Autori výborne vystihli oblasť podsvetia, drogovej scény, pridali akčné scény, dramatické zvraty a plno napätia. Tri sekundy boli strhujúce a tak nasledovali Tri minúty medzi životom a smrťou…a teraz Tri hodiny.

V pokojné štokholmské ráno dostáva komisár Ewert Grens nanajvýš podivné hlásenie. V márnici Södermalmskej nemocnice cez noc pribudlo neidentifikované mužské telo. Zatiaľ čo sa komisár pokúša dopátrať, o koho ide a ako sa do zamknutej miestnosti dostalo, Piet Hoffmann sa v páľave afrického slnka venuje novej práci. Má pred sebou poslednú nebezpečnú misiu pred návratom domov, kde ho už čaká manželka Zofia s chlapcami.

Posledná úloha ho cez vyschnutú púšť a divoké more prenesie do sveta, kde sa hodnota ľudského života počíta v bankovkách.

Do sveta, kde sú tri hodiny rozdielom medzi životom a smrťou. Komisár Ewert Grens a bývalý infiltrátor Piet Hoffmann sa opäť stretávajú zoči-voči, hoci sa už nikdy nemali vidieť. Nepriatelia? Spojenci?

Čo všetko musia stihnúť za tri hodiny?

Ak kalkulujete s časom sami a máte nad ním kontrolu, sú aj tri sekundy či tri minúty večnosťou.

Tri hodiny v rukách niekoho iného sú však, paradoxne, oveľa kratšie.

Anders Roslund dlhé roky pracoval ako televízny reportér a novinár v oblasti kultúry, v minulosti vystriedal niekoľko povolaní. Venoval sa napríklad pestovaniu kivi na farme na Novom Zélande, ale pracoval aj ako čašník v USA.

Od roku 2004 bol súčasťou švédskej autorskej dvojice Anders Roslund & Börge Hellström, ktorá má na svojom konte mimoriadne úspešné kriminálne romány. Získali množstvo ocenení a nominácií z radov čitateľov aj kritiky.

Zatiaľ azda najúspešnejší je ich krimiromán Tri sekundy. Na jeho úspech nadviazali voľným pokračovaním Tri minúty a najnovší diel série s názvom Tri hodiny je Roslundovým sólovým debutom. Venoval ho pamiatke zosnulého priateľa a kolegu Börgeho Hellströma.

Viac mrazivých príbehov z drsného severu na

www.severskekrimi.sk

Začítajte sa do novinky Tri hodiny:

Krása.
Biela loďka zo šér odfukujúca dym sa v pozvoľnom pohybe takmer kĺzala vpred do pokojného Baltského mora. Čajky a rybáre letiace za ňou sa vrhali do spenenej vody a opäť z nej vylietali s trepotajúcou sa korisťou v zobáku. Ťažko si predstaviť, že život by mohol byť lepší ako v tejto chvíli, v to júnové ráno, keď mu opatrné lúče slnka zohrievali trochu vráskavú tvár.

Ewert Grens sedel na rovnakom kameni ako každé skoré sobotné dopoludnie.

Na akurátne vysokej a ploskej skale, ktorú čas sformoval, opracoval a umiestnil práve sem, na dokonalom mieste pre urastené, vekom mierne poznačené telo.

Vlastné miesto na sedenie hneď pri sanatóriu a okne, ktoré kedysi patrilo jej. Okne, cez ktoré sa deň čo deň takmer tridsať rokov dívala von a sledovala život, ktorého súčasťou nemohla byť. Ich spoločný život. Teraz v jej izbe býva niekto úplne iný a on nemá ani tušenia kto.

„Komisár Grens.“

Myklo ho. Ten hlas. Minulosť.

„Moment, komisár, o chvíľu som pri vás.“

Volala sa Susann. Kedysi dávno pracovala ako ošetrovateľka, ktorá sa starala o Anni. Príkladne. Študovala a vypracovala sa na hlavnú lekárku a geriatrickú špecialistku. Teraz vyšla z nového vchodu na kratšej strane budovy sanatória, približovala sa dlhými rozhodnými krokmi, až sa postavila rovno pred neho a naschvál mu bránila vo výhľade.

„Keď sme sa rozprávali naposledy, sedeli ste pri jej okne dvanáste sobotné ráno po sebe. Vtedy som si povedala, že vás nechám tak. Ale prešli… už hádam štyri roky? A vy tu sedíte ešte stále.“

„Občas sa aj postavím.“

„Pamätáte si, čo som vám vtedy povedala? Že si ubližujete. Plánujete smútok, žijete preň, nie s ním. Že to, čoho sa bojíte, sa už dávno stalo.“

„Pamätám. Každé jedno slovo.“

„Ale zjavne vami žiadne z nich príliš nepohlo.“

Ewert Grens spravil to, čo vždy – zaškúlil na okno a izbu, v ktorej sa svietilo. O takomto čase Anni ešte nebývala hore. Vždy si rada pospala dlhšie, hoci celý deň aj tak len odpočívala.

„Teraz viem, že tu už nie je.“

„A okrem toho, komisár, povedala som, že vás tu už nikdy nechcem vidieť.“

Postavil sa zo svojej kamennej stoličky.

