Praga 23. augusta 2015 (HSP/parlamentnilisty.cz/Foto:parlamentnilisty.cz/

Jan Schneider, bezpečnostný analytik, ktorý pracoval v českej spravodajskej službe BIS, bývalý riaditeľ Kancelárie Rady vlády ČR pre spravodajskú činnosť, prednovembrový signatár Charty 77, disident v minulom aj súčasnom režime sa znovu rozhovoril o tzv. ruskej propagande, našich kontrapropagandistoch a odbore strategických komunikácii pri európskej komisii

Myslí si, že našinec propagandu dokáže odlíšiť. Desaťročia tréningu z minulého režimu si človek mohol doplniť ponovembrovým šokom, keď spoznal praktiky druhej strany. Výsledná skúsenosť je veľmi praktická, neideologická.

Propagandou môže byť snáď všetko, čo bolo povedané – ale veľmi ľahko aj to, čo povedané nebolo, hoci povedané byť malo. Napríklad, kto boli tí vrahovia z Odesy, ktorí upálili a brutálne pozabíjali desiatky ľudí v Dome odborov 2. mája 2014. Ukrajinské orgány mali na vyšetrenie dostatok času. To, že tak ešte neurobili, nie je propaganda, to je fakt.

Kto strieľal na Majdane? Predbežná správa komisie, zostavenej v parlamente už „farebného“ režimu, prekvapivo nevyznela proti Janukovyčovmu režimu. To, že sme sa už ďalšej správy nedočkali, nie je propaganda, ale fakt.

To, čo nasledovalo po zostrelení malajzijského lietadla, bude raz prednášané v školách ako príklad totálnej propagandy (nie však ruskej). Najprv fenomén “predčasnej ejakulácie” – obvinenie Ruska v okamihu, keď lietadlo obrazne povedané ešte nedopadlo na zem. Pritom každým dňom je naopak významnejšou skutočnosťou, že ani po roku takzvaná vyšetrovacia komisia nebola schopná (či skôr ochotná) zostaviť z trosiek lietadlo, aby bolo možné vykonať forenzné (teda nie propagandistické) závery.

Propagandisti urobili jeden z posledných pokusov ešte niečo vyžmýkať z existencie tejto komisie. Akýsi jej člen oznámil, že sa v troskách lietadla (po roku!) Našli zvyšky akéjsi rakety, a že by mohlo ísť o zvyšky ruskej rakety BUK. To už bola ale tak zjavne „propagandistická pridaná hodnota“, že ju hovorca tej istej komisie následne odmietol s tým, že „je príliš skoro na to robiť akékoľvek závery.“ Neskôr spresnil, že trosky rakety „boli nájdené na východnej Ukrajine,“ a teda „v súčasnej chvíli nemožno vyvodiť žiadne závery, že by existovala priama súvislosť medzi objavenými fragmentami a haváriou letu MH17 !!!“

No, a tak prišiel na rad už celkom detinský pokus vytvoriť ďalšiu vyšetrovaciu komisiu, pravdaže medzinárodnú a nezávislú (teda tam môže byť ktokoľvek, len nie Rusi – exemplárna ukážka rezignácie na „európske hodnoty“, medzi ktoré nesporne patrí aj tradícia rímskeho práva). Skutočný zmysel existencie tejto komisie, ak bude zriadená, sa však s najväčšou pravdepodobnosťou vyčerpá vydaním zase nejakej predbežnej správy, ktorá vyznie opäť hmlisto protirusky, aby bola myseľ verejnosti udržovaná v požadovanom kurze. Publikovanie záverečnej správy potom komisia opäť ohlási na dobu, keď už po nej pes neštekne. Nedá sa však vylúčiť, že medzitým zase niekto iný vydá nejakú predbežnú protiruskú správu.

Z podobného dôvodu sa objavila opäť „predbežná“ správa z obnoveného vyšetrovania Litvinenkovej smrti, že v tom – svete, div sa! – Majú opäť prsty Rusi.

