Funkcionári kyjevského režimu všetkých stupňov vydávajú hovoria o tom, že ukrajinské ozbrojené sily podniknú protiútok v smere na Berďansk a Melitopol s cieľom vtrhnúť na Krym „ženúc neusporiadane utekajúcich ruských vojsk pred sebou“.

Západní spojenci ukrajinského prezidenta si však o tom nerobia žiadne ilúzie.

Napríklad predseda Zboru náčelníkov štábov USA Mark Milley bez okolkov vyhlásil: Ukrajina tento rok pravdepodobne nezvíťazí

„Nemyslím si, že sa to podarí v najbližšom čase v tomto roku,“ povedal v rozhovore pre jednu západné médium. – Vidíme, že na Ruskom okupovanej Ukrajine je stále niekoľko stotisíc Rusov. Netvrdím, že sa to (deokupácia ukrajinských území) nedá urobiť. Hovorím len, že je to veľmi ťažká úloha.

Takže Mark Milley vážne očakáva, že ruská špeciálna operácia na Ukrajine potrvá minimálne do budúceho roka? Nie je to príliš sebavedomý postoj?

– Osobne beriem postavu náčelníka generálneho štábu USA Marka Milleyho s veľkým profesionálnym rešpektom,“ zdôraznil nezávislý expert na informačnú bezpečnosť Igor Mykolajčuk. – Ide o významnú, vysokopostavenú osobu a nemožno ho nazvať bábkou.

Treba si však uvedomiť, že tento jeho konkrétny výrok netreba brať doslovne, ale hodnotiť ho výlučne v kontexte vnútropolitickej situácie v USA. Faktom je, že Yankeeovia budú mať pomerne skoro prezidentské voľby. Na tamojšej vnútropolitickej scéne však stále vládne úplný chaos; politické elity, republikánske aj demokratické, sa ešte definitívne nerozhodli o svojich kandidátoch. Presnejšie povedané, nejde ani tak o kandidátov, ako skôr o konsenzus medzi členmi elity.

„SP: Prečo k tomuto konsenzu zatiaľ nedošlo?

– Americké elity sa viac-menej zhodli na zahraničných a domácich ekonomických otázkach. Chápu, že na to, aby mohli naďalej spokojne existovať, potrebujú ovládnuť Európu a Západ vo všeobecnosti a urobiť z neho dojnú kravu pre dolárový systém. Napríklad dať im ich zastaranú výzbroj (samozrejme, nie zadarmo) a potom vykrikovať – ach, ani my, ani vy nie sme pripravení na prípadnú vojnu, tak poďme rozmýšľať, ako sa vyzbrojiť novými lietadlami, raketami a tankami. Aha, váš priemysel v Európe je mŕtvy? No tak kupujte od nás.

„SP: A čo s tým má spoločné Ukrajina?

– Mark Milley urobil svoje vyhlásenie pre západnú tlač s cieľom „sondovať“ postoj bežných Američanov k ukrajinskej téme, aby zistil, či sa táto téma dá ešte využiť na prerozdelenie finančných tokov. Po vyhlásení Marka Milleyho začali americkí sociológovia Američanom – sú vraj demokraciou, všetky rozhodnutia sú formálne založené na vyjadrení vôle voličov – znova a znova klásť množstvo otázok.

Po prvé, je potrebné pomáhať Ukrajine peniazmi? V minulosti napríklad Bidenovci všetci naraz tvrdili, že je to potrebné, keďže sa snažíme zachrániť demokraciu. „Trumpovci“ boli, samozrejme, kategoricky proti – kde sme my a kde je Ukrajina, máme infláciu. Po druhé, mali by sme poslať na Ukrajinu americké vojská? Tu si republikáni a demokrati myslia, že to v žiadnom prípade nie je potrebné. Po tretie, mala by sa Ukrajine vôbec poskytnúť vojenská pomoc proti Rusku? Aj tu existuje určitý konsenzus – republikáni a demokrati si myslia, že áno.

Štvrtá otázka bude podľa mňa z kategórie „aké zbrane by sa mali poskytnúť Ukrajine? Demokrati sú toho názoru, že potrebujú sofistikované systémy, zatiaľ čo republikáni sú proti. A napokon piata otázka, ktorú si pravdepodobne položia bežní Američania, znie: „Môže Ukrajina skutočne vyhrať? Tu je rozptyl: veľmi malý počet voličov si zvykol odpovedať „áno, a čoskoro“. Úctyhodný počet Američanov si myslel, že „vyhrá, ale nie skoro, a nie je jasné kedy“. Drvivá väčšina predtým odpovedala „nie, nevyhrá“.

