Jeho prísny život však vzbudzoval obdiv ľudí a priťahoval mnohých poslucháčov. Ján vzbudzoval aj pokánie u hriešnych ľudí, ktorí hľadali odpustenie hriechov. Takých Ján, na znak Božieho milosrdenstva, ktoré odpúšťa hriechy, krstil v rieke Jordáne. Ohlasoval ľuďom blízky príchod Mesiáša, Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorého predpovedali oddávna proroci.

Nie div, že takého človeka ľudia obdivovali. Tým viac, že ho rodičia Zachariáš a Anna splodili na podiv okolitých známych až v staršom veku: jeho narodenie, ktoré aj my slávime, považovali za Boží dar, ba aj za predzvesť, že sľúbený Vykupiteľ je už blízko. Horliví obdivovatelia Jána Krstiteľa dokonca aj jeho samého považovali za Mesiáša a Ján mal veru čo robiť, aby im to vyvrátil: „Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja… On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“. Ján totiž ponáral do vody Jordána tých, čo sa na znak pokánia uznávali za hriešnych. Neudeľoval náš sviatostný krst, jeho krst  bol iba výrazom pokánia a prípravou na novozákonný krst, ktorý ustanovil Kristus.

Ján bol teda naozaj veľký človek a veľký svätec. V tej dobe už zosilnelo očakávanie Mesiáša. Ján vyzeral ako Mesiáš, avšak nepodľahol sláve, ktorú mu priam núkali jeho obdivovatelia. Stále odkazoval na toho „mocnejšieho“, ktorý mal prísť po ňom a ktorý mal priniesť hriešnikom nielen vonkajšie očistenie vodou Jordána, ale obmytie Duchom Svätým, ktoré my poznáme ako sviatosť krstu, ktorá obmýva dušu.

1. Narodenie Jána zvaného Krstiteľa sa ukázalo také zvláštne, že prinieslo jeho rodičom a známym veľkú radosť. Ľudia sa pýtali: „Čím len bude tento chlapec? A vskutku Pánova ruka bola s ním“ (Lk 1,66).

Keď sa narodí každé dieťa,  ľudia kladú podobnú otázku. To je len znak, že každý z nás prichádza na svet s určitým poslaním. Každý z nás má svojím životom splniť určitú úlohu. Náš Stvoriteľ má s nami svoj plán. Preto nám dal niektoré vlastnosti a schopnosti, ktoré máme v živote rozvinúť. Dal nám aj určitú rodinu, v ktorej môžeme zdravo vyrastať. Dal nám prirodzený vzrast na tele i na duši. Dal nám rozum a slobodnú vôľu, aby sme dobre usmernili svoje sily a schopnosti. Dal nám starostlivých rodičov, aby nás živili nielen chlebom, ale aj láskou a viedli po pravej životnej ceste. Poznať túto cestu je veľkým Božím darom, mať dobrých rodičov je veľkou pomocou zhora.

Aj pri našom narodení sa naši príbuzní pýtali: „Čím len bude toto pekné dieťa?“ Lebo ruka Pánova bola tiež nad každým z nás. Musíme si uvedomiť, že všetko v našom živote je Boží dar! Také povedomie v nás vzbudí pocit vďačnosti voči najvyššiemu Darcovi života, aj voči rodičom, príbuzným, vychovávateľom, spoluobčanom. Pomôže nám vytvoriť si aj správny postoj k rodinnej, civilnej i náboženskej spoločnosti, v ktorej sa odohráva náš životný príbeh.

Našou odpoveďou na všetky tieto dary musí byť predovšetkým srdečná vďaka. Povďačnosť nám pomôže zaujať ku každému spoločenstvu okolo nás pozitívny postoj. Kresťan vie, že nikdy nie je sám vo svete. Preto má odvahu a vie sa vyrovnať aj s ťažkými podmienkami, ako aj keď ostane sám, lebo práve vtedy silne pocíti, že Boh je nad nami, že jeho oko sprevádza naše kroky, že jeho srdce je božské a ľudské. Aj o každom z nás platí slovo evanjelia: „A vskutku Pánova ruka bola s ním“.

2. Jedna vzácna pravda nech nám utkvie v srdci a v pamäti teraz, keď prežívame mesiac jún, mesiac Božského Srdca Ježišovho.  Naučme sa zveriť  svoje ťažkosti  Božskému Srdcu. Srdce je v našich rečiach symbol a zobrazenie lásky. My ľudia máme telesné srdce, ktoré je orgánom života, keď bije. Stalo sa tak znakom života a symbolom ľudskej lásky v jej rôznych prejavoch.

Trojjediný Boh je podstatne dokonalá Láska. V Ježišovi Kristovi táto láska sa prejavila v priateľstve, sústrasti, milosrdenstve, v radosti i v plači, čiže v rôznych prejavoch, ktoré my ľudia poznáme. V Ježišovi nás Boh miluje ľudským srdcom, ktoré je srdcom Božieho Syna. Preto je nám jeho srdce také blízke a prístupné. Preto ho uctievame a vzdávame mu úctu rôznymi prejavmi.

Obľúbenou formou našej úcty sú litánie k Božskému Srdcu. V nich    nájdeme povzbudenie a inšpiráciu ako aj teologické a psychologické bohatstvo. Nachádzame v nich rôzne roviny:

– Je to ponajprv rovina Božej prirodzenosti, prostredie Trojjediného Boha. Už v prvých osloveniach litánií si ho uctíme  ako „Srdce Syna večného Otca“, utvorené Duchom Svätým v lone panenskej Matky, podstatne zjednotené s Božím Slovom. Naša myseľ sa v modlitbe litánií dostáva do trinitárneho centra našej viery. Uctievame si „Srdce nekonečnej velebnosti“, „Srdce, v ktorom prebýva všetka plnosť božstva“ a v ktorom má (nebeský) Otec zaľúbenie.

– Srdce Ježišovo je Srdce Boha (Syna), preto ho  uctievame ako „svätý chrám Boží“ a „stánok Najvyššieho“. Boh je najvyššia Láska, a Srdce Ježišovo je „horiace ohnisko dobročinnej lásky“, „plné dobroty a ľúbosti“, „najhodnejšie všetkej chvály“, „v ktorom sú všetky poklady múdrosti a poznania“.

– Vzhľadom na nás, ľudí, nám litánie predstavujú Srdce Ježišovo ako „trpezlivé a veľmi milosrdné“, „bohaté pre všetkých, čo ho vzývajú“; ako „prameň života a svätosti“. Pre naše vykúpenie a spásu bolo Srdce Ježišovo „potupami preplnené“, „pre naše neprávosti strýznené, „až na smrť poslušné“, „kopijou prebodnuté“. Pre svoje utrpenie a smrť je Božské Srdce pre nás hriešnych ľudí: „prameň všetkej útechy, náš život a naše vzkriesenie, náš pokoj a naše zmierenie“.

– Srdce Ježišovo je teda podľa starej liturgickej modlitby: „obeta za hriešnikov; spása všetkých, čo v neho dúfajú; nádej všetkých, čo v ňom zomierajú a slasť všetkých svätých“.

Nájdeme si teda svoju formu a modlitbu, akou uctievať milosrdného Boha cez celý rok a vyskúšať dobrotu Ježišovho Srdca v našom živote. Amen.

(Homília v nedeľu 24. júna 2018, Trnava)