Nie „lex Eštok“. Skôr neskoré priznanie, že e-schránka pri kontumačnom rozsudku nestačí

– Vláda prichádza do parlamentu s anti-SLAPP balíkom, ale najcitlivejšia slovenská zmena sa netýka novinárov ani mimovládok.

– Novela môže pomôcť aj bežným ľuďom, ktorí by pri kontumačnom rozsudku doplatili na elektronické doručenie aj na príliš tvrdý automatizmus systému.

– Na opravu stačil jeden krátky paragraf a dve mäkšie slová. Otázka je, čo takáto neskorá oprava hovorí o štáte, ktorý roky tlačil digitál ako normu.

Keď vláda predáva novelu ako ochranu pred šikanóznymi žalobami proti verejnej účasti, známych aj ako SLAPP žaloby, nehovorí celú pravdu. Politicky najvýbušnejšia slovenská vložka neleží v silnejšej anti-SLAPP ochrane. Leží pri kontumačných rozsudkoch a pri tichom priznaní, že štátom tlačená elektronická schránka nemusí byť pri tak vážnom následku dosť spoľahlivá. A nielen to. Štát tým zároveň priznáva aj druhú vec: problém nebol len v doručovaní, ale aj v príliš tvrdo nastavenom systéme.

Brusel rieši SLAPP, Bratislava rieši svoj procesný problém

Smernica EÚ proti SLAPP žalobám nerieši celý problém zastrašovania verejnej účasti, teda situácií, keď sa človek, redakcia či mimovládka zapoja do verejnej debaty o veciach spoločného záujmu a za to čelia súdnemu tlaku. Dáva len základný štít proti časti zneužívajúcich civilných sporov. Slovensko teda malo pri transpozícii priestor ukázať, či chce tento štít spevniť tam, kde to bolí najviac. Či chce silnejšie chrániť novinárov, vydavateľov, strážcov verejného záujmu a ďalších ľudí, ktorí môžu doplatiť na drahý a dlhý spor aj vtedy, keď majú pravdu.

Lenže najviditeľnejšia slovenská nadstavba neleží v zásadnom posilnení anti-SLAPP ochrany. Vláda v tomto balíku mení aj pravidlá pri kontumačnom rozsudku a pri jeho doručovaní človeku bez právnika. Teda pri situácii, keď môžete prehrať spor nie preto, že nemáte pravdu, ale preto, že ste zmeškali lehotu a nezachytili rozhodnutie. A práve tu štát zrazu prestáva veriť vlastnému digitálnemu modelu.

To je prvý dôvod, prečo táto novela stojí za pozornosť. Nie preto, že sa v nej objaví známe meno. Ale preto, že odhaľuje, kde sa končí pekný príbeh o digitalizácii a kde sa začína tvrdá realita.

Na opravu stačil jeden krátky paragraf

Keď sa človek pozrie na navrhované znenie zákona, udrie mu do očí jedna nepríjemná vec. Na odstránenie jedného tvrdého problému stačil v zásade jeden nový, krátky paragraf. Jednoduché pravidlo, že pri doručovaní rozsudku pre zmeškanie fyzickej osobe bez zastúpenia sa nepoužije elektronická schránka.

To už nie je príbeh o tom, že by štát vymyslel problém ministrovi. Je to príbeh o tom, že problém, ktorý mohol tlačiť množstvo ľudí dávno pred ním, začal štát brať vážne až vtedy, keď narazil na vrchnosť. A pritom na jeho opravu stačil jeden krátky paragraf.

Bolo by príliš lacné, príliš jednoduché a napokon aj nepresné tvrdiť, že ide o lex Eštok. Novela jeho dnešný problém spätne nerieši. Eštok bude musieť hľadať iné cesty, ako sa brániť proti státisícovým nárokom. Rieši však presne typ situácie, do ktorej sa dostal. Ak by takéto pravidlo platilo už skôr, jeho spor o elektronicky doručený kontumačný rozsudok by dnes pravdepodobne nevyzeral rovnako.

Táto zmena môže pomôcť aj bežným ľuďom, ktorí nemajú advokáta a nevedia sa pohybovať v procesných pasciach. Pri takomto rozhodnutí by nemali byť odkázaní len na predstavu štátu, že e-schránka všetko vyrieši. Pri kontumačnom rozsudku totiž nejde o drobnosť. Ide o vážny následok. Preto je úplne legitímne pýtať sa, či nie je papier pri nezastúpenej fyzickej osobe predsa len väčšou poistkou než digitál.