„A viem, že ste mi tým chceli len dobre,“ doplnil ju a usmial sa. „No sedieť tu budem aj naďalej. Každú sobotu na svitaní, aj o ďalšie štyri roky.“

Nechal mladú ženu – o toľko múdrejšiu, než kedy bol či mohol byť – samu a vykročil k osamotenému autu na malom parkovisku v areáli. S rukou na kľučke dvier na strane vodiča sa otočil a zakričal: „Pretože to je to jediné, čo ma ako-tak drží pri zmysloch. Chápete?“

Hľadela naňho so zamysleným výrazom a rukou na zábradlí schodiska, až napokon prikývla, jemne, no predsa, a vošla dnu.

Grens nasadol do auta a cez ospalý ostrov blízko Štokholmu sa pustil až ku mostu Lidingöbron. Tu, zhruba v polovici cesty, zvyčajne zastal na krajnici, aby sa pohľadom poslednýkrát ponoril do trblietavej vody. Len čo stiahol okienko a na pozdrav ho ovanul rozospatý ranný vánok, zachrčalo naňho z vysielačky na prístrojovej doske: „Ewert?“ Bol to Wilson, jeho šéf, ktorý zjavne nemal dosť dôvtipu, aby si domyslel, že teraz sa to nehodí.

„Ewert, haló?“

Neodpovedal. Táto chvíľa mala patriť len jemu.

„Ewert, snažil som sa vás zastihnúť na telefóne, ale asi ho máte vypnutý. Ak ma počujete, zavolajte mi. Dostal som hlásenie v prípade, ktorý chcem prideliť jedine vám.“

Napravo od vysielačky bol kazetový prehrávač. Trvalo dobrých pár týždňov, kým sa mu ho podarilo zohnať po tom, čo sa mu predošlý rozhodol zahrať svoje posledné tóny. Že by trh funkčnými kazeťákmi do osobných áut práve prekypoval, sa povedať nedalo. V niektorých obchodoch dokonca obsluha netušila, čo má na mysli. Svoj poklad napokon objavil až na šrotovisku kúsok od Strängnäs. Dve pesničky. Tak dlho tu ostane sedieť. Toľko tu sedával zakaždým. S hlásením alebo bez neho.

posielaš mi tie najkrajšie tulipány a prosíš – zabudni na včera

Siw Malmkwistová. Páska s výberom z jej repertoáru. Najskôr piesne z jeho najobľúbenejšej platne Tenké plátky a napokon tie zo zabudnutého klenotu Neskoro ľutovať.

keď sklamal si ma prvý raz, domov som šla
na leňoške ležala a plakala

Jej krásny hlas zo šesťdesiatych rokov ho upokojoval a texty, na ktorých sa iní smiali, skrátka akosi pasovali. Nezmyselné rýmy už ani nevnímal. Stačilo mu, že sa o ne môže oprieť.

„Ewert? Odpovedzte…“ ozval sa opäť z vysielačky Wilson, „… dopekla tam!“

Siw Malmkvistová dospievala a jeho pauza v strede mosta mu spolu s ránom na kameni v Anniinom svete dodala silu, ktorá mu vystačí po zvyšok dňa, ba aj celého týždňa.

A tak odpovedal.

„Haló, tu Grens.“

„Ewert, kde ste, dopekla, doteraz…“

„Ako hovorím, tu Grens.“

Erik Wilson stíchol. Komisár začul, ako si jeho šéf odkašľal, raz, dvakrát, aby sa dal dokopy, a začal znovu, iným tónom.

„Ewert, chcem, aby ste šli rovno do Södermalmskej nemocnice. A nezastavovali sa v Kronobergu. Lepšie povedané, nasmerujte si to rovno do nemocničnej márnice.“

Ewert Grens zamieril z Lidingöbron na Norra länken. Bol si istý, že po obchvate pôjde cesta omnoho rýchlejšie než cez mesto.

„Márnice?“

„Pitevná sanitárka v nej asi pred polhodinou objavila telo. Mŕtvolu muža.“

„To znie pomerne pravdepodobne. Tých tam občas vídam aj ja. Viete, mŕtvych. Ešte niečo?“

„Mŕtvolu, ktorá tam nemá čo robiť.“

„Wilson, prosím vás, nerozprávajte v hádankách.“

„To telo v márnici je navyše.“

„Tým ste mi to práve neobjasnili.“

„Počas prvej rannej kontroly chladničky, ktorá sa začala presne o šiestej, si pitevná sanitárka všimla, že v nej čosi nesedí. Rovnaký pocit ju neopustil ani pri druhej, a tak telá zrátala. Keď včera odchádzala domov, ležalo ich tam sedemnásť. Večer a v noci nadnes umreli ďalší piati. Spolu ich teda malo byť dvadsaťdva.“

„A?“

„Je ich tam dvadsaťtri. Počty nesedia.“

Komisár Grens vybočil do rýchlejšieho pruhu a pridal.

„Jedno z nich tam teda nemá byť, Ewert. Telo, ktoré nikto v márnici neprijal, nezaregistroval. Telo muža bez dokladov totožnosti a minulosti. Muža, ktorý neexistuje.“

BUX.sk – knihy, ktorými žijete