Môj profil 
Predplatné
Svoje postrehy publikoval na oficiálnej webovej stránke tejto nadácie, ktorá skúma náboženské konflikty a extrémizmus so zámerom propagovať nezaujatú a stabilnú spoločnosť.
Konanie Islamského štátu – nazývaného aj Dáiš – nie je len extrémnym vandalizmom, ale toto ničenie je súčasťou celkovej stratégie. Dáiš pritom zdôrazňuje, že v ponímaní jeho stúpencov je zámerná deštrukcia kultúrnych pamiatok nábožensky ospravedlniteľná.
Dáiš si totiž osvojil salafistickú ideológiu, ktorá sa zameriava na návrat islamu – ako tvrdia džihádisti – k svojim koreňom, do stavu, aký toto náboženstvo zažívalo v časoch proroka Mohameda. To znamená dve hlavné požiadavky: zdôrazňovanie monoteizmu a vykorenenie modlárstva a polyteizmu.
Extrémisti z IS veria, že existencia kultúrnych lokalít je proti ich vyznaniu. Dáiš preto vníma aj svätyne ako urážku monoteizmu. Ich ničením však protirečí zmýšľaniu mnohých sunnitov, šiitov a sufistov po celom svete, ktorí uctievali posvätné miesta po celé stáročia, zdôrazňuje autor štúdie.
Aktivity Dáišu sú preto v skutočnosti útokom na svetové dedičstvo, avšak toto dedičstvo zahŕňa tiež mnohé svätyne veľkého významu pre štandardný islam, čo v konečnom dôsledku ešte viac zvýrazňuje rozdiel medzi touto skupinou a bežnými moslimami. Okrem toho, keď stúpenci Mohameda či staršie generácie moslimov dobyli územia obsahujúce historické lokality ako Petra, Nimrúd, Gízu či Palmýru, nemali potrebu zničiť tamojšie pamiatky.
Súčasná salafisticko-džihádistická interpretácia islamu však považuje akékoľvek historické artefakty, ktoré sú kultúrne alebo nábožensky cudzie, za pozvánku do polyteizmu, a to aj vtedy, ak ich tisícročia – ak vôbec – nikto neuctieval. Zo strany Dáišu teda ide o hrubú neúctu voči prvotným moslimom, ktorí sú paradoxne masívne vyzdvihovaní jeho propagandou.
Historické lokality sú cieľom rabovania a ničivých útokov Dáišu kvôli ich kultúrnemu a náboženskému významu, ktorý majú pre určité spoločenstvá – šiitov, Kurdov, jezídov či kresťanov. Jasným odkazom tohto prístupu je to, že sú teraz bezvýznamné; kultúrne a etnické dedičstvo týchto komunít nemá miesto v “kalifáte”, ktorý Dáiš vyhlásil (zatiaľ) na území Sýrie a Iraku.
Islamské kalifáty v minulosti – osmanský či abbásovský – však boli schopné poňať náboženskú aj etnickú rozmanitosť do svojej štruktúry. Je to ďalším dôkazom toho, že nárok Dáišu na kalifát je úplne v rozpore s islamskou tradíciou.
Uctievané historické budovy a monumenty poukazujúce na slávu minulých civilizácií sú pre džihádistický “kalifát” hrozbou. Z pohľadu Dáišu nesmie existovať nič, čo by spochybnilo oprávnenosť tohto krajne totalitného zriadenia.
Dáiš sa preto s “čistým štítom” snaží predstaviť budúcim generáciám novú verziu dejín, v ktorých budú hrdinami džihádisti bojujúci proti zlu.
Hoci je rozsah tejto deštrukcie obrovský, Dáiš tiež využíva starodávne pamiatky aj na financovanie svojich operácií. Irackí bezpečnostní činitelia odhalili, že fundamentalisti ešte pred obsadením Mósulu získali 36 miliónov dolárov z lokality Nabúk, známej svojimi 8000 rokov starými pamiatkami. Podľa odhadov Organizácie OSN pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO) predstavuje celosvetový obchod so starožitnosťami pochádzajúcimi z vojnových oblastí až dve miliardy dolárov.
Bezpečnostná rada OSN vlani zakázala obchod s artefaktmi ulúpenými zo Sýrie od roku 2011 a z Iraku od roku 1990. Ich pašovanie to však nezastavilo; ak ide o príležitosť obohatiť sa, Dáiš sa prestáva pozerať na túto problematiku cez náboženskú prizmu a považuje čierny trh za výnosný biznis.
Ak sa neprikročí k ráznemu vykoreneniu ideológie tejto fanatickej organizácie a rozloženiu jej nárokov na náboženskú legitimitu, podobné ničenie bude pokračovať. Skutky Dáišu totiž nepredstavujú zachovávanie islamskej tradície, namiesto toho demonštrujú odchýlku od bohatého historického odkazu predošlých generácií moslimov. Škody napáchané Dáišom sú útokom na spoločnú históriu ľudskej civilizácie a ako také sú potupou samotných moslimov.
.jpg)
.jpg)
