Môj profil 
Predplatné
Boli zakladateľmi najdôležitejšieho staroegyptského mesta, ktoré ležalo na severovýchod od neskoršej Káhiry, založenej o niekoľko tisíročí neskôr Arabmi.
Jeho pozostatky nechala tradičná egyptológia takmer nepovšimnuté, a to z viacerých „dobrých“ dôvodov.
Predovšetkým ale preto, lebo chronológia klasickej egyptológie sa začína až okolo roku 3 000 p. n. l. prvou dynastiou takzvaného Tiniten obdobia a jej prvým faraónom bol Horus-Aha. Vtedy už ale Heliopolis dávno existoval a o tom klasická egyptológia radšej mlčí, lebo k tomu nevie absolútne nič povedať.
Heliopolis bol prastarým rezidenčným mestom „služobníkov Horusa“ a bol súčasne mestom boha Re. Meno mesta pochádza od Grékov. Starý Egypťania ho menovali IVNV a Biblia ho označuje ako On. Starý papyrus Papyrus Harris I v Britskom múzeu v Londýne hovorí o.i. o tom, že boh Re v Heliopolise „vyrobil“ človeka.
V Heliopolise bol medzi inými záhadnými objektami uschovaný aj mysteriózny objekt Ben-Ben, ktorý je opisovaný vo viacerých starých dokumentoch, ako aj v správach neortodoxných egyptológov. Ben-Ben znamená Žiaru-Vyžarujúci. Dokumenty prezrádzajú, že „prišiel z oblohy“. O čo však skutočne išlo, to egyptológovia dodnes nezistili a či zistovať nechceli.
Možné je však aj to, že malá skupina vyvolených egyptológov pracovala v poverení istých kruhov tajne na veci a zistila, čo Ben-Ben bol a na čo slúžil.
Veľkolepý „chrám“, ktorý voľakedy v meste bol, sa rozprestieral na obrovskej ploche 1 000 krát 900 metrov a bol ohradený vysokou hradbou z tehál, o hrúbke až 26 metrov. Dnes z neho neostalo takmer nič. Z akého dôvodu bol taký obrovský a čomu slúžil, o tom moderná egyptológia nevie vôbec nič.
Preto je pre mňa takmer isté, že v žiadnom prípade to nebol chrám, ale niečo celkom iné.
Arabskí dobyvatelia použili obrovské kamenné bloky jeho budov na vybudovanie Káhiry. Dnes sa nachádza jeho pôdorys na miestach od známeho Tahrir-námestia až po Al-Matarija, to znamená, že všade tam, kde bol prastarý gigantický „chrám“, je dnes mesto Káhira a na vykopávky, ktoré by vniesli svetlo do jeho záhady, sa nedá ani len pomyslieť.
V roku 1991 pracoval v Káhire ako poradca pri výstavbe metra francúzsky inžinier Jean Kerisel. Pri prácach v okolí niekdajšieho Heliopolisu narazili jeho robotníci na podzemné priestory, ktoré musli byť vyhĺbené už v dávnych dobách a o ktorých nikto nevedel. Bol to systém dlhých chodieb o výške 5, 15 metra a šírke 3, 7 metra. Keď robotníci prešli asi 30 metrov, tak boli prekvapení, že nikde na stenách neboli žiadne hieroglyfy a ani žiadne znaky alebo symboly z čias faraónov, ako to bolo v podobných prípadoch. Keď svoj objav oznámili vládnym úradníkom z rezortu egyptských pamiatok a starožitností, tak tí po prehliadnutí chodieb vyhlásili, že sú to prirodzené chodby vytvorené vymytim vodou a geologickými posunmi. Bola to zjavná nepravda.
Pritom je na tých miestach mnoho kanálov a dlhých chodieb, ktoré nejakým spôsobom súviseli s „chrámom“ a patrili k nemu. V klasickej odbornej literatúre však o nich nemožno nájsť nijakú zmienku. Aj to má svoj dôvod – utajenie pred verejnosťou.
Keriselovi robotníci, ktorí pod zemou pracovali ďalej, videli o niekoľko týždňov neskôr, ako z objaveného systému chodieb vládni úradníci vynášali veľký predmet, dlhý tri až štyri metre a hrubý okolo 60 centimetrov, ktorý mal striebristý lesk.
Aj o tom archeológia mlčí.
Roman Bednár
.jpg)
