Bratislava 19. októbra (TASR) – Skutočné dôvody nesúhlasu maďarskej strany s dobudovaním vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros neboli ekologické ani ekonomické, ale politické a súviseli s odporom k trianonským hraniciam. Pre TASR to uviedol staviteľ vodného diela Július Binder, ktorý bol v čase prehradenia Dunaja pred 20 rokmi riaditeľom investora, Vodohospodárskej výstavby.

"Prečo Maďari začali svoju teóriu hlásať až pri rozpade Varšavskej zmluvy a socialistického tábora?" poznamenal s tým, že odborné otázky, či už ekonomického alebo ekologického charakteru, sa riešili dávno pred rokom 1989. "Medzištátna Zmluva o spoločnej výstavbe Sústavy vodných diel Gabčíkovo – Nagymaros (SVD G – N) z roku 1977 stanovila hranice po uvedení SVD do prevádzky v súlade s trianonským rozhodnutím," vysvetlil Binder. Zmluvu podpísala aj maďarská strana, čím tieto hranice akceptovala.

"Maďari sa nikdy nezmierili s Trianonom. Tu je celý problém. Sú presvedčení, že Trianon nie je spravodlivé riešenie, učia sa o tom v škole deti a je to v celom maďarskom povedomí. Maďari sú už takí, to si nepomôžeme. Musíme rokovať takým spôsobom, aby sme obhájili naše práva. A to je len a len otázka politiky," dodal Binder.

Čo sa týka oficiálne prezentovaných dôvodov proti vodnému dielu, ako bola obava z vyschnutia lužných lesov či poklesu hladiny spodnej vody, podľa Bindera samotný čas ukázal, že boli neopodstatnené. Naopak, to, čo sa označovalo ako "pôvodný stav" pred vybudovaním vodného diela, prinášalo ekologické riziká, keďže sa koryto Dunaja v dôsledku vodných diel na rakúskom úseku postupne zahlbovalo. "Spôsobilo to výrazné zníženie hladín nízkych prietokov, ale aj zníženie hladiny podzemných vôd v okolí. Poklesnutý Dunaj už nezásoboval svojou vodou riečne ramená po viac ako 11 mesiacov v roku, lužné lesy začali vysychať," poznamenal. Navyše povodne na slovenskom aj maďarskom území v druhej polovici 20. storočia spôsobili enormné škody. "Bolo potrebné riešiť protipovodňovú ochranu Žitného ostrova a zabezpečenie plavby," dodal Binder s tým, že uvedenie vodného diela do prevádzky podľa pôvodnej zmluvy z roku 1977 by bolo umožnilo splavnosť Dunaja v priebehu podstatnej časti roka. Po uvedení do prevádzky kanála Rýn-Mohan–Dunaj by sa vytvorila vodná magistrála spájajúca Čierne more so Severným morom.

Po 20 rokoch existencie vodného diela je podľa neho možné konštatovať, že lužné lesy, pôvodne odsúdené na zánik, sa postupne regenerujú. "Na celom území ovplyvnenom vodným dielom nedošlo k poklesu hladín podzemných vôd, okrem nepatrného pásma tesne popri Dunaji pod Čunovom na maďarskej strane, čomu sa mohlo a má predísť prehrádzkami a jednoduchými úpravami v koryte Dunaja," poznamenal. Kvalita spodnej vody sa podľa neho nezhoršila, na niektorých miestach sa výrazne zlepšila. "Prehradením koryta Dunaja vznikla nádrž, ktorá sa začína nebadane pri Bratislave zvýšením hladín. To spôsobilo stúpnutie hladín podzemných vôd, zavodnenie Chorvátskeho ramena a zvýšenie hladiny v Draždiaku, ale aj zavodnenie budúceho vodného športového areálu a dunajského ramena nad Rusovcami. Podobná situácia nastala aj na ľavej strane, zvýšenie hladiny v Dunaji zlepšilo vlastnosti dunajského prístavu, zavodnilo Biskupické rameno, podstatne stúpli hladiny podzemných vôd na úroveň, aká bola v 50. rokoch, teda pred začatím procesu sústavného a v čase sa zrýchľujúceho zahlbovania dna Dunaja," podčiarkol Binder.

