Môj profil 
Predplatné
Po roku 1991 zostalo na celom obrovskom území bývalého Zväzu veľké množstvo skladov a tovární. O tom, kde konkrétne vyrábali “vojenskú otravu”, si môžete prečítať v príspevku Sputnika.
Štyridsaťtisíc ton
Výroba chemických zbraní začala v Rusku v roku 1915 ako symetrická odpoveď Nemecku, ktoré aktívne rozprašovalo otravné plyny na bojiskách 1. svetovej vojny. Ruská strana ale napriek tomu plyny nepoužívala, boli príliš “náladové” a záviseli od počasia. Staré dobré delostrelecké zbrane boli účinnejšie.
V ZSSR mala na starosti chemické zbrane od roku 1925 Vojensko-chemická správa Červenej armády. Druhá svetová vojna pozastavila na istý čas rozvoj tohto odvetvia, ale v rokoch studenej vojny a pretekov v zbrojení nahromadili ZSSR a USA veľké zásoby otravných látok. V roku 1990 bolo na území ZSSR nahromadených takmer 40-tisíc ton chemických zbraní (vyše 4 milióny delostreleckej a raketovej munície). Tento obrovský arzenál sa skladal z 80% z nervových plynov sarín, soman, VX a rady ďalších. Ostatné zásoby tvorili pľuzgiere tvoriace a dráždivé látky lewisit a kombinovaný yperit-lewisit (HL).
V postsovietskom Rusku boli všetky chemické zbrane skladované v dobre chránených skladovacích podnikoch: v mestách Kambarka (Udmurtsko), Ščučje (Kurganská oblasť) a Počep (Brianska oblasť), osadách Gornyj (Saratovská oblasť), Leonidovka (Penzianska oblasť), Mirnyj (Kirovská oblasť), Kizner (Udmurtsko). Vláda sa rozhodla zbaviť sa smrtonosnej záťaže a 2. mája 1996 podpísal prezident Boris Jeľcin federálny zákon o likvidácii chemických zbraní.
Ich zásoby boli likvidované prevažne priamo na skladoch. V Leonidovke, Ščučji, Počepe a Kiznere bolo treba postaviť dodatočné dielne.
V septembri 2017 nariadil ruský prezident Vladimír Putin likvidáciu posledných chemických zbraní po telemoste s podnikom Kizner v Udmurtsku. Náboj s plynom VX bol zlikvidovaný v priamom prenose.
Zabudnutá otrava
Dokument potvrdzujúci fakt likvidácie zásob chemických zbraní v Rusku podpísal osobne generálny riaditeľ Organizácie pre zákaz chemických zbraní (OPCW) Ahmet Üzümcü.
“Niektoré druhy vojenských otravných látok boli vyvinuté a vyrábané v podnikoch v uzbeckom Nukuse v druhej polovici 20. storočia,” povedal Sputniku vojenský expert Igor Nikulin, bývalý člen komisie OSN pre chemické a bakteriologické zbrane. “A v roku 1999 zlikvidovali všetky alebo takmer všetky zásoby odborníci z technickej jednotky americkej armády, podľa našej klasifikácie sú to jednotky chemickej obrany. Myslím, že časť si odviezli.”
Podľa expertov vyrábali v sovietskych časoch chemické zbrane a ich prekurzory tiež v Kazachstane, na Ukrajine a v pobaltských štátoch.
Po rozpade ZSSR sa všetky jeho bývalé republiky pripojili po čase ku Konvencii o zákaze chemických zbraní, zničili svoje zásoby vojenských otravných látok, zavreli alebo zmenili úlohy svojich laboratórií a tovární. Tento proces kontrolovali medzinárodní pozorovatelia z OPCW.
Chemické odzbrojenie ale nie vždy prebiehalo hladko. Kríza v ozbrojených silách bývalých sovietskych republík, ktorá bola spôsobená nedostatočným financovaním a celkovou zhubnou situáciou v “divokých deväťdesiatych rokoch”, viedla k tomu, že nebezpečné zbrane neboli občas správne chránené a mohli niekam “odplávať”. Alebo na ne zodpovední jednoducho zabudli.
17. júna 2004 napríklad miestni obyvatelia v dedine Toporivka v Novoselickom okrese Černovickej oblasti na Ukrajine vykopali debnu so strelami ráže 76 mm. Pyrotechnici potom zistili, že 16 z nájdených striel sú chemické s obsahom smrteľne nebezpečnej kyseliny kyanovodíkovej. Muníciu dopravili na špeciálny polygón a zlikvidovali. Avšak otázky, kto a načo ich zakopal, a koľko ďalších podobných “pokladov” zostalo v krajine, zostali nezodpovedané.
.jpg)
