Mimovládky vo vytržení: Nechcú si z rúk pustiť STVR

Kto miluje Kyjev

Uvážte, že ak vo februári (teda už s novou generálnou riaditeľkou) odvysielala STVR dokument glorifikujúci prezidenta Zelenského (v programe bol aj dokument o Navaľnom), nemôžeme sa o nezávislosti či objektívnosti baviť ani v náznakoch. Ak raz zasiahnem propagandistickým vysielaním (v programe vystupujú dokonca Zelenského učiteľky z detstva…) do ideologického boja, potom mám v zmysle plurality povinnosť pustiť aj materiál z druhej strany konfliktu. Nepostrehol som, že by sa tak stalo. Môžem iba hádať, že licencie boli nakúpené za starého vedenia, a tomu súčasnému neostávalo na výber, iba odvysielať dávnejšie dohodnuté  veci. Pointa ostáva, že verejnoprávne médiá naďalej ťahajú ideologickú stopu – možno práve odchod pracovníkov niečo zmení, lenže tu už kričia na poplach mimovládky…

Kto sa môže hanbiť

V prvom rade kričia ľudia z grupy Mier Ukrajine – aká to náhoda. Vo štvrtok sa stretli pred budovou Slovenského rozhlasu, aby tam urobili „živú reťaz”. Lebo „v demokratickej krajine by sa kritici z médií nemali vyhadzovať.” No práveže vzhľadom na vyššie uvedenú jednostrannosť sa zdá, že kritické hlasy tam doposiaľ chýbali. Ale nesmeli by ste byť ideologicky zaslepení, aby ste si to dokázali priznať.

Podľa aktivistky Lucie Štasselovej má reforma STVR viesť k riziku, že budú manipulované voľby, a hovorí o normalizácii. Lenže práve za bývalých vlád moderovali mienkotvorné diskusné relácie s politikmi zanietení horlivci Makara-Jančkárová. Tak o čom sa tu bavíme. Aj dnes ešte môžeme zachytiť v sobotných dialógoch moderátora naliehať na zástupcov koalície tak, ako keby pracoval pre opozíciu (Robert Fico mu priamo povedal, že sa môže hanbiť).

Kto koho za nos ťahá

STVR má oficiálne v rámci konsolidačných opatrení prepúšťať vybrané osoby v skrátenej lehote už od piatka. Hovoríme asi o šesťdesiatich menách z rôznych zložiek, no treba podotknúť, že viaceré boli v minulosti aktívne v štrajkovom výbore. Riaditeľka Martina Flašíková hovorí o optimalizácii po audite, ktorý „poskytol jasný, detailný a dátami podložený obraz o tom, v akom stave sa STVR nachádza a aké systémové zmeny sú nevyhnutné, aby mohla fungovať stabilne aj v budúcnosti.”

Medzitým signatári Charty 77 tiež dupocú kopytami. Poslali otvorený list vedeniu, v ktorom sa odvolávajú na slobodu prejavu takto: „Sloboda prejavu sa vzťahuje aj na myšlienky a informácie, ktoré môžu byť prekvapujúce, dokonca šokujúce, znepokojujúce, ak to vyžaduje pluralita, tolerancia a duch otvorenosti, bez ktorých demokratická spoločnosť nemôže existovať.”

Výborne, takže si položme otázku KDE vo vysielaní verejnoprávnych médií hovoria o tom, že od začatia konfliktu na Donbase emigrovalo z oblasti asi milión ľudí do Ruskej federácie len v rokoch 2014-2016. Nie na Západ, do Ruska. Chcete povedať, že ich tam uniesli, „deportovali”? Nie, chcete len zamlčať nepohodlnú pravdu (aj keď niektorí budú tvrdiť, že to je dôsledok rafinovanej zahraničnej politiky Kremľa, že dáva utečencom občianstvo.

Tieto poznatky by predsa nezapadali do zabetónovaného naratívu, takže sa o nich mlčí. Kde je investigatíva, ktorá by objektívne poukazovala na zložitosť celého konfliktu? Momentálne to ešte stále vyzerá tak, že STVR slúži jedinej prípustnej verzii celého príbehu.

Preto si treba klásť otázku, aké ďalšie príbehy, ktoré hýbu svetom, sú zobrazované v podobne jednostrannom, nespochybniteľnom svetle. A čo to asi robí s pohľadom občanov na svet, geopolitickú situáciu a doma volených parlamentných zástupcov.

Neodohráva(la) sa náhodou v STVR manipulácia más?

A hoci je mi ľúto každého, kto príde o prácu (či už kvôli konsolidácii alebo nie), pretože doba je zlá, z hľadiska celkového stavu vecí je zjavné, že STVR potrebovala aj personálne reformy ako soľ.

Prečítajte si tiež:

• Čo hľadá pro-ukrajinská propaganda na STVR?