Hlavné správy: Čo si myslíte o avizovanej možnej nominácii Daniela Lipšica na funkciu generálneho prokurátora, ku ktorej sa už pozitívne vyjadrili viacerí poprední predstavitelia novej politickej moci? Bolo by podľa vás v poriadku, keby ho zvolili?

Radačovský: Ja som o tom už písal na svojej stránke (viď TU), že tento pán by nespĺňal podmienky. Vzhľadom na jeho dlhú politickú kariéru môžeme považovať za veľmi nepravdepodobné, že by mohol byť nestranný a objektívny.

V demokratickej spoločnosti to predsa nemôžeme robiť tak, že ak niekto v zmysle platného zákona nespĺňa podmienky pre výkon nejakej funkcie, tak namiesto toho, aby sme vybrali niekoho odborne spôsobilého, radšej zmeníme zákon. Len si predstavme, ako by asi skončilo stíhanie pána Kisku, ktorého pán Lipšic zastupoval…

A to nehovorím preto, že by som mal niečo proti pánovi Lipšicovi. Ja som iba konštatoval objektívny fakt, že by nebolo pre Slovensko dobré, keby bol v tej funkcii, z objektívnych príčin. Dokonca som toho názoru, že pán Lipšic ako charakterný človek by sám tú funkciu neprijal.

Hlavné správy: Ministerstvo spravodlivosti teraz hovorí o tom, čo je zakotvené aj v Programovom vyhlásení vlády – o znížení dôchodkového veku sudcov. Nie je to tak dávno, čo túto istú vec urobili v Poľsku a bolo to Európskou úniou veľmi negatívne prijaté. Aký je váš názor na túto vec?

Radačovský: Rozprával som sa o tom aj s poľskými kolegami a môj názor je taký, že sudca by v princípe mal byť volený doživotne, aby nebol ovplyvnený hrozbou, že v určitom veku bude musieť odísť.

Náš právny systém, zákon o súdoch a prísediacich, tak ako je nastavený, pokiaľ ide o zvolenie do funkcie sudcu a ukončenie funkcie sudcu, je dobrý. Jediná vec bola trochu problematická, a síce, že pri ukončení funkcie sudcu bolo v právomoci prezidenta republiky rozhodnúť, či ho odvolá alebo neodvolá. Aj to by bolo inak v poriadku, trochu bol problém jedine v prípade, keď sudcovská rada odporučila nejakého sudcu neodvolať a prezident ho napriek tomu odvolal – ten sudca nemohol podať opravný prostriedok. Ale dobre: záviselo to od vôle prezidenta, dalo sa to akceptovať.

Lenže to, čo sa ide udiať teraz, je to isté, čo sa stalo v Poľsku so zákonom o súdoch a sudcoch, a čo Európska komisia kritizuje ako nesprávne. Samozrejme, ešte nevieme, či ten zákon prejde, ale ak by prešiel, tak treba s určitosťou predpokladať, že by s ním mala Európska komisia problém a mohla by iniciovať článok 7 Zmluvy o fungovaní EÚ a preskúmať, či je to v súlade s demokratickými princípmi, alebo nie.

Hlavné správy: Nie je zvláštne, že nová moc na Slovensku hneď po svojom príchode by chcela urobiť takýto krok, o ktorom vopred vie, že nahnevá Európsku úniu?

Radačovský: Treba si položiť otázku a zamyslieť sa: prečo je tu snaha súčasnej vládnej garnitúry meniť zákon o sudcoch a prísediacich, pokiaľ ide o vek odchodu do dôchodku, keď náš súčasný, platný zákon je absolútne štandardný a v súlade so všetkými medzinárodnými záväzkami?

Náš zákon o sudcoch a prísediacich nebol nikdy v Európe, resp. vo svete ani len spomenutý v tom zmysle, že by nespĺňal štandardy. A preto sa pýtam: prečo je také potrebné ho meniť?

Ja neviem prečo, nie som politik, a môžem len „konšpirovať“: chce tam azda niekto dosadiť svojich ľudí?

Hlavné správy: Čo treba podľa vás urobiť, aby súdnictvo bolo lepšie a neskorumpované?

Radačovský: Hovorí sa teraz o sudcoch, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu. Tu si všimnite jednu vec: všetci sú v Bratislave. Ibaže justícia, to nie je len Bratislava: to je aj množstvo poctivých sudcov po celom Slovensku. Ak sa niekoľko bláznov nechalo obplyvniť Kočnerom, neznamená to, že treba meniť zákon, ale treba urobiť poriadok s tými bláznami.

