Írska novinárka: To, že Turci vysielajú jednotky do Líbye, nie je riešením pre krajinu spustošenú po intervencii NATO v roku 2011

Tripolis 3. januára 2020 (HSP/RT/Foto:SITA/AP-Burhan Ozbilici)

Turecký parlament na mimoriadnom zasadaní odsúhlasil vyslanie vojenských jednotiek do Líbye, no tento krok je skôr ukážkou tureckých mocenských ambícií než snahou o ukončenie krvavého občianskeho konfliktu, myslí si írska publicistka Danielle Ryanová, ktorá to uviedla v komentári pre portál RT.

Nový rok sotva začal a prezident Recep Tayyip Erdogan už stihol urýchliť návrh na nasadenie tureckých vojsk v Líbyi. Tento akt vo štvrtok odobril aj parlament. Je to ďalšie Erdoganovo napínanie svalov, pričom ide zjavne o hru, ktorá má dostať Ankaru do pozície vplyvnejšej mocnosti. Je to v podstate risk, ktorý sa nakoniec môže obrátiť aj proti Turecku.

Posledné, čo Líbya potrebuje, je ďalšia zahraničná intervencia. Krajina spustošená rokmi konfliktov sa nachádza v zúfalej situácii. Erdogan však neskrýva svoju túžbu zaradiť Turecko medzi top 10 svetových mocností a chce na to využiť aj riskantnú vojenskú kampaň v severnej Afrike, píše Ryanová.

Schválenie nasadenia vojsk nadväzuje na dohodu o vojenskej spolupráci medzi Ankarou a vládou premiéra Fajeza al-Sarraja, ktorú uznala OSN. Sarraj bojoval v krvavej občianskej vojne s konkurenčnou armádou generála Khalifu Haftara. Dlhodobo spustošená krajina je pritom priamym výsledkom humanitárnej intervencie NATO v roku 2011. Západné mocnosti tu nepriamo podporili protivládnych militantov, dali zavraždiť lídra Muammara Kaddáfího a nechali krajinu s veľkým mocenským vákuom, ktoré je potrebné vyplniť.

Erdogan tu vsádza všetky svoje žetóny na Sarraja v nádeji, že ak jeho sily v Tripolise nakoniec vyhrajú občiansku vojnu (a zdá sa, že je presvedčený, že Turecko môže vyrovnať sily), Ankara bude odmenená rozšíreným vplyvom v Stredomorí.

Zložité pre Ankaru je ale to, že kvôli prehnaným ambíciám si môže pošramotiť vzťahy s Moskvou, ktoré sa v uplynulom roku zlepšovali aj vďaka nákupom ruských protiraketových obranných systémov S-400, čo na druhej strane spôsobuje vrásky na čele partnerom Ankary v NATO. Rusko, ktoré bolo zdržanlivé v súvislosti s účasťou v Líbyi a predovšetkým vyzýva na dialóg, minulý týždeň uviedlo, že je „nepravdepodobné“, že zásahy tretích strán v Líbyi povedú k urovnaniu.

Novinárka Ryanová dodáva, že všetko toto sa odohráva čase, keď má Erdogan len naozaj málo solídnych priateľov, na ktorých sa môže obrátiť. Vzťah Turecka s Washingtonom je v súčasnosti ako na klzkom ľade aj v súvislosti s náhlym tureckým vpádom do severnej Sýrie, kde Turci zasahovali proti Kurdom. S týmto krokom boli USA rozhodne „nespokojné“.

A nejde len o Rusko a USA. Erdoganova dohoda so Sarrajom, ktorého cieľom je okrem iného vytvorenie exkluzívnej hospodárskej zóny od južného Turecka po severovýchod Líbye, rozhnevala aj Cyprus a Grécko. Obe krajiny sa v poslednom čase sťažujú, že Turci porušujú medzinárodné morské právo.

Erdogan už dlho skrýva veľké ambície Turecka a pravidelne opakuje, že svet to nie je len päť najmocnejších krajín, pričom odkazoval na päť stálych členov Bezpečnostnej rady OSN. Líbyjsku krízu Erdogan považuje za príležitosť, prostredníctvom ktorej môže Turecko vstúpiť do klubu a nie byť len vonkajším hráčom.

Haftar minulý týždeň údajne sľúbil, že jeho sily LNA obsadia Tripolis „do niekoľkých hodín“, ak Egypt vyšle jednotky na pomoc Sarrajovi. A keďže Haftar dostáva materiálnu podporu z Francúzska, Egypta, Jordánska, Spojených arabských emirátov (a údajne aj z Ruska), situácia sa môže Erdoganoovi vymknúť a môže dostať Turecko do ešte väčšej izolácie. V rámci jeho hazardu v Líbyi môžu byť riziká väčšie ako prípadné zisky.