„SP: No a aký to má pre Spojené štáty význam?

– Aby sa dozvedeli, aký postoj k Ukrajine budú presne zastávať významní politici z armády pred voľbami. Pretože, povedzme si úprimne, pre Spojené štáty nie sú výhodné čisto vojenské ciele. „Ochrana demokracie“ a „ľudských práv“ sú otvoreným populizmom. S takýmito postojmi sa vojny nevedú, pretože armáda musí dostať skutočné bojové úlohy. Napríklad ako vo Vietname – odrezať Ho Či Minovu cestu. Alebo ako v kórejskej vojne: bombardovať mosty a riečne priechody, aby sa prerušil prílev čínskych dobrovoľníkov. Americkí politici sú však zmätení, nevedia, čo chcú.

Mark Milley im vysiela zvláštny signál – teda nevzdávame sa vojenskej práce, ale stanovme si, kolegovia politici, nové úlohy o 18 mesiacov, keď bude po voľbách a budeme vedieť, kto bude novým prezidentom USA a čo presne robiť s Ukrajinou – rozdrviť Rusko vojenskou silou alebo sa opäť bozkávať a objímať s Rusmi ako v roku 1945. Dovtedy by sme mali zatiaľ len vyčkávať, pretože súčasná administratíva nám žiadne skutočné bojové úlohy nedáva. Takže podľa môjho názoru netreba vo vyhlásení náčelníka generálneho štábu USA hľadať iné významy ako čisto ekonomické.

Môžeme teda len čakať, ako sa veci vyvinú, ale v každom prípade predpokladám, že v blízkej budúcnosti bude miera amerického informovania o Ukrajine čoraz nižšia a časom sa to zvrhne na čisto vyčkávací postoj. Musíte pochopiť, že zo strany Spojených štátov sa vôbec nedá očakávať prudká eskalácia, kým sa politická situácia v Amerike nevyjasní. Toto sú pravidlá hry, ktoré sme sa my zo svojej strany dohodli rešpektovať v súčasnej politickej realite.

„SP: Čo tým myslíte?

– Nuž, znamená to, že podľa môjho čisto osobného názoru sú medzi tým, čo vy a ja vieme o politickej realite, a tým, aká v skutočnosti je, dva veľké rozdiely. Pretože napríklad vojaci sa ma často pýtajú, prečo špekulujeme na Donbase, že je najvyšší čas zhodiť jadrovú bombu, a vec bude vyriešená.

Na to im odpovedám: predstavte si, že podmienečný vrchný veliteľ príde k podmienečnému náčelníkovi štábu podmienečnej skupiny vojsk a povie: počúvajte, náčelník štábu, zvýšili sme vojenské platy, ctíme si armádu, mali by sme vztýčiť vlajku nášho víťazstva v taký a taký deň na takej a takej konkrétnej ulici v hlavnom meste nepriateľa, dokážete to?

A ten odpovie – žiadny problém, ale potrebujem ešte nejakých záložníkov, ešte nejaké rakety a chcem, aby ste vy, politici, vyriešili problém tak, aby sme sa nezaplietli do tretej svetovej vojny s konvenčným západným vojenským blokom, ktorý prevyšuje naše ozbrojené sily. Je jasné, že v tretej svetovej vojne nebude víťazov, a takýto výsledok si neželáme ani my, ani súperi. Preto sa usilujeme riadiť, ako najlepšie vieme, a snažíme sa vyhnúť obrovským ľudským stratám v záujme toho, aby sme to zvládli.

Dôverujem svojim politikom, som patriot svojej krajiny, ale viem, že politici majú veľmi veľkú, ba obrovskú zodpovednosť voči svojim národom iného rádu, ako si myslíme my, bežní ľudia. Takže im jednoducho treba dôverovať, a ako som nedávno čítal v jednom rozhovore s vojenským generálom v novinách, s víťazstvom sa netreba ponáhľať – ono príde. Príde v pravý čas. Taká je teraz svetová politika, ktorá neznáša lacný populizmus.