Najtvrdšie sa, samozrejme, bojovalo proti falošným a nepravdivým správam vtedy, keď sa spoločnosti dostali na zostupnú fázu svojho vývinu a šíritelia falošných správ ukazovali cesty, ako sa z tejto trajektórie dostať, avšak bez predchádzajúcich držiteľov moci. V takýchto situáciách boli priam orgie boja proti falošným správam, hoci nie vždy sa to takto nazývalo.

V antike sa tomu hovorilo kazenie mládeže, v kresťanskom stredoveku a novoveku kacírstvo, v koncoch Uhorského kráľovstva panslavizmus, za prvej republiky demokracia, po vojne boj proti zvyškom ľudáctva a za socializmu boj s nepriateľskou propagandou. Avšak tých škál a odtienkov falošných správ bolo určite omnoho viac.

Nechce sa mi podrobne hrabať v histórii, ale najväčším úlovkom bojovníkov proti falošným správam bol v antike filozof Sokrates. Nielenže ho Najvyšší obdaril manželkou Xantipou, ešte mu aj postdemokratická vrchnosť v Aténach, gniavených dôsledkami prehratej vojny so Spartou, vyčítali šírenie falošných správ a ideológie medzi aténskou mládežou. Nebolo pomoci. Šírenie falošných myšlienok bolo treba zamedziť. Aténska vrchnosť zorganizovala súd a Sokrata odsúdila na trest smrti. Šírenie zlomyseľných správ, najmä tých, ktoré kazili na fejky nepripravenú mládež, je predsa mimoriadne nebezpečné. To, že sa neskôr Sokratove myšlienky stali základom jedného z najvýznamnejších filozofických diel Platóna, to ocenila iba história. Aktuálni vládcovia mali iný názor. A zákon po ruke.

Stredovek a novovek mal tiež svojich bojovníkov proti falošným správam a za čistotu myšlienok, ktoré sa dostávali medzi ľud. Nebola to však pani Kolíková, ktorá sa o to starala. Bola to svätá inkvizícia, ktorá zasiahla vždy, keď falošné myšlienky, nebodaj správy ohrozovali nie duchovné, ale mocenské postavenie cirkvi. Keď na začiatku 15. storočia vrcholila pápežská schizma a v jednom okamžiku pôsobili až traja pápeži, ktorí sa vzájomne exkomunikovali, dostal sa do pozornosti koncilu v Kostnici nejaký kazateľ z Čiech Ján Hus.

Šíril síce bludy, že sviatosti udelené osobou, žijúcou v hriechu, sú neplatné, ale aj to stačilo účastníkom koncilu, aby ho nechali upáliť. Cirkvi trvalo vyše 600 rokov, kým uznala, že jeho učenie bolo v niektorých častiach síce pomýlené, ale v princípe mal pravdu.

Ak by sa zdalo, že v osvietenom novoveku a v najnovšej dobe neexistoval dôrazný boj proti nepravdivým správam a pomýleným teóriám odporujúcim oficiálny názorom, tak je na veľkom omyle. Giordano Bruno, ktorého roku 1600 upálili v Ríme, si dovolil tvrdiť taký nezmyselný fejk, že slnko je len jednou z hviezd nekonečného vesmíru a takých planetárnych systémov, ako je náš, je v nekonečnom vesmíre nekonečné množstvo. No, neupáľ ho za šírenie takejto nepravdivej správy! Ani ďalší šíriteľ nezmyselnej informácie, že nie Zem, ale Slnko je centrom našej planetárnej sústavy, to nemal ľahké. Galileo Galilei unikol trestu len o vlások.

Naša súčasnosť je priam preplnená režimami, ktoré pri strážení informačnej činnosti podávali poctivé výkony. Veď si len predstavte, keď Slováci v Liptovskom Mikuláši v máji 1848 vyhlásili, že v Uhorskom kráľovstve nie je len maďarský národ, ale aj národ slovenský, represívna moc štátu sa proti tejto fejkovej správe roztočila na plné obrátky. Štúr, Hurban a Hodža boli vyhlásení za zločincov a vydali na nich zatykač. No Ďurko Langsfeld, Viliam Šulek, Karol Holuby a ďalší už také šťastie nemali. Odvisli za šírenie tejto nepravdivej správy.

Nepravdivé správy, že Slováci sú samostatným národom, šírili Andrej Hlinka, Martin Rázus a mnohí ich stúpenci. Aj oni sa mohli pozerať z vnútra väzení či už v Uhorsku alebo v prvej ČSR na realitu vonku, kde tieto správy pokladali za nepravdivé a prenasledovali ich.

Priam hody pri postihovaní šíriteľov nepravdivých správ nastali, keď roku 1948 prevzali moc v mene robotníckej triedy komunisti. Vtedy sa nositeľom nepravdivých správ hovorilo šíritelia nepriateľskej propagandy. A veru, nejeden takýto šíriteľ odvisol v zmysle „platného práva“ na šibenici. V lepšom prípade si posedel v Leopoldove alebo išiel na brigádu do uránových baní v Příbrami. Veru tak, šíritelia nepravdivých správ to mali vždy ťažké.

Po roku 1989 sme si „sľúbili lásku, sľúbili vravieť pravdu len„. Nedá sa dnes jasne identifikovať, či sa tou pravdou mysleli len overené neoliberálne pravdy, ktoré zastáva poslanec Benčík a chce chrániť ministerka Kolíková. Faktom však ostáva, že nový režim úplne popustil uzdu kontroly informácii. Bola demokracia a každý si mohol dobrovoľne vybrať, čomu uverí. Lenže časy sa menia. Potomkovia tých držiteľov pravdy, ktorí prenasledovali od Sokrata až po Rostaša všetkých nositeľov iných právd, sa zobudili. Veď predsa človek v ich ponímaní je od prírody hlúpy a v návale informácií si nebude vedieť vybrať tú ich pravú pravdu. Preto tomu treba postaviť hrádzu! Ako by to bolo, keby si človek od prírody hlúpy samostatne vytváral názor na to, čo sa okolo neho deje. To predsa nemôžeme dopustiť!

Hej, hor sa sveta liberáli, hej, hor sa pravdou podkutí….

Anton Hrnko