A teraz si prihrejem svoju polievočku: treba skôr vyzdvihnúť sudcov, ktorí sa nebáli rozhodnúť, ani napriek tlaku. A tie tlaky boli, poviem to úprimne. A nie som sám, takých sudcov je veľa.

Objektívne poviem, možno, keby som bol žil v Bratislave, v centre tých rôznych biznisov a vzťahov, možno aj ja by som sa bol dostal do kontaktu s niekým – zdôrazňujem to slovo „možno“. Chcem tým povedať, že by bolo lepšie uvažovať nad vylúčením prostredia, v ktorom sudcovia existujú, radšej než nad sudcami, ktorí sa dali ovplyvniť prostredím.

Vysvetlím to na jednoduchom príklade. Pamätám sa na časy, keď niektorí občania, povedzme to takto, chodili po koľajniciach a zbierali medené drôty, ktoré tam plnia dôležitú úlohu pri ovládaní výhybiek. Dlho sme si s tým nevedeli rady, policajti ich naháňali, ale situácia bola neudržateľná.

Vtedy, a to sa pochválim, bolo to už dávno, na ktoromsi zasadnutí, kde sa to riešilo, som povedal: „Prečo to riešime týmto spôsobom, že stíhame týchto ľudí a kritizujeme políciu a kadekoho? Vyriešme to tak, že zakážeme zberniam to odkupovať. A ak to tam niekto prinesie, tak radšej stíhajme jeho.“

My dnes chceme riešiť korupčné kauzy v Bratislave – zdôrazňujem, v Bratislave – tým, že zmeníme zákon. Ale radšej zlikvidujme korupčné prostredie a sudcov, ktorí mu podľahli.

Hlavné správy: V čom má táto vláda podľa vás problém práve s vekom sudcov? Prečo je reč práve o zmene vekovej hranice?

Radačovský: Vidím dve možnosti: môže to byť úprimne myslené, aby neostalo na svojvôli prezidenta, koho nechá a koho nenechá po dosiahnutí veku 65 rokov v úrade. To by mohol byť dobrý, hoci nie príliš rozumný úmysel. Druhá možnosť potom je, že môže ísť o snahu zbaviť sa určitej generácie sudcov – sú to skúsení sudcovia s praxou, z ktorých veľká časť – poviem úprimne, čo si myslím – nie je veľmi spokojná s tým, čo sa v súčasnej dobe deje.

Teraz je tu otázka: bude sa na nich vzťahovať aj retroaktivita? Práve toto bol problém v Poľsku. Tí poľskí sudcovia, ktorí sa sťažovali na Európskej komisii neboli až tak proti tomu, že sa upravil vek odchodu do dôchodku, ako skôr proti tomu, že sa to retroaktívne vztiahlo aj na tých, ktorí, keď nastupovali do funkcie, do toho išli za určitých podmienok, a tie sa zmenili.

Hlavné správy: Myslíte si, že táto snaha zmeniť zákon môže byť motivovaná snahou novej moci zlikvidovať nezávislých sudcov?

Radačovský: Naozaj sa treba spýtať vlády, čo konkrétne nie je v poriadku s tým zákonom. Čo konkrétne ich vedie k tomu, aby sa snažila zmeniť štandardný, absolútne perfektný zákon. Tam predsa musí byť nejaký zámer, prečo sa snažia znížiť sudcom vek odchodu do dôchodku.

Hlavné správy: Ale prečo chcú dostať preč práve starú generáciu?

Radačovský: Akosi sa napríklad vôbec nespomína fakt, že žiadny sudca namočený v korupčnom škandále, ktorý sa vyskytol v súvislosti s Threemou, či v súvislosti so zmenkami, nebol typ sudcu spred roku 1989, ale všetko to boli sudcovia, ktorí nastúpili po roku 1989. Teda tu sa nespreneveril nikto z tých takzvaných „socialistických“ sudcov, boli to ľudia, ktorí prišli až neskôr.

