Mar A Lago II na obzore…

Je síce známy svojimi niekedy až konšpiračnými teóriami, tento konkrétny čin znamená veľký úder americkej provojnovej propagande. Jeho rezignácia predstavuje veľkú trhlinu v republikánskom vnímaní konfliktu a v Trumpovej vojnovej politike. Avantúra v Perzkom zálive so zjavne otvoreným koncom vytvára v radoch Trumpových podporovateľov veľkú kontroverziu. V liste prezidentovi Joe Kent napísal, že podľa jeho názoru Irán nepredstavoval pre Spojené štáty žiadne otvorené nebezpečenstvo a od začiatku bolo jasné, že táto vojna bola spustená na nátlak Izraela a jeho mocnej lobby v USA. Súčasne naznačuje, že aj v okolí prezidenta sa stále nachádzajú príčetní a racionálne uvažujúci ľudia. Ide len o to, koľko ich je a aký majú na neho reálny vplyv.

Komentár D. Trumpa na Kentovu rezignáciu bol veľavravný: “Vždy som hovoril,  že Kent je fajn chlapík, ale myslel som si, že je slabý v otázkach bezpečnosti. Je dobre, že je preč, lebo povedal, že Irán nie je hrozba“. Nie je potrebný ďalší komentár.

Skutočnosť, že D. Trump nevyberaným spôsobom požaduje, aby krajiny NATO za neho vyťahovali gaštany z ohňa a zabezpečili priechodnosť Hormzuského prielivu, len podčiarkuje nekoncepčnosť a nevypočítateľnosť  politiky amerického prezidenta. Je to prosto hazardný hráč ruskej rulety, kde človek nevie, kedy patrón vystrelí, a obchodník. Pred cestou do Číny určite chcel vyťahovať rôzne karty a snažiť sa hrať svoju hru, len realita sa vyvinula ináč. Nakoniec sa cesta odložila, lebo v aktuálnej situácii nemá čo ponúknuť a ani zobchodovať.

Aj napriek skomplikovaniu situácie na Blízkom východe, jeho chuť na organizovanie sveta neklesá. Opäť zameral svoju pozornosť na Kubu. “Myslím, že budem mať česť prevziať Kubu,“ vyhlásil pred pár dňami. „Prevziať nejakou formou, tak či onak. Myslím, že môžem urobiť čo chcem, aby som ju oslobodil. Čoskoro urobíme, čo treba, ale predtým vybavíme Irán“.

Kuba je pripravená na odpor v prípade útoku USA, vyhlásil jej prezident

Od januára t. r. totálne blokuje Kubu, nedovolil dodávku ani kvapky ropy. Kubánsky prezident Miquel Diaz-Canel predniesol v tejto súvislosti minulý týždeň prejav, v ktorom po prvýkrát povedal, že kubánski predstavitelia rokujú s americkou stranou o urovnaní dlhoročné sporu. O čom konkrétne rokovali síce nepovedal, ale zdôraznil že budú hovoriť len ako rovný s rovným. Určite mu na sebavedomí dodá aj ruský tanker, ktorý vezie na Kubu 500 000 barelov ropy Ural. Je teda predpoklad, že svoju zvrchovanosť bude kubánsky ľud brániť aj so zbraňou v ruke. Treba pripomenúť, že Kubánci získali počas svojich internacionálnych aktivít v Afrike (Angole) veľké množstvo bojových skúseností, viac než dosť. V horách po celej krajine sa nachádza mnoho ukrytých skladov ťažkej bojovej techniky a muničných tovární. A neslobodno zabúdať na skutočnosť, že F. Batistu vyhnali Castrovi vzbúrenci s podporou ľudu, keď mali po vylodení jachty Granmna len sedem pušiek!

Prezidentovi Trumpovi sa zjavne páči potenciál Kuby, najmä nikel, kobalt a úžasné turistické možnosti, piesčité pláže a podmienky na golfové ihriská. Možno by si chcel zriadiť druhé Mar A Lago ako na Floride, kde víta svojich hostí. Azda rozmýšľa o replike. Jeho presadzovanie demokratických inštitúcií v iných štátoch je dosť príznačné.

