Niektoré Čaputovej heslá môžu podľa Hrabka symbolizovať jednoduchú myšlienku boja proti Smeru-SD, ktorý by po dlhých rokoch vo vláde už pomerne veľká časť spoločnosti rada videla v opozícii alebo mimo parlamentu. „Tak to bolo aj pred piatimi rokmi, keď kandidoval Andrej Kiska a Robert Fico. Ale vtedy bola situácia iná v tom, že proti Kiskovi kandidoval osobne Robert Fico,“ poznamenal Hrabko.

„Čaputová sa stavia do pozície slušného Slovenska. Chce za sebou viesť tú pomyselnú vlajku, všetci, ktorí ste Za slušné Slovensko, poďte za mnou. Vidíme tu zápas medzi ‘slniečkarmi’ a ‘mesiačkarmi’ a popri tom stojí extrém,“ hodnotí trojicu favoritov Hrabko.

„Samozrejme, každý kandidát o sebe predpokladá, že je slušný. Ale dnes je to vnímané tak, že slušné Slovensko je niečo iné, čo sa tu schádzalo na námestiach, a to chce zastrešiť Čaputová,“ dodáva.

Kampaň Čaputovej je podľa Hrabka lepšia ako kampaň Šefčoviča. „Je to dané aj objektívnymi dôvodmi. V porovnaní so Zuzanou Čaputovou stratil zhruba rok, odkedy ona oznámila ochotu kandidovať. A musí dobiehať to, čo ona už má nadrobené. Samozrejme, ide o dvoch reálnych kandidátov, aj keď podľa mňa ešte môže karty zamiešať tretí v poradí, Štefan Harabin,“ zhrnul Hrabko.

Oproti skúsenému diplomatovi, podpredsedovi Európskej komisie Šefčovičovi nemá Čaputová takmer žiadne politické skúsenosti, ponúka však boj za spravodlivosť. „Po 30 rokoch od roku 1989 je tu stále spravodlivosti ako šafranu. Chce priniesť viac spravodlivosti. Druhá téma je, ako chcú kandidáti to, čo ponúkajú, potom aj následne realizovať,“ povedal Hrabko.

Šefčovič okrem svojich politických skúseností ponúka voličom snahu zmieriť výrazne polarizovanú spoločnosť. Podľa Hrabka však k polarizácii spoločnosti prispela aj dlhoročná vláda Smeru-SD a práve táto strana Šefčoviča podporuje. Aj v prípade Čaputovej podľa neho však treba počítať s tým, že aj keď sa deklaruje ako nezávislá kandidátka, ide o podpredsedníčku strany Progresívne Slovensko.

„Dnes, ak nechceme hovoriť o slušnom a neslušnom Slovensku, je to Smer a protismer. A potom sú ďalší kandidáti, ktorí týmto dvom kohútom hovoria, aby išli z ihriska preč. Ja nechcem ani jedno ani druhé, ja mám vlastný program,“ uzavrel Hrabko.

Obrovské množstvo negatívnej publicity v mainstreamových médiách spôsobilo, že meno Štefana Harabina pozná celé Slovensko, čo mu, paradoxne, podľa Hrabka v kampani pomáha. „Vo voľbách zatiaľ vždy fungovalo to, že podporu, paradoxne, akoby získaval kandidát, ktorého sa niektoré médiá snažili postaviť do negatívneho svetla. Kampaň Štefana Harabina je podľa mojich vedomostí celkom slušná a voľby sa nevyhrávajú v Bratislave ani v Košiciach. Vyhrávajú sa po celom Slovensku,“ povedal Hrabko. „Môže sa mu to podariť. Neviem, ako sú v tejto chvíli rozvrstvené politické preferencie. Ale podľa mňa môže prekvapiť,“ dodal.

Harabinove šance by podľa neho výrazne vzrástli, ak by sa v jeho prospech vzdal ďalší z relevantných kandidátov, líder ĽSNS Marian Kotleba. Platí to aj naopak, Kotlebove šance by vzrástli vzdaním sa Harabina. „Poriadne by zamiešalo kartami, ak by sa niektorý z relevantných kandidátov vzdal. Hovorím hlavne o dvojici kandidátov Harabin – Kotleba,“ poznamenal Hrabko. Dodal, že tým nechce tvrdiť, že to niektorý z dvojice aj reálne urobí.

