Plukovník je najmä v menších ozbrojených silách skôr štábna a vysoká manažérska hodnosť, ale s predpokladom predchádzajúceho absolvovania veliteľskej praxe. Výnimku tvoria vzdušné sily a námorníctvo, kde je plukovník resp. „námorný kapitán“ (ekvivalent) typickou veliteľskou funkciou pre veliteľov veľkých lodí, resp. veľkých leteckých základní. U nás sme mali a máme neúmerne vysoký počet podplukovníckych aj plukovníckych najmä štábnych funkcií aj hodností.

Zásadným presadzovaním ich redukcie asi na jednu tretinu stavu som si veľa priateľov nezískal. Teraz nemám na mysli zvrátenú prax tých najzaostalejších zdedených armád, v ktorých niektorí plukovníci bez povýšenia roky zastávali najvyššie generálske funkcie. To je hanba dobového vládnuceho režimu a samostatný problém.

Hodnosť vyjadruje úroveň vojenských predpokladov bez ohľadu na to, či je jej držiteľ pre potreby obrany v štábnej, alebo veliteľskej funkcii. Naše ministerstvo nedávno objavilo Afriku a chce určovať platy podľa počtu podriadených. Je to v tej najkoncentrovanejšej podobe totálna vojenská tuposť a nepochopenie požiadaviek armád 21. storočia!!! Návrat do Afriky. Namiesto tvrdého presadzovania rotácie vo funkciách. Napríklad veliteľom úrovne podplukovníka je každý približne 2 roky, aby sa vo velení preverilo čo najviac potenciálnych talentov. Ale po tejto praxi odovzdáva svoje skúsenosti v štábnej funkcii. A nesmie na to doplácať finančne bez ohľadu na to, že v štábe má len zopár, nie stovky podriadených.

Preto je najdôležitejším kurzom v kariére dôstojníka práve ekvivalent vyššieho veliteľsko-štábneho kurzu. V ňom sa vojak učí plánovať a bojovať vojnu, čiže učí sa operačné umenie. V najvyššom kurze sa učia umeniu vyhrávať vojny, aj mier, predovšetkým vyhnúť sa vojnám. Tam sa učia chápať vojenskú stratégiu, geopolitiku, aj geostratégiu.

Toto ich nemôžu naučiť akademici, ale predovšetkým vojaci v najvyšších postoch a skúsení vlasteneckí diplomati (aj takých azda máme). Dnešný systém, keď sa kurzy národnej bezpečnosti už roky robia znovu pod vysokou školou po „úspešnej“ deforme reformy je návratom do raného novoveku. A zodpovední (aj už odídení) možno ani netušia o čom to tliacham. Blahoslavení chudobní duchom, lebo im patrí kráľovstvo nebeské. Zaslúžia si ho mnohí ministri, politici, štátnici, aj iní hodnostári. Nesporne. Škoda prepasených už viac ako 10 rokov od deformy.

Adeptov na kráľovstvo nebeské medzitým utešene pribúda. Viem, nekvalifikovaní a neraz nemúdri, ale aj zákerní politici to hŕstke kvalifikovaných a osvietených vojakov neraz znemožňujú. Aj to, aby vyhrávali mier, aj to, aby nerobili deformy, ale reformy. V ďalšej časti sa stručne pozrieme na koncepčné zámery v príprave inej kategórie.

Príprava dôstojníckych zástupcov

Na úvod je potrebné vymedziť charakter funkcie práporčíkov, ktorých správne označenie by malo znieť „dôstojnícky zástupca“. Historicky sa ich predchodcovia v uhorskej tradícii volali „zástavníci“. My, Slováci, sa môžeme hrdiť najdlhšie slúžiacim vojakom v histórii ľudstva. Bol zástavníkom. Ani sme si nemuseli požičiavať bohemizmus, ktorý nikto dodnes neodkopol ako zbytočnosť. Zmena názvu tejto kariéry má svoj psychologický aj obsahový význam.

Dôstojnícky zástupca má byť vysoko kvalifikovaný technik, ktorý je ustanovovaný do takých funkcií nad úrovňou poddôstojníkov, ktoré sú priveľmi špecializované z hľadiska zamerania, čiže by neumožňovali efektívny rozvoj a postupnosť ustanovovania do funkcií požadované pre dôstojníkov cvičených vo všeobecnejšom rozsahu. Je to úzko špecializovaný expert a inštruktor, ktorý v moderných armádach na základe postupného získavania úrovní technických odborných vedomostí počas svojej kariéry zabezpečuje prevádzku, údržbu, administratívu a správu výzbroje, podporných funkcií alebo technických systémov vojsk.