Podobne môžeme vyhodnotiť činnosť resuscitácie arbitráže v Haagu, ktorá vlani náhle rozhodla o odškodnom 50 miliárd dolárov, ktoré má Rusko vyplatiť bývalým majiteľom Jukosu. Pre pripomienku Jukos získal Michail Chodorkovskij v roku 1995, keď privatizáciou Jukosu bola poverená banka Menatep vlastnená zhodou okolností tiež Chodorkovským. Takže takto „nestranne“ funguje západná arbitráž. (Mimochodom, toto je snáď dostatočne varovný príklad proti nášmu prijatiu TTIP s jeho ustanovením o arbitráži!) A aby sme sa dostali do notoricky vyjazdených koľají, dodajme, že hneď po „nezávislej“ arbitráži v Haagu o ďalšom odškodnení akcionárov Jukosu (1,86 miliardy eur) „nezávisle“ rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu! Ten istý súd, ktorý rok predtým rozhodol, že súd s Chodorkovským nebol politicky motivovaný a za procesné chyby nariadil Rusku vyplatiť Chodorkovskému prevratných 10 tisíc eur.

Chráň ale pánboh hovoriť niečo o protiruskej propagande a jej koordinovaných akciách. To sa vraj len Európa bráni ruskej agresívnej propagande, ktorá je zrejme ku všetkému tak zákerná, že ju nie je ani vidieť.

V Rusku- rovnako ako u nás a kdekoľvek na Západe existujú – snaživí novinári, redaktori, šéfredaktori, majitelia médií, ktorí vládnucej moci „čítajú z pier“, takže príslušné pokyny ani nemusia byť vydávané, a oni píšu ako z partesu.

Ja sa ale tej ruskej propagandy u nás nejako nemôžem dohľadať. Naše televízie či tlačené noviny sa jej nedopúšťajú – to skôr naopak. Príležitosti k protiruským útokom, akokoľvek chabo podloženým, či dokonca podpásovým, sú využívané až k trápnosti, ktorá je vlastná zamindrákovaným dušičkám, ktoré si môžu konečne beztrestne uhryznúť do ruky, z ktorej dlhé roky ponížene zobali.

Ale keď nejde mohamed k hore, musí ísť hora k mohamedovi. A tak došlo k veľkému a trápnemu odhaleniu pokusu ruskej propagandy zdiskreditovať dôveryhodnú CIA, keď Komsomolskaja Pravda zverejnila záznam rozhovoru dvoch údajných príslušníkov CIA, dohovárajúcich sa vraj na zničení letu MH17 za účelom diskreditácie proruských separatistov a samotného Kremľa.

Komické na tom je ale to, že táto „propaganda“ sa dostala k našim ušiam až prostredníctvom našej bdeléj protiruskéj kontrapropagandy, ktorá túto ničotnosť v Rusku starostlivo vyhľadala a rýchlo doviezla k nám domov. Inak by zrejme nebola šanca, aby sa k nám tá „agresívna ruská propaganda“ dostala.

Takže ten nový „odbor strategickej komunikácie“ pri Európskej komisii, zameraný na boj s ruskou propagandou, jednoducho proti nej bojovať bude, aj keby ju mal vydupať zo zeme, aj keby jej činnosť v Rusku mal sám financovať.

Za 4350 eur mesačne už jednému stojí za to tak nejako skromne zabudnúť na seba, všeličo prehltnúť a podrobiť sa želaniu „vyššej moci“. Mottom toho europrop-agitkomu bude zrejme bonmot Arta Buchwalda „USA poznajú odpoveď. Ako znela otázka? „A jeho štýl práce bude pripomínať „Kanceláriu pre uvádzanie románových príbehov na pravú mieru“ zo záverečnej scény Saturnina.

Dôležitý je ešte poznatok o agresivite, ktorá je sprievodným javom propagandy. Existuje tu niekoľko „novinárov“, ktorí sa zaoberajú vypracovávaním zoznamov „nepriateľov režimu“ a „Putinových piatych kolón“ a podobne. Občas počúvam, že sme sa „komunizmu“ ešte nezbavili. Keď si spomeniem na týchto deviantov, agresívne a bezškrupulózne zostavujúcich najrôznejšie zoznamy, potom musím pritakať. Činnosť týchto agresívnych „kontrapropagandistov“ pochádza skutočne z lona päťdesiatych rokov.