Bratislava 5. septembra 2019 (HSP/Foto:TASR-Martin Baumann)
V posledných dňoch sme svedkami toho, že niektorí liberálni komentátori a novinári aj v súvislosti so 75. výročím vypuknutia SNP spochybňujú úlohu Sovietskeho zväzu pri oslobodení nášho územia z područia nacistického Nemecka. Podľa poslanca Národnej rady Antona Hrnka zo SNS sa to dá vnímať aj ako revizionistické snahy o prepisovanie historických skutočností
Hrnko na sociálnej sieti poukázal na to, že revizionizmus v historickej vede je starý ako ona sama. Ide podľa neho o výklad dejín, ktorý je v úplnom alebo čiastočnom rozpore so všeobecne akceptovanými koncepciami výkladu dejín (môžu byť rôzne, ale nesmejú byť v rozpore s historickými faktami).
“Iný prístup bude mať slovenský historik pri posudzovaní pôvodom slovenského zemana Ľudovíta Košúta, iný bude mať určite maďarský historik pri opise “najväčšieho Maďara” Lajosa Kossutha. V tomto prípade nejde o revizionizmus, ale legitímny pohľad, spočívajúci v inom uhle nazerania.”
“Revizionizmus je však predovšetkým zamlčovanie alebo prekrucovanie pravdy, popieranie niektorých faktov a zveličovanie iných, ktoré sú dôležité pre danú koncepciu. Je veľa typov revizionizmu; napr. vo Francúzsku je revizionistická škola, ktorá vykresľuje režim vo Vichy ako vlastenecký a maršala Petaina za národného hrdinu,” uviedol Hrnko, ktorý je historikom.
“V Česku je to napr. oslavovanie jedného z najväčších európskych kolaborantov, protektorátneho prezidenta E. Háchu, ktoré sa už medzičasom dostalo do hlavného prúdu českých dejín a Česká pošta mu koncom minulého roka vydala dokonca poštovú známku! Najznámejším typom revizionizmu je popieranie holokaustu, existencie plynových komôr atď.”
Hovorí, ale o tom, že historický revizionizmus preniká aj do slovenskej, vraj hlavnoprúdovej tlače. “Naposledy sa čisto revizionistický článok dostal aj do novín SME. “Máme si vraj konečne priznať, že Sovieti nás „okupovali“. S takouto interpretáciou oslobodenia Československa vyrukoval český redaktor a doktor histórie Luboš Palata, ktorému redakcia SME poskytla priestor na šírenie jeho bludov.”
“Nuž, samozrejme, aj takto by sa dali vykladať dejiny, ale treba zmeniť ich všeobecne prijatú koncepciu, ktorú sa učia aj deti v škole. Predovšetkým by bolo treba povedať, že v tomto období žiadne “Československo” neexistovalo a skutočnosťou sa stalo, až keď jeho územie obsadila Červená armáda a odovzdala ho do správy tých, ktorí rešpektovali Benešovu vládu v Londýne,” vysvetlil a dodal:
“Pri takomto výklade dejín by sme sa museli prikloniť k obhajobe režimu prvej Slovenskej republiky, jeho vzťahu k právnemu predchodcovi dnešného nášho najvýznamnejšieho spojenca, tretej ríši. Partizánov by sme museli vyhlásiť za teroristov, sovietskych partizánov za “hybridných” bojovníkov, banditov, ktorí pripravovali predpolie pre budúceho okupanta, Sovietsky zväz. No a určite by bolo treba vyhlásiť Slovenské národné povstanie za protištátny puč, ktorý mal urýchliť okupáciu vtedajšej Slovenskej republiky.Rovnako by bolo treba vychvaľovať slovenskú armádu, ktorá sa podieľali dovtedy na boji s boľševizmom a bránila Slovensko pred potenciálnou sovietskou okupáciou (veď tak sa snažia svoju účasť na vojne s nacistickým Nemeckom vysvetliť aj niektorí naši spojenci!).”
Preto Hrnko položil priamu otázku na redaktorov denníka SME a všetkých potenciálnych revizionistov, ktorí by chceli novým ohýbaním faktov zmeniť výklad dejín: “Pasuje vám tento výklad? Tak sa neukrývajte za cudzích “žrecov” a začnite nový výklad udalostí súvisiacich s druhou svetovou vojnou. Niekde s tým už začali!! Česť vašej budúcej statočnej práci!”
Zamlčané skutočnosti
Hrnko svojim vyjadrením reagoval na článok, v ktorom český historik pre SME uvádza, že si vraj máme konečne priznať, že Sovieti nás „okupovali“.
V komentári sa okrem iného píše, že slovenské a české skúsenosti so sovietskou armádou boli rozporuplné. “Na Slovensku sa sovietske jednotky bez ohľadu na SNP správali často ako na okupovanom nepriateľskom území. Tisíce civilných obyvateľov odvliekli do gulagov, rabovali, znásilňovali. Podľa mnohých historikov bolo správanie sa Sovietov na Slovensku jedným z dôvodov, prečo tu v roku 1946 voľby nevyhrali komunisti.”
Komentátor Gabriel Gačko vo svojom článku zároveň upozorňuje, čo český historik v komentári pre SME zamlčuje podstatné skutočnosti. “Poľsko je umelo vykresľované ako obeť aj napriek tomu, že Varšava už od roku 1934 (pakt Piłsudski-Hitler) Berlínu intenzívne signalizovala svoj záujem podieľať sa spolu s nacistami na budúcom rozčlenení Sovietskeho zväzu a na spoločnom delení územnej koristi na východe s tým, že Poľsko nechcelo nič viac a nič menej ako sovietsku Ukrajinu a prístup k Čiernemu moru.”
“Aj preto Poľsko v čase mníchovskej zrady západných mocností (1938) kategoricky odmietlo možnosť presunu Červenej armády cez svoje územie s cieľom vojenskej pomoci Sovietskeho zväzu Československu pri obrane pred hitlerovskou agresiou. Hitler sa Poliakom za túto službu odmenil tým, že poľskej „hyene“ (ako sa o Poliakoch vtedy vyjadril Winston Churchill) dovolil, aby si z československého územia tiež odhryzla Těšínsko, severnú Oravu a severný Spiš. Podľa odtajnených diplomatických dokumentov boli Poliaci až do osudového konfliktu o gdaňský koridor presvedčení, že Nemci ich prizvú k rovnakému územnému parcelovaniu Sovietskeho zväzu, aké si po Mníchove spoločne s Nemcami vyskúšali v Československu,” (viac v článku).
Jaroslav Zajac