Môj profil 
Predplatné
Luck 19. decembra 2017 (HSP/Foto:Facebook)
Na Ukrajine opäť vzbĺkol škandál. Dôvodom sa stal ceremoniál v Lucku, počas ktorého oficiálne oslavovali tých, ktorí sa špecializovali na likvidáciu civilistov počas 2. svetovej vojny.
Odkopnúc aj posledné pozostatky politickej korektnosti uskutočnila samospráva mesta svetský obrad na pamiatku miestnych vrahov „Židov, Poliakov, Rusov a komunistov“. Išlo o verejné vyznamenávanie „rytierov OUN“ – veliteľov i radových policajtov, členov OUN. Víťazi nad bezbrannými ľuďmi boli vyhlásení za hrdinov, ich príbuzní i priami potomkovia dostali ocenenia.
Ceremoniál zorganizovala predstaviteľka Ukrajinského inštitútu národnej pamäte Lesja Bondarčuková, gubernátor Volynskej oblasti Volodymyr Gunčik a iniciátor projektu vyznamenávania historik Mykola Posivnyč.
Hlava „Židovského výboru Ukrajiny“ Eduard Dolinskij to nazval „divokým zneužívaním“. Prečo? Pretože vyznamenaní boli aj príbuzní Mykolu Kovtonjuka – veliteľa ukrajinskej pomocnej polície v Lucku. Tento kolaborant patril do jednotky, ktorá zversky zabila vyše 20 tisíc Židov Lucka.
A čo ďalší „hrdinovia“? Fedir Zatovkanjuk, zástupca veliteľa pomocnej polícii Lucka. Tichon Zinčuk, náčelník oddelenia pomocnej polície dediny Tojkut, vyznačujúci sa osobitnou krutosťou. Sergij Kačynskij riadil tzv. „národnú milíciu“ v Rovne. Zúčastnil sa likvidácie vyše 18 tisíc Židov. Ivan Kobec slúžil v ukrajinskej pomocnej polícii v Ratne a zúčastnil sa zabitia 1800 Židov v Ratne. Petro Ksendzuk bol vojenský zločinec, ktorý sa kruto prejavoval v ukrajinskej pomocnej polícii v Torčine. Tá spolu s Nemcami zlikvidovala vyše dvetisíc Židov. Ivan Malimon bol veliteľom pomocnej polície v Olykách, kde policajti s Nemcami zversky zabili 3500 Židov.
Celkovo majú „hrdinovia Ukrajiny“ na rukách krv najmenej 50 tisíc nevinných obetí. Nerátajúc do toho zavraždených Poliakov, Rusov a Ukrajincov, keď po ukončení služby v polícii prestúpili do UPA.
Prečo to nie je celoštátnym a celoeurópskym škandálom?
Takéto vyznamenávanie by bolo nemysliteľné v Nemecku, v Rakúsku, v Belgicku alebo vo Francúzsku. No nebolo by možné ani na Slovensku. Európske štáty si totiž dobre pamätajú, akú cenu zaplatili za „toleranciu“ voči nacizmu v prvých dňoch jeho existencie v Nemecku.
No napriek tomu sa pred mesiacom v OSN pri hlasovaní o rezolúcii proti glorifikácii nacizmu opäť „zdržali“, čiže ukázali, že im je jedno kto, za čo a prečo bude nacizmus velebiť.
Zo štátov západnej koalície len Izrael podporil ruskú rezolúciu (pripravenú v spoluautorstve asi piatich desiatok štátov). Európania akoby mali slabý zrak a hlavu a neboli schopní ani dovidieť a ani domyslieť, čo sa skrýva za takýmito prejavmi.
Ako si vysvetliť túto nezakrývanú dvojakú pozíciu Európanov? Doma nacizmus a extrémizmus zakazujú, no inde, napr. aj na Ukrajine, sú voči nemu zhovievaví a nevšímaví. Dá sa to vysvetliť oným známym, že „je to síce podliak, ale je to náš podliak“?
Mikunda s využitím ria.ru, srspol.sk
.JPG)
