba a česť
Slováci voľakedy mali zmysel pre hanbu a česť (mne bol v detstve v tomto smere veľkým vzorom môj otec, lekár v Piešťanoch, ktorého si všetci vysoko vážili a rešpektovali) a boli jeden voči druhému ohľaduplnejší, ľudskejší a ochotnejší pomáhať, a to aj nezištne. Na Slovensku sa zmysel pre „vedieť sa hanbiť“ ale takmer celkom vytratil z politiky a z médií. Ak politika a médiá národu doslova demonštrujú ako je výhodné a prospešné byť nehanebným, a to v čomkoľvek, tak sa to prenesie veľmi rýchlo aj do celej spoločnosti.
Slovenské médiá sú až na miniatúrne výnimky skvelým dôkazom toho
Pred časom sa ma pýtal jeden mladý adept žurnalistiky – syn dobrého priateľa – či by som si vedel predstaviť pracovať v redakcii nejakých slovenských médií. Povedal som mu, že nikdy v žiadnom prípade, lebo ja som vždy v mojej publicistickej činnosti tvoril pod „dozorom“ mojej vnútornej slobody a môjho zmyslu pre „vedieť sa hanbiť“.
A to na súčasnom Slovensku je sotva možné. Mám s tým dokonca aj osobné, často veľmi negatívne skúsenosti, a to nielen s početnými redakciami novín po celom Slovensku, ale aj so Slov. Televíziou i Slov. Rozhlasom, dokonca z časov, keď bol riaditeľom SloRo, môj starý známy p. Rezník. A to bolo všetko ešte pred rokom 2006, odvtedy sa to už len rapídne zhoršovalo, čo už aj vtedy bolo dosť zlé.
Kto nemá vnútornú slobodu – ten ako žurnalista spravidla nemá ani odvahu
Okrem toho mám už veľa rokov poverenie vykonávať to, čo aj v súčasnosti vykonávam a tu nikto neobmedzuje „imperatívy mojej vnútornej slobody“. A vnútorná sloboda je najvyššia možná sloboda indivídua. A mám pri tejto práci aj skvelú možnosť cestovať po rôznych krajinách, po čom som od detstva túžil.
Je katastrofou pre slovenskú spoločnosť, že v médiách sa píše len v poverení niekoho a len pre niekoho a teda len za peniaze. V SR takmer úplne vymrel nezávislý slobodný žurnalizmus.
Môj dobrý priateľ – bol o.i. aj 10 rokov šéfredaktorom jedných renomovaných nemeckých novín – keď sa neskôr stal zahraničným korešpodentom, tak chodieval pravidelne aj do SR a našiel si tam dvoch priateľov medzi novinármi a tí mu rozprávali o katastrofálnych pomeroch v slovenských redakciách, kde niet vôbec slobody a ani hanby a píše sa to, čo sa písať musí.
Len jedny slovenské médiá
Veľa ľudí zo SR sa ma zvykne pýtať, či ešte vôbec existuje slobodný nezávislý žurnalizmus. Poznám len jedny slovenské médiá, kde to tak do veľkej miery je a poznám aj dotyčného šéfredaktora. A hoci sme sa nikdy nevideli, veľmi si vážim to, čo robí a on zas to, čo robím ja. A už len jedny iné médiá v SR poznám, kde to tak trochu je.
Do spomínaných slovenských médií som odporučil aj niekoľkých známych, ktorí sa ma pýtali, kde sa dajú najlepšie umiestniť „voľnomyšlienkárske“ blogy.
Cenzúra blogov
S cenzúrovaním blogov, prípadne s ich stiahnutím, mám v SR už bohaté skúsenosti. A píšu mi o svojich podobných skúsenostiach aj iní blogeri. Dokonca mi dvaja napísali, že chcú spoločne vydať knižku Cenzúra na slovenských blogoch a pýtajú sa ma, či nechcem byť spoluautorom aj s mojím rozsiahlym príspevkom.
O cenzúre na slovenských blogoch (až na výnimku, ktorú som vyššie uviedol) platí, že neraz je absurdná a neoprávnená, lebo je niekedy dokonca v rozpore s vlastnými pravidlami, ktoré noviny pre blogovanie uvádzajú. A aj s tým mám osobné skúsenosti. Niečo také sa mi na blogoch v iných štátoch nikdy nestalo a ani v mojich príspevkoch na zahraničných portáloch.
Niektorí administrátori – potvrdili mi to viacerí slovenskí blogeri – hľadajú „vlas v polievke tam, kde vôbec žiadny nie je a dokonca aj polievky je tam len nepatrná troška“. A niektorí po svojom operatívnom cenzúrovom zákroku s dotyčným blogerom už ani nekomunikujú a jeho námietky ignorujú – aj to mi potvrdili viacerí blogeri zo SR.“
Kde niet hanby – tam sa nehanebne poukazuje na „neexistujúci vlas” a sa nehanebne zveličuje niečo, čo je len absolútne NIČ.
Nehanbite sa hanbiť – len kto sa vie hanbiť, pozná pokoru
Písať ako žurnalista nezávisle a slobodne to bolo pre mňa vždy samozrejmosťou a zároveň aj súčasťou mojej vnútornej slobody. A vždy tak robím s veľkým sebavedomím, ale aj s veľkou pokorou a čo je hanba, to tiež viem veľmi dobre, a to všetko v dobrom odporúčam aj mojím slovenským kolegom žurnalistom.
Slováci, učte sa znova hanbiť, keď robíte zlo, úplne jedno v akej podobe. Tých málo z vás, ktorí ste túto schopnosť nestratili, šírte toto posolstvo sebavedome ďalej. Ak ním osvietite čo len jediného
Slováka, bude o čosi menej zla.
V SR som spolupracoval minimálne s 250 žurnalistami, redaktormi a publicistami
Veľká väčšina z nich bola z môjho pohľadu, čo sa týka spolupráce a ľudských kvalít na nízkej úrovni a mnohí boli doslova katastrofa.
Ale našli sa aj takí – veľmi málo – ktorí mali úroveň a ktorých som si vážil aj ako ľudí a s ktorými sa dobre spolupracovalo. Spomeniem aspoň štyroch.
Roman Bomboš, Michaela Conzarová, Pavol Šrámek a skvelý Karol Ježík, šéfredaktor (žiaľ veľmi skoro zomrel). Bol som s nimi aj blízko spriatelený – ako sa vyvinuli ďalej, neviem. Odkedy som preč zo SR, kontakt sa prerušil.
Roman Bednár
.jpg)
