Pod grónskym kontinentálnym ľadovcom objavili viac ako 50 jazier

Bratislava 28. júna 2019 (SITA/HSP/Foto:SITA/AP-David Goldman)

Americkí a britskí vedci objavili pod grónskym kontinentálnym ľadovcom viac ako 50 jazier s kvapalnou vodou. Dosiaľ boli pritom známe len štyri. V porovnaní s Antarktídou, kde je zhruba 470 podľadovcových jazier, sú tie na severe aj menšie

Zatiaľ čo najväčšie jazero v Antarktíde – jazero Vostok – je dlhé 250 kilometrov, najdlhšie jazero pod grónskym ľadovcom je dlhé len šesť kilometrov. Štúdia o Grónskych podľadovcových jazerách vyšla v odbornom časopise Nature Communications.

Podľadovcové jazerá sú pre vedcov zaujímavé preto, lebo im poskytujú náhľad na vodnú sieť pod kontinentálnym ľadovcom a spôsob, akým sa tam voda pohybuje. Voda pôsobí ako lubrikant a vytvorenie modelu toho, ako rýchlo sa ľad pohybuje smerom k oceánu, by pri súčasnom svetovom otepľovaní mohlo pomôcť pri projekciách budúceho stúpania hladiny morí. Ak by sa roztopil celý grónsky ľadovec, hladina svetových oceánov by stúpla o sedem metrov.

Jade Bowling z Lancaster University v rámci štúdie manuálne prešla dáta z radarov týkajúcich sa 570-tisíc kilometrov ľadovca, ktoré zozbieral americký Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) v rámci programu IceBridge. Lietadlo so špeciálnym vybavením v rámci programu prelietavalo ponad grónsky kontinentálny ľadovec a mapovalo jeho vnútorné vrstvy a tvar jeho podložia. Tekutá voda má v radarových dátach vzor spätného rozptylu. Bowling vďaka dátam z NASA identifikovala 54 jazier.

“Na rozdiel od antarktických podľadovcových jazier, ktoré sú tradične zoskupené okolo vnútorných ľadových zlomov, tieto nové grónske jazerá sa väčšinou nachádzajú pri okraji kontinentálneho ľadovca, pod relatívne pomaly sa pohybujúcim sa ľadom a sú väčšinou stabilné,” vysvetlila pre BBC News Bowling.

Ďalšie dve jazerá našli vedci pri skúmaní dát z projektu ArcticDEM, pri ktorých si všímali prudké výškové zmeny. Tento výškový model je zostavený zo satelitných snímok s veľmi vysokým rozlíšením. Podľa Bowling je na ľadovci pár miest, kde povrch ľadu prudko klesol, pravdepodobne preto, že pod ním odtieklo jazero.

“Tieto ‘aktívne’ jazerá, ktoré sa napĺňajú a odtekajú, v dôsledku čoho sa ľad dvíha a klesá, sa zdajú byť vzácne. Domnievame sa však, že signál podľadovcových jazier v blízkosti okraja ľadovca môže byť stratený, pretože toto je miesto, kde veľa vody vzniknutej pri topení na povrchu stečie na podložie,” skonštatoval spoluautor štúdie Stephen Livingstone. “Táto voda môže z jazier sezónne vytekať, čo vytvára veľmi efektívne kanály. Okraje môžu byť veľmi dynamická oblasť,” dodal.

Viacero antarktických jazier bolo dejiskom vedeckého vŕtania. Keďže sa predpokladá, že patria medzi najstaršie na svete, vo väčšine stabilných jazier sa nachádzajú starobylé organizmy, ktoré tam boli, keď sa formoval kontinentálny ľadovec. Chemické zloženie vody a povaha tamojších sedimentov by tiež mohla poskytnúť náhľad na environmentálne podmienky z minulosti. Podľa Martina Siegerta z Imperial College London, ktorý viedol úsilie o vŕtanie do antarktického podľadovcového jazera Ellsworth, však grónske jazerá zrejme nie sú “veľmi staré” a je potrebný ďalší prieskum a analýza, aby sa určilo, či by aj tie boli vhodné na vedecké vŕtanie.