Hrnko vysvetlil, prečo si Andrej Hlinka ešte musí počkať na objektívny portrét

Bratislava 29. októbra 2018 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)

Poslanec Národnej rady a podpredseda SNS Anton Hrnko na Facebooku objasnil, že doterajšie a súčasné vnímanie príbehu Andreja Hlinu ešte nie je úplne objektívne. Takéto hodnotenie jeho odkazu môže prísť až s väčším časovým odstupom. Prečo je tomu tak?

Hrnko svojím komentárom reaguje na portrét Andreja Hlinku, ktorý ponúkla RTVS. “Musím povedať, že už to nie je sypanie ohňa a síry na túto našu poprednú politickú osobu, ako to bolo za komunizmu (a pre všetkých tých, ktorí ma za chvíľu obvinia z členstva v KSS, musím povedať, že som odmietol spolupracovať na tom seriáli pod názvom Kríž v osídlach moci), ale musím povedať, že k objektívnemu výkladu úseku národných dejín sprevádzaného aktivitou A. Hlinku si musíme ešte počkať. Už výber historikov, ktorí sa v ňom vyskytovali a dal sa im patričný priestor, nám dával záruku, že čechoslovakistický pohľad je tým dominantným.”

Poslanec za SNS uviedol dva prípady, kde sa nedá povedať, že fakty nesúhlasili, ale pri opomenutí ostatných faktov, je vraj výklad skreslený. “D. Kováč sa dal do výkladu Deklarácie slovenského národa a skončil odsúdením Hlinkovej cesty do Paríža, ako keby Hlinka porušil nejaký záver z následnej porady. Predovšetkým zabudol spomenúť, že Hodža svojvoľne vyškrtol z deklarácie pasáž, kde Slováci žiadali samostatné zastúpenie na mierovej konferencii. Cudne zamlčal, že deklaranti vymedzili platnosť deklarácie na 10 rokov s tým, že potom sa musí vzťah Slovenska a Česka prehodnotiť. A zabudol povedať, že podnetom na Hlinkovu cestu do Paríža bolo správanie sa Čechov na Slovensku, ktoré bolo v rozpore s duchom deklarácie a najmä skutočnosť, že sa Hlinkovi dostala do rúk Pittsburská dohoda, keď zistil, že Slováci sa s Čechmi dohodli na niečom inom, ako sa realizovalo,” vysvetľuje Hrnko.

“Nuž a nebudem ani rozvádzať, že je absolútnym bludom tvrdenie, že čechoslovakizmus bol podmienkou uznania nového štátu. Treba si prečítať preambulu malej saintgarmainskej zmluvy z 11. septembra 1919 a zistíme aj to, prečo dohodové mocnosti odmietli Benešom sústavne podkladaný názov štátu bez toho odiózneho spojovníka, ale do zmluvy zakotvili názov Česko-Slovenská republika.”

Ďalším nie celkom presným výkladom bola podľa jeho názoru aj Letzova zmienka o tom, že Hlinka povedal o sebe, že on je slovenský A. Hitler. “Tento výrok smeroval najmä proti niektorým mladým členom strany, ktorí sa začali vidieť v Hitlerovi a v jeho politike. Tento Hlinkov výrok bol odmietnutím týchto tendencií a potvrdením starých tradičných pozícií ľudovej strany, ktoré on presadzoval.”

“Rovnako zmienka Holeca, že Hlinka bol nekompromisný a tým polarizoval spoločnosť. Hlinka bol nekompromisný v zásadách slovenskej samobytnosti. Veď predsa z nich nemohol ustúpiť a tvrdiť, že polarizoval spoločnosť tým, že žiadal, aby napr. sa Slováci učili slovenčinu a nie českoslovenčinu, keď v Česku sa učili češtinu, predsa mohlo polarizovať len odporcov slovenskej svojbytnosti. A koniec koncov na kompromisy mal J. Tisa, ktorý dokonca zabezpečil to, že Beneš bol zvolený za prezidenta! A čo dosiahol?!”

Dokumentárny film Hrno označuje za premárnenú príležitosť začať konečne vysvetľovať slovenské dejiny zo slovenského uhla pohľadu. “Jediný, kto si zaslúži pochvalu bol J. Rychlík, český historik, ktorý síce vykladal problematiku z českých pozícií, ale vedel napr. povedať to, čo okrem Slovenskej pošty dnes nevidieť nikde, že Slováci chceli Česko-Slovensko a že to v danej dobe aj tak písali. My sa tu však stále mrvíme na nejakom Československu, ktoré ani medzinárodno právne v tejto podobe uznané nebolo,” uzavrel Anton Hrnko.