Aj keď vodné dielo neprodukuje také množstvo a takej kvalitnej elektrickej energie, ako v prípade dobudovania celej sústavy podľa pôvodnej zmluvy z roku 1977, aj náhradné riešenie prostredníctvom "variantu C" prinieslo Slovensku výrazný profit. "Náhradné riešenie v hrubých číslach aj s úrokmi za pôžičku stálo 20 miliárd slovenských korún. Takmer 50 mld. kWh elektrickej energie vyrobenej vo vodnej elektrárni s pomocnými službami prinieslo do 20. výročia prevádzky najmenej 60 miliárd korún," konštatuje Binder.

Uvedenie vodného diela do prevádzky podľa pôvodnej zmluvy by však podľa Bindera znamenalo možnosť výroby špičkovej energie a Slovensko by získalo podstatne viac. "Škodové nožnice sa stále otvárajú v prospech Slovenska,“ poznamenal.

Čo sa týka politických rozhodnutí ohľadom sústavy vodných diel, v 50. a 60. rokoch minulého storočia podľa neho brzdila prípravu stavby najmä česká strana, ktorá zo začiatku preferovala skôr uhoľné elektrárne. Neskôr došlo k dohode s Maďarmi, ktorí sami navrhli variant s Nagymarosom.

Ďalšie veľké politické problémy sa ukázali po páde komunizmu, keď Maďarská republika vyvíjala veľký medzinárodný tlak na likvidáciu vodného diela. Do istej miery boli tomuto riešeniu naklonení aj niektorí českí federálni ministri, bývalí disidenti, najmä minister životného prostredia Josef Vavroušek.

Kľúčovú úlohu vtedy zohral vtedajší slovenský predseda vlády Ján Čarnogurský, ktorý s Binderom spolupracoval ešte pred jeho nástupom do čela Vodohospodárskej výstavby. "Ja som prichádzal na konkurz, ktorý vyhlásilo ministerstvo lesného a vodného hospodárstva s tým, že ideme dokončiť vodné dielo Gabčíkovo náhradným riešením podľa variantu C. Išiel som na Vodohospodársku výstavbu jedine s cieľom dokončiť vodné dielo," spomína Binder. "Cítil som obrovskú zodpovednosť za prehradenie Dunaja. Vedomie, že keď neprehradíme Dunaj v októbri 1992, už nikdy nebude Vodné dielo Gabčíkovo v prevádzke, bolo neznesiteľné. Tak isto predstava, že odporcom vodného diela nebudeme môcť dať lekciu z absurdnosti ich tvrdení," spomína Binder. Dodáva, že konečné rozhodnutie o prehradení Dunaja, ktoré padlo 24. októbra 1992, ostalo na ňom. "Dňa 23. októbra, deň pred ohláseným prehradzovaním, v súlade s rokovaním vlády z 20. októbra zasadal krízový štáb. Viac než štvorhodinové rokovanie neprinieslo žiadne rozhodnutie. To ponechali na riaditeľa Vodohospodárskej výstavby," podčiarkol Binder.

Čo sa týka ďalšieho politického vývoja, za kľúčové považuje rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu, ktorý rozhodol, že zmluva z roku 1977, ktorú Maďarsko jednostranne vypovedalo, je stále v platnosti. Za ďalší dôležitý krok považuje vyrokovanie rámcovej dohody o realizácii rozsudku, ktorú v roku 1998 dosiahol na slovenskej strane minister pôdohospodárstva Peter Baco a na maďarskej profesor János Nemcsók. Maďarská strana ju však len parafovala, k podpisu nikdy nedošlo. Vtedajší predseda maďarskej vlády Gyula Horn, aj vzhľadom na gabčíkovskú tému, prehral v Maďarsku voľby a dohoda, ktorá by umožnila dobudovať sústavu vodných diel za obojstranne výhodných podmienok sa nikdy nerealizovala. "Čas pracuje pre nás. My využívame Vodné dielo Gabčíkovo. Rieši ochranu nášho i maďarského územia, vyriešilo ekológiu ramennej sústavy, vyriešilo plavbu od Komárna nad Bratislavu a vyrába elektrickú energiu. Vodné dielo sa bráni už samo. Už nie je potrebné vysvetľovať odporcom vodného diela, že je to ekologické dielo. Je to typické dielo tretieho tisícročia, je to ekologické dielo, ekonomické dielo a dielo chrániace územie," uzavrel Binder.

UPOZORNENIE: TASR k správe ponúka zvukový záznam a videozáznam.