Bélovi Bugárovi sa v kampani podarilo zviditeľniť Most-Híd a kandidát konkurenčnej SMK József Menyhárt sa v čase, keď mal preferencie na približne úrovni 1,5 percenta, vzdal v prospech Roberta Mistríka, ktorý sa neskôr tiež vzdal kandidatúry. To však podľa Hrabka ešte automaticky neznamená, že Bugár už v týchto voľbách dosiahol všetko, čo chcel. „Myslím si, že pán Menyhárt videl svoje šance reálne a boli mizerné. To, s čím budeme môcť Bélu Bugára porovnávať, je, či dosiahol viac ako kandidát SMK Gyula Bárdos pred piatimi rokmi,“ upozornil Hrabko.

„Kampaň bola taká, akú boli schopní robiť a koľko mali peňazí, primeraná možnostiam,“ komentoval predvolebné kampane Eduarda Chmelára, Františka Mikloška a Milana Krajniaka. „Opäť išlo o zviditeľnenie osôb, v prípade pána Krajniaka aj hnutia Sme rodina. Nepovažujem ho za kandidáta, ktorý prejde do druhého kola, ale urobil pre to všetko,“ poznamenal Hrabko.

„Kampaň Roberta Mistríka bola úžasná v tom, koľko peňazí do nej nalial a potom odstúpil. Ak by mal také prostriedky k dispozícii František Mikloško, aj jeho podpora by dnes už bola iná. František Mikloško je kandidát, ktorý je voliteľný, ale nezvoliteľný. Jeho príbeh ako človeka je úctyhodný a žiaden z kandidátov podľa mňa nemá lepší,“ tvrdí Hrabko.

Eduard Chmelár podľa Hrabka dokázal, že sa o prezidentský post dá reálne bojovať aj bez podpory veľkých peňazí. „Vybojoval toľko percent, koľko získa vo voľbách. Rozhodne nie je najslabším kandidátom, ale sú tam od neho aj silnejší. Určitým spôsobom ukazuje cestu, že sa netreba vzdávať, ak máme priamu voľbu prezidenta, môže kandidovať ktokoľvek, komu sa podarí získať potrebný počet podpisov a potom už záleží iba na ňom, ako sa presadí. Viem, že je aktívny na sociálnych sieťach, a tam získal gro voličstva,“ zhrnul Hrabko.

Kandidáti Martin Daňo, Róbert Švec, Bohumila Tauchmannová, Juraj Zábojník a Ivan Zuzula podľa Hrabka už, vzhľadom na príliš nízku podporu, nemôžu kampaň ovplyvniť ani v prípade, že by sa niektorý z nich vzdal kandidatúry. „Problém pri nich je aj ten, že aj keby sa vzdali v prospech niekoho, tak to nezamieša karty. Patrí im úcta za to, že dokázali vyzbierať dostatok podpisov a išli do toho, ale spoločnosť v tejto chvíli ich ponuku odmieta,“ odhadol Hrabko.

Napriek tomu si nemyslí, že by sa voliči mali sústrediť len na niekoľkých preferenčne najsilnejších kandidátov a ostatných nebrať do úvahy. „Ja osobne v prvom kole volím srdcom a rozum si nechávam až na to druhé kolo. Prieskumom verejnej mienky neverím jednak preto, že už sú staré a situáciu v tejto chvíli už môže byť úplne iná. Ale v prvom kole by ma od voľby neodradilo, ani keby mal môj kandidát povedzme len päť alebo dve percentá. Lebo, ak si každý povie, že tohto kandidáta nebudem voliť, nemá podporu, tak bude mať nakoniec naozaj len dve percentá. Mne to v prvom kole neprekáža,“ povedal Hrabko.

Možnosť, že by niektorý kandidát voľby rozhodol už v prvom kole, je podľa neho nereálna, keďže by podľa ústavy musel získať viac ako polovicu zo všetkých oprávnených voličov, bez ohľadu na volebnú účasť. „Sú dve kolá a existuje naozaj iba teoretická možnosť, že by bol prezident zvolený v prvom kole. Taký prípad ešte nenastal a myslím si, že nenastane ani teraz,“ povedal Hrabko.

Na poznámku, že možno v reakcii na niektoré prieskumy verejnej mienky sa už ozvali aj prví analytici, ktorí doteraz akceptovaný výklad ústavy spochybňujú a tvrdia, že na víťazstvo v prvom kole stačí získať viac ako polovicu zúčastnených voličov, Hrabko reagoval, že je to ich názor. „Tak to spochybňujú. Máme štátnu volebnú komisiu, ak budú pochybnosti, ona rozhodne,“ povedal.