A keď sa teda pýtate, poviem vám úprimne, čo si myslím, že je tomu príčina, hoci sa to asi niekomu nemusí páčiť. V čase, keď ja som končil právnickú fakultu, povolanie sudcu absolútne nebolo atraktívne. Z celého ročníka, končilo nás tuším okolo šesťdesiat, sme do justície odišli dvaja. A aj to si niektorí ťukali na čelo, či sme blázni. Prečo? Pretože vtedy bolo oveľa výhodnejšie ísť robiť podnikového právnika, ktorý automaticky dostal dobrý plat a byt, bolo tam menej práce a celý rad rôznych výhod. Preto bolo v móde radšej ísť na družstvá, štátne majetky alebo za vyšetrovateľov k polícii.

Teda do justície išli iba tí, ktorí naozaj chceli byť sudcami. Táto naša stará garnitúra, my sme to brali naozaj ako poslanie. Ale potom prišiel rok 1989. Čo sa stalo: zmenili sa pomery, zanikli družstvá, štátne podniky a množstvo právnikov, ktorí predtým mali lukratívnejšie povolania, zostalo bez práce. Po roku 1990 prišlo do justície množstvo ľudí „z ulice“, ktorých vzťah k tej práci a k sudcovskej prísahe už nebol až taký vrúcny.

Ďalšia vec: sudcovia dostali veľmi dobré platy vzhľadom na ostatné profesie a to povolanie začalo byť atraktívne, to treba úprimne povedať. Lenže súčasne s tým prišiel aj fenomén vybavovania, aby sa človek do justície dostal. Takto sa do justície dostali aj niektoré známe mená, ktoré nebudem menovať. Samozrejme, nie všetci, ale mnohí sa stali sudcami kvôli dobrému platovému ohodnoteniu a spoločenskému postaveniu. A odtiaľ už je iba krôčik k tomu, aby sa človek na veci pozeral týmto spôsobom aj pri rozhodovaní v rámci svojej sudcovskej praxe.

Hlavné správy: Myslíte, že aj tieto skutočnosti mali vplyv na skutočnosť, že Bratislava sa stala centrom takzvanej „justičnej mafie“?

Radačovský: Ak v Bratislave úradník prijme úplatok, tak na východe je to možno menej pravdepodobné, pretože je rád, že má postavenie a pekný príjem. Môj kolega zvykne hovoriť: ak som sudcom v Bardejove alebo v Svidníku, tak som niekto; ale úplne iné je byť sudcom v Bratislave, pretože tam je spôsob a štandard života celkom iný.

Keď sa tieto faktory zrátajú, potom sa netreba čudovať tomu, že v Bratislave sa vyskytli tie prípady, ktoré sa vyskytli. Veď prečo to takto nie je aj v Banskej Bystrici, v Prešove? A nie je to iba tým, že v Bratislave ide o viac: my sme napríklad v Poprade robili aj oveľa väčšie kauzy, pozemkové a iné, ako sú nejaké zmenky alebo Kočner. A sme na Threeme? Nie sme.

Hlavné správy: Ste nezávislý europoslanec, proti nikomu neútočíte, a napriek tomu je veľa ľudí proti vám, médiá vás ignorujú. Nie ste v televízii, nepozývajú vás do diskusií. Prečo?

Radačovský: Lebo si myslia, že ja som proti niekomu. Ale ja nie som proti nikomu! Stretám sa s tým, že mi niekedy hovoria: „Rozhodli ste proti Kiskovi.“ Lenže ja som nerozhodol proti Kiskovi – ja som rozhodol v mene Slovenskej republiky, v mene všetkých občanov, v zmysle zákona. A mne je jedno, či v tej kauze figurovalo meno Kiska, Fico alebo akékoľvek iné.

Podľa môjho názoru, vo vzťahu ku mne je tu tiež problém osobnej a politickej slobody. Nepodlieham žiadnej politickej strane, žiadnej politickej frakcii, teda môžem vysloviť akýkoľvek svoj názor, ktorý uznám za vhodný. Mám svojský názor na dianie vo východnej Európe, mám svojský názor na zbrojenie vo svete a ono je to v živote tak, že slobodu človeku závidí každý, kto sa musí podriadiť určitým pravidlám zoskupenia, v ktorom funguje.

Mám šesťdesiatšesť rokov a ja naozaj nemám čo iné sledovať tým, ak úprimne poviem, čo si myslím. Nemám žiadne politické ambície, a preto nepredstavujem pre nikoho žiadne ohrozenie. Lenže pre niektorých ľudí je nepochopiteľné, že hovorím svoje názory otvorene a bez toho, aby som od toho do budúcnosti niečo očakával.

Ivan Lehotský