Veľa profesií v OS SR si vyžaduje vysoký stupeň technickej spôsobilosti a pritom nevyžadujú ustanovovanie do funkcií na základe vodcovských kritérií, alebo kariérneho systému vojenského vzdelávania a výcviku. Dôstojnícki zástupcovia pravdepodobne strávia celú svoju kariéru vo veľmi úzkych, špecifických oblastiach kariér, ktoré majú svojim predurčením výrazný vplyv na operačné jednotky. Tento program z hľadiska systému personálneho manažmentu okrem toho poskytuje možnosť postupu pre tých poddôstojníkov, ktorí prejavili schopnosti a chcú vykonávať vysoko technickú robotu. Dôstojnícki zástupcovia majú zostať špecialistami počas celej kariéry, na rozdiel od dôstojníkov, ktorí sú zameraní všeobecne.

Ako technickí špecialisti mali veliteľom a jednotkám poskytovať cenné schopnosti, dohľad a odborné posudky v príslušnej oblasti. Okrem kariérnej prípravy a výcviku mala rozhodujúcu časť prípravy dôstojníckych zástupcov predstavovať špecializované technické vzdelávanie. Časť ich prípravy sa mala najviac približovať obsahu zdedenej prípravy dôstojníkov na vojenských vysokých školách, aj keď počtom malo ísť skôr o jednotlivcov.

Kurzy dôstojníckych zástupcov

Poddôstojníci vybraní na dôstojníckych zástupcov pred vymenovaním do prvej „zástavníckej“ hodnosti a pred ustanovením do prvej „zástavníckej“ funkcie mali absolvovať kurz, ktorý sa mal skladať z dvoch častí:

Prvá časť, ktorú môžeme označiť ako základný kurz, mala byť zameraná na to, aby poskytla kandidátom na dôstojníckych zástupcov základné manažérske zručnosti potrebné na vykonávanie dozoru nad údržbou a používaním vybavenia a komponentov pozemných a vzdušných systémov. Všetci kandidáti na dôstojníckych zástupcov sa mali podrobiť previerke emocionálnej stability, vytrvalosti, organizačných schopností a schopnosti pracovať pod tlakom. Táto časť kurzu mala trvať asi 3 týždne.

Druhá časť kurzu, ktorú môžeme označiť ako odborný kurz, mala byť orientovaná na odbornosť a jednotlivým „zástavníkom“ mala poskytovať pokračovací technický výcvik pre vojenské odbornosti. Táto časť mala trvať v rozsahu od 5 do 10 týždňov v závislosti od vojenskej odbornosti.

Tieto skutočnosti zároveň znamenali, že bolo potrebné precvičiť vtedajších perspektívnych práporčíkov a zároveň poskytnúť vtedajšiemu aj budúcemu „zástavníckemu“ zboru potrebné vzdelanie a inštruktáž tak, aby mohli od dôstojníkov čo najskôr prevziať svoje budúce úlohy. Preformátovanie malo znamenať aj označenie novým znením hodností.

Skutočná transformácia myslenia „zástavníckeho“ zboru totiž nikdy nemohla nastať bez zmeny názvov hodností. Týka sa to naďalej aj poddôstojníckych hodností. Súčasné názvy nepochádzajú z našej, teda slovensko-uhorskej tradície, ale z nemecko-českej. V prechodnom období bolo možné využiť mechanizmus paralelného pôsobenia „zdedeného“ a nového hodnostného systému tak, že premenovanie a udeľovanie nových hodností malo byť a mohlo byť spojené s absolvovaním nového výcviku na základe výberu. Aj to bolo navrhované a odignorované. Tuposť nechce chápať a preto nechápe. Tuposť už vôbec nemá schopnosť chápať veci strategického dosahu. Klobúk dolu pred tými, ktorí nechápu, ale chcú pochopiť. A pýtajú sa správne otázky. Na procesy reformy sa pozrieme v ďalšom pokračovaní.

Ing. Peter Švec, p.s.c., RCDS, plk. gšt. v.v.

Bezpečnostno-vojenský analytik

Bývalý Generálny riaditeľ Sekcie vojenského vzdelávania MO SR

P.S.: Rozhodujúca časť publikovaného textu je prevzatá z článku v časopise Vojenské obzory, nikdy nemala utajovaný charakter