Treba si dať otázku, či za súčasnej geopoliticekej situácie má vyjednávanie Kuby so svojím severným susedom zmysel. Som presvedčený, že má. Z pohľadu medzinárodného práva má pre Kubu zmysel rokovať, ale nie na základe logiky „prevzatia“ alebo ultimáta. Práve naopak: ak americký prezident hovorí o „prevzatí“ Kuby a že môže „urobiť čokoľvek“, je to veľmi blízko rétorike, ktorú medzinárodné právo zakazuje ako hrozbu silou voči územnej celistvosti alebo politickej nezávislosti štátu. Charta OSN v článku 2, ods. 4 prikazuje štátom zdržať sa „hrozby silou alebo použitia sily“ a Charta Organizácie amerických štátov zároveň zakazuje priamu aj nepriamu intervenciu do vnútorných či vonkajších záležitostí iného štátu. Stále to však dnes nie je dostatočnou ochranou, keďže aj zásluhou amerického prezidenta je aktuálne medzinárodné právo v troskách.

Dodávky elektriny sa po výpadku postupne obnovujú, Kubu sužuje ropná blokáda USA

O otázke rokovania z pozície havanskej vlády možno povedať, že je pripravená rokovať, kapitulovať však nie. Na zníženie rizika eskalácie, aby Kuba získala čas, humanitárne úľavy, energetické dodávky alebo zmiernila sankčný tlak, je to z právneho aj praktického hľadiska racionálne. Reuters 13. marca t. r. uviedol, že Kuba už otvorila rozhovory s USA a prezident Díaz-Canel ich verejne rámcoval podmienkami „vzájomného rešpektu“ a suverenity. Z pozície kubánskej vlády by však rokovania nedávali zmysel, ak by USA žiadali zmenu režimu, odstránenie kubánskeho prezidenta alebo „prevzatie“ krajiny ako podmienku dohody. Takéto požiadavky by boli v rozpore so zásadou suverénnej rovnosti štátov, zákazom intervencie a zákazom hrozby silou. Nedá sa predpokladať, že by za takýchto podmienok Kuba ustúpila. Takže právne najpresnejší záver sa javí, že Kuba má dobrý dôvod rokovať, lebo diplomacia je legitímna odpoveď na krízu aj na hrozby; nemá však dôvod pristúpiť na rokovania, ktoré by legalizovali nátlak na jej suverenitu. Medzinárodné právo skôr podporuje kubánsku pozíciu „rokovať o praktických otázkach pri rešpekte k suverenite“, než americkú rétoriku o „prevzatí“.

Pre Kubu má samozrejme zmysel rokovať, aby znížila riziko konfliktu, aby získala ekonomické úľavy, a najmä, aby ukázala, že koná v súlade medzinárodným  právom.  V žiadnom prípade nemožno predpokladať, že bude stavať svoje postoje na rokovaní o „odovzdaní“ suverenity alebo na akceptovaní ultimáta o zmene režimu. Pre USA je možnosť ďalej stupňovať sankcie, ale de jure nemôžu hroziť „prevzatím“, ako si to predstavuje D. Trump. To by predstavovalo problém podľa medzinárodného práva. Medzinárodné právo síce nezakazuje vyvíjanie tlaku medzi štátmi, zakazuje však donútenie pomocou hrozby sily alebo zásahu do suverenity. Medzinárodné právo dáva síce Kube silnú argumentáciu, ale samo o sebe ju v dnešných pomeroch rozvratu neochráni. Reálna politika, ako vidíme v súčasnosti, keď si veľmoci začínajú presadzovať  svoje záujmy aj proti právu, vedie menšie štáty ku kombinácii práva s diplomaciou a taktikou.

Takže áno, zdá sa, že Kuba chce rokovať, pretože tým znižuje riziko vojny, získava medzinárodnú podporu a formálne hrá „silnú právnu pozíciu“. Aká je však jej reálna pozícia? Použijú USA proti nej silu? Táto možnosť je síce nízka, ale nie nulová. Kuba nie je Irak a ani Perzia. Je blízko USA (90 míľ od Floridy), má skúsenosť s obranou a asymetrickým odporom,  (ako bolo uvedené vyššie) a existujú historické paralely.  Invázia by mohla byť síce logisticky jednoduchá, ale politicky veľmi riskantná.

Aj „ľahká výhra“ by mohla  mať veľké politické následky v celom regióne.

Prečítajte si tiež:

• Po Venezuele je na rade Kuba? Križiacka výprava USA na pokračovanie… a s jedlom rastie chuť
• Kuba obvinila USA z neofašizmu a vyhlásila mimoriadny stav
• Trump vyhlásil, že Kuba uzavrie dohodu s Washingtonom