Pre mňa bola milým prekvapením voľba za kardinála prvého biskupa švédskeho pôvodu v Štokholme Andersa Arborelia, ktorý mal dvadsať rokov, keď sa obrátil z luterána na katolíka. On sprevádzal vlani Františka na jeho návšteve vo Švédsku. Druhý Európan je iba jednoročný arcibiskup v Barcelone, Mons. Juan José Omella, ktorý má podobnú pastoračnú líniu ako Svätý Otec. Osobne som sa potešil najmä menovaniu arcibiskupa Jeana Zerbo, ktorého som roku 1988 vysvätil za biskupa v meste Bamako v chudobnom a rozvadenom štáte Mali v severnej Afrike. Je to vzdelaný, ale pokorný človek. Aj štvrtý kardinál prichádza z veľmi ťažkých misijných podmienok, je to Mons. Louis-Marie Ling, apoštolský vikár v Paksé, v hornatom štáte Laos. Nakoniec si pápež František chcel uctiť pomocného biskupa v San Salvadore, ktorým je Mons. Gregorio Rosa Chávez, bývalý predseda Charity v Latinskej Amerike, veľmi činný na sociálnom poli.

Títo piati kandidáti na kardinálsku hodnosť prezrádzajú motívy, ktoré viedli aj tento raz pápeža Františka. Je to snaha predstaviť Cirkev ako univerzálne, čiže svetové spoločenstvo, v ktorom nachádza chudoba svoje ocenenie ako vlastnosť osôb aj pôvodu. Keď som vysviacal za biskupa spomínaného malijského budúceho kardinála, na preplnenom štadióne sa zišli s predstaviteľmi vlády zástupy jednoduchých našich veriacich, ku ktorým sa pridali aj mnohí inoverci, ktorí to považovali za „sviatok všetkých“. Takto sa vytvára v Afrike ovzdušie prajné pre prijatie Kristovho posolstva a viery. Tak sa dá pochopiť rýchly nárast katolíkov na čiernom kontinente: roku 1900 ich bolo okolo dva milióny, štatistická ročenka Cirkvi z roku 2015 udáva ich počet na 222 miliónov, čiže takmer jednu pätinu celkového afrického obyvateľstva.

Za tento vzrast treba zaiste ďakovať na prvom mieste Božej milosti, ale aj misijnému úsiliu Cirkvi. Ohlasovať vieru v Ježiša Krista je hlavná úloha Cirkvi. Sám Spasiteľ rozoslal svojich apoštolov do celého sveta a dal im aj nám, jeho veriacim, misijný rozkaz: „Choďte, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28,19-20). Prvý kronikár, ktorý nám zachoval písomné svedectvo, čiže evanjelium, o živote, zázrakoch a učení Ježiša z Nazaretu, bol pomocník apoštolov Petra a Pavla, sv. Marek. Skupina prvých prívržencov Ježiša Krista pochádzala zväčša z jednoduchých galilejských rybárov. Rýchle rozšírenie Ježišovho učenia do vtedajšieho sveta si možno vysvetliť len mimoriadnou pomocou zhora, čiže pôsobením Ducha Svätého.

Aj dnes hlásanie evanjelia vo svete potrebuje spoluprácu ľudí s Božím Duchom. Každý veriaci v Ježiša Krista sa má svojím osobným spôsobom zapojiť do misijnej spolupráce. Aspoň tým, že žije svoju vieru deň po deň a ukazuje jej hodnotu celým svojím životom, v práci, odpočinku, v súkromí i na verejnosti, bez kriku a reklamného vytrubovania. Evanjelizácia sa začína jednoduchým svedectvom, ktoré vydáva kresťan alebo skupina kresťanov praktickým životom podľa viery a skutkami lásky. Takí kresťania vzbudzujú hneď zvedavosť a otázky u inovercov: prečo to robia, prečo žijú a konajú takým spôsobom, prečo rešpektujú iných.

Po takom svedectve životom nasleduje často dialóg, čiže spolupráca a spoluúčasť na riešení spoločných problémov. Taký „dialóg života“ sa môže premeniť na „dialóg slova“”, čiže na rozhovor, v ktorom veriaci kresťania a neveriaci alebo slabo veriaci si vysvetlia vlastné názory a presvedčenia. Tu je moment vyznať vieru v Ježiša Krista aj slovom, rozhovormi a nájsť aj osoby, ktoré v tom dialógu môžu pomôcť. Taká jednoduchá, každodenná činnosť je už ozajstné misijné poslanie kresťanov a Cirkvi.

Každý veriaci kresťan nielen môže, ale aj má spolupracovať na ohlasovaní Ježiša Krista. Apoštol národov sv. Pavol zdôrazňuje, že Boh naozaj „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2,4). Preto Pavol tak silne cítil misijné poslanie Cirkvi: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť; to je moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9,16). A Peter, prvý pápež, slávnostne vyznal pred židovskou veľradou vieru v Ježiša Krista: „V nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4,12).

Rýchle rozšírenie kresťanstva v prvých storočiach treba teda pripísať horlivej viere vtedajších veriacich a pôsobeniu Ducha, ktorý sa prejavil aj na ich zápale. Spolupráca Božej milosti a ľudskej dobrej vôle sú aj dnes dve potrebné pohonné sily pri šírení viery. Tak nás učia slovom i príkladom hlavní apoštoli Cirkvi, sv. Peter a Pavol, ako aj obetaví misionári. Ako to dnes stále zdôrazňuje pápež František, Cirkev, a to celá Cirkev, musí byť misijná, otvorená navonok, („in uscita“, hovorí Svätý Otec). Tu nejde o získanie prvého miesta v športe, ale o niečo viac. Tu aj nám zaznieva v ušiach ten vyšší príkaz ohlasovať evanjelium Ježiša Krista všetkým ľuďom spôsobom, aký je nám možný.

Jozef kard. Tomko