J.MARUŠIAK: A. Dubček v roku 1992 nemal taký potenciál ako neskôr M.Zeman

Bratislava 1. septembra (TASR) – Hoci si Alexander Dubček ešte krátko pred osudnou nehodou v roku 1992 veril a bol rozhodnutý vybudovať na Slovensku silnú sociálnu demokraciu, potenciál, aký mal neskôr český sociálnodemokratický líder Miloš Zeman, Dubček nemal. Pre TASR to uviedol politológ Juraj Marušiak.

"Dubčekovi veľmi chýbalo zázemie, ktoré mal v Prahe ako predseda Federálneho zhromaždenia. To zázemie, ktoré mu poskytovali ľudia ako Zdeněk Jičínský a jeho niekdajší priatelia z klubu Obroda," povedal Marušiak. Pripomenul, že aj blízki Dubčekovi spolupracovníci Ivan Laluha a Hvezdoň Kočtúch dali v tomto čase prednosť HZDS pred sociálnou demokraciou, ktorá bola na Slovensku veľmi slabá.

Dodal, že vďaka Dubčekovi bola Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) schopná "s odretými ušami" prekročiť vo voľbách päťpercentný prah do Snemovne národov, kde kandidoval Dubček osobne, ale do ostatných snemovní v Československu sa nedostali. Napriek tomu bola podľa Marušiaka osobnosť Dubčeka pre slovenskú sociálnu demokraciu posilou, navyše sa k nej aj vďaka Dubčekovi začali pridávať iné, menšie ľavicové strany.

Práve postupné pohlcovanie menších ľavicových subjektov bolo typické pre Zemanovu ČSSD, ktorá sa v priebehu deväťdesiatych rokov vypracovala na silnú parlamentnú stranu. "Istý potenciál tu bol, ale nie veľmi výrazný," komentoval možnosti slovenskej sociálnej demokracie v roku 1992 Marušiak. Pripomenul, že Sociálnodemokratická strana Slovenska v tom čase trpela aj vnútornými spormi medzi Jaroslavom Volfom a Borisom Zalom. Volf bol vtedy jeden z najsilnejších zástancov spoločného štátu Čechov a Slovákov, kým Zala bol za rozdelenie.

Bývalý Dubčekov spolupracovník Ivan Laluha predpokladá, že Dubček by sociálnu demokraciu postupne dokázal zosilniť. "Po prvé, mal veľkú medzinárodnú autoritu a pripravovala sa pre neho významná funkcia v socialistickej internacionále, hovorilo sa o ňom ako o budúcom podpredsedovi. To by znamenalo prísun kontaktov, ale aj materiálnej pomoci novej strane. Po druhé, hľadal na Slovensku mladú generáciu sociálnych demokratov, ktorí by preklenuli pôvodné tradície," povedal. Na Slovensku bola vzhľadom na propagandu z čias totality sociálna demokracia chápaná ako "strana pánov, ktorí spolupracujú s buržujmi". "Bol som pritom, keď (Dubček, pozn. TASR) začal pripravovať nový sekretariát a novú organizačnú štruktúru. A mal v tom čase ešte dosť fyzických síl," dodal Laluha. Na otázku, či mu Dubček nevyčítal, že spolu s ním neprešiel do SDSS aj on, Laluha odpovedal, že "nikdy, ani slovkom".

"Po roku 1989 prešiel Dubček veľkými názorovými zmenami. Ale ich genéza sa začala už v sedemdesiatych rokoch," komentoval Marušiak Dubčekovu názorovú genézu. Pripomenul, že Dubček pochádzal z komunistickej rodiny, ktorá však poznala na vlastnej koži aj reálnu situáciu v Sovietskom zväze. Preto v šesťdesiatych rokoch Dubček inklinoval k reforme socializmu a v časoch normalizácie sa myšlienkovo stále viac odkláňal od oficiálnej komunistickej línie. Ešte ďalej išli v čase totality v samizdatoch Laluha s Kočtúchom, ktorí otvorene inklinovali k zásadnejším prodemokratickým zmenám.

Samotný Dubček vo svojom poslednom rozhovore pre nemecký týždenník Merian tvrdil, že ho myšlienky sociálnej demokracie zaujímali už v šesťdesiatych rokoch, v tom čase sa k tomu priznať by však bolo sebazničujúce nielen pre neho, ale aj samotné Československo.

Marušiak upozorňuje, že Dubček sa do komunistickej strany nikdy nevrátil a v roku 1989 dal jednoznačnú prednosť Verejnosti proti násiliu. Dokonca nesúhlasil ani s predvolebnou spoluprácou SDSS a Stranou demokratickej ľavice Petra Weissa, ktorá bola nástupníčkou Komunistickej strany Slovenska.

Dubček svoje plány na vybudovanie silnej sociálnodemokratickej strany na Slovensku nikdy nedotiahol do konca. Pri autohavárii na diaľnici Praha – Bratislava neďaleko Humpolca sa pred 20 rokmi 1. septembra 1992 predseda Sociálnodemokratickej strany Slovenska (SDSS) a poslanec Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR Alexander Dubček, vedúca osobnosť reformných udalostí z roku 1968, ťažko zranil.

Na následky tragickej autonehody, pri ktorej utrpel ťažké zranenia chrbtice a hrudníka zomrel 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolke. Napriek viacerým operáciám nebolo možné jeho život zachrániť. Pohreb mal 14. novembra 1992 v Bratislave, posledným miestom jeho odpočinku je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.