Nezmäkčuje sa len doručovanie. Zmäkčuje sa aj samotná prísnosť systému

Je tu ešte jedna vec, ktorá stojí za pozornosť. Novela nerieši len spôsob doručenia. Zmäkčuje aj samotnú logiku kontumačných rozsudkov. Tam, kde dnes zákon súd tlačí do príkazu, mu po novom v niektorých ustanoveniach dáva väčší priestor. Tam, kde bolo „rozhodne súd“, sa mení formulácia na „môže rozhodnúť súd“.

Štát tým hovorí, že už nechce, aby súd pri zmeškaní postupoval tak automaticky a tak tvrdo ako doteraz. Inými slovami, problém nebol len v e-schránke. Problém bol aj v tom, že systém bol nastavený príliš mechanicky.

Priznáva teda dve chyby naraz. Po prvé, že pri tak vážnom rozhodnutí nemožno slepo veriť elektronickému doručeniu. Po druhé, že nemožno bezbreho veriť ani automatizmu kontumačného rozsudku. Na opravu teda nestačilo len vrátiť do hry papier. Potrebné bolo aj zmäkčiť pravidlá tak, aby súd mohol viac prihliadnuť na okolnosti prípadu.

Pripomienky ukazujú, odkiaľ prišiel tlak

Celý balík sa nepripravoval kvôli jednej ministrovej kauze. Hlavný motor návrhu je inde, v transpozícii európskej smernice. Lenže vec kontumačných rozsudkov sa do návrhu dostala až v pripomienkovom konaní, keď práve rezort vnútra presadzoval zásah po tom, čo podobný problém zažil minister.

Ťažko prehliadnuť, že štát síce túto zmenu pomenoval ako všeobecnú ochranu nezastúpenej fyzickej osoby, ale konkrétny politický impulz zjavne neprišiel z teórie. Prišiel až vo chvíli, keď sa ukázalo, že tvrdosť digitálneho doručovania aj tvrdosť samotného systému vedia zasiahnuť aj vrchnosť.

Dôvodová správa pochopiteľne nehovorí o ministrovi. Hovorí o fyzickej osobe bez právnej pomoci a o potrebe posilniť jej postavenie vzhľadom na závažné dôsledky rozsudku pre zmeškanie. Takto napísané to znie vecne a v zásade aj správne. Menej presvedčivo už pôsobí doložka vplyvov.

Ak materiál tvrdí, že návrh nemá vplyvy na informatizáciu spoločnosti ani na služby verejnej správy pre občana, nehovorí celú pravdu. Ak štát pri jednom z najtvrdších procesných následkov zrazu vypína e-schránku a vracia sa k papieru, tak to predsa nie je bez dopadu.

Štát tým priznáva, že jeho digitálny model nebol v takejto situácii taký spoľahlivý, ako sa tváril. A keď štát sám cúvne práve tam, kde roky tlačil digitál ako normu, na dôvere v ďalšiu digitalizáciu to bez stopy nezostane.

Nie je to útok na digitalizáciu. Je to neskoré vytriezvenie z nej

Elektronická komunikácia so štátom má zmysel. Problém je v tom, že štát digitalizuje tak, akoby každá situácia mala rovnakú mieru rizika, rovnaký typ adresáta a rovnakú schopnosť obrany.

Kontumačný rozsudok však nie je bežná notifikácia. Nie je to správa o stave podania ani technické oznámenie. Je to bod, v ktorom môže človek tvrdo doplatiť na pasivitu alebo na to, že systém funguje v teórii lepšie než v živote. Práve preto je zmena pri papierovom doručovaní pre fyzickú osobu bez zastúpenia vecne obhájiteľná.

Škoda len, že aj tu sa štát rozhýbal až vtedy, keď problém nedopadol len na občana, ale aj na ministra. Zároveň sa znovu ukazuje, že digitalizovať treba s rozumom a že nie všetko sa dá bez ujmy presunúť z papiera na obrazovku.

Čo vlastne Slovensko doplnilo

Slovensko pri transpozícii smernice doplnilo niečo iné, než by čitateľ čakal pri silne medializovanej téme o SLAPP žalobách. Najviditeľnejší slovenský doplnok nesmeruje k širšej ochrane verejnej účasti ani k tomu, aby sa postavili silnejšie hrádze proti domácemu zneužívaniu sporov na zastrašovanie kritických hlasov. Smeruje k domácej oprave pravidiel pri doručovaní a pri rozsudkoch pre zmeškanie.

Brusel do balíka vložil základný štít proti časti šikanóznych žalôb. Bratislava do toho istého balíka vložila aj opravu vlastného digitálneho a procesného zlyhania. Nie preto, že by SLAPP nebol reálny problém. Je. Ale preto, že politicky najcitlivejšia domáca potreba ležala inde.