Chmelár uviedol, že žiada Ivana Korčoka, aby prestal rozdúchavať národnostné vášne a zhoršovať slovensko-maďarské vzťahy. “Takto stručne by som mohol zareagovať na demagogickú výzvu ministra zahraničných vecí SR, na ktorú sa nechal nachytať nejeden slovenský nacionalista. Je však dôležité, aby sme vysvetlili kontext toho, prečo sa nominant SaS správal tak ako sa správal a prečo považujem jeho opakované ataky smerom k Budapešti za nešťastné.”

Politológ vysvetlil, že v prvom rade, Ivan Korčok nie je nijaký slovenský národovec brániaci svoju domovinu. “Je to oportunistický politik schopný slúžiť komukoľvek, ktorý by mohol dostať prezývku „slovenský Fouché“ (sčítaným čitateľom nemusím vysvetľovať význam toho prirovnania). Hlavný dôvod, prečo zaútočil na predsedu maďarského parlamentu nie je v tom, že by chcel brániť slovenské národné záujmy, ale v tom, že Maďarsko je tŕňom v oku bruselských elít a Korčok sa im chce takto zavďačiť.”

“Stačí si uvedomiť, že niečo podobné by si nikdy nedovolil voči najvyšším predstaviteľom Európskej únie či USA – alebo si viete predstaviť, ako práve on bráni skutočné narušovanie suverenity zo strany americkej ambasády? Po druhé, jeho ostré slová neboli určené maďarskej strane. Je trápne a z hľadiska diplomatického protokolu neprípustné, aby šéf slovenskej diplomacie dával odkazy cez Dunaj prostredníctvom facebooku. Ivan Korčok si nepredvolal maďarského veľvyslanca, neodovzdal Maďarsku nótu, nekontaktoval šéfa maďarskej diplomacie Pétra Szijjárta, ale napísal – status. Dostal zaň veľa lajkov, a tým pre neho celá záležitosť zhasla. Ale nemala by sa skončiť pre nás.”

.

Eduard Chmelár dodal, že slovensko-maďarské vzťahy sú najlepšie v histórii. “A objektívne treba povedať, že sa o to postaral najmä bývalý premiér Robert Fico, ktorý hral síce počas svojej prvej vlády maďarskou kartou rovnako ako Ivan Korčok, ale potom veľmi rýchlo pochopil, že sa s Viktorom Orbánom potrebujú. Prítomnosť Mostu-Híd a SNS vo vláde pri tom zohrávala len okrajovú úlohu, lebo Orbán nikdy nepovažoval Bugárových ľudí za „skutočných Maďarov“. Andrej Danko si však so svojím maďarským partnerom na poste predsedu parlamentu veľmi rozumel, a to napriek tomu, že László Kövér je ultranacionalista a miestami až šovinista.”

“Pred desiatimi rokmi sa pre české Hospodářské noviny vyjadril, že „každý slovenský politik je trochu ako Slota“. Po dobudovaní priehrady v Gabčíkove sa nechal počuť, že slovenská strana brutálne zmenila hranice a naznačil, že Maďarsko by v tomto prípade mohlo použiť vojenské riešenie. Jeho účasť na pohrebe maďarského fašistického politika pobúrila svetovú verejnosť a Izrael ho vyhlásil za personu non grata. Ženy zasa rozhnevalo jeho vyjadrenie „Chcel by som, aby naše dcéry pochopili, že najvyššou formou ich sebarealizácie je dať nám vnúčatá“. Nie je to teda človek, ktorého by sme mohli vnímať na Slovensku pozitívne.”

Napriek tomu podľa Chmelára Korčokova reakcia na Kövérove slová v Šamoríne bola prehnaná. “Ak nechcem povedať, že hysterická. Deportácie Maďarov po druhej svetovej vojne z územia Slovenska nie je „dávno uzavretá téma“, ako cynicky vyhlasuje šéf slovenskej diplomacie, ale veľmi bolestivá a otvorená kapitola dejín našich občanov maďarskej národnosti.”

Uviedol, že s ministrom Korčokom môžeme súhlasiť v tom, že akékoľvek úvahy o revízii povojnového usporiadania či zrušení Benešových dekrétov sú neprípustné – a maďarská vláda by mala vedieť, že v tomto existuje na slovenskej politickej scéne absolútny konsenzus a nemala by sa pokúšať na niečo také ani pomyslieť, nieto provokovať. “Čo je však úplne legitímne je otvorene hovoriť o násilí a nespravodlivosti, ktorá sa páchala na južnom Slovensku v povojnových rokoch. Keď dedinu obkľúčila armáda, vyhlásila do ampliónov, že si môžete zobrať malý batôžtek, máte desať minút na to, aby ste opustili svoje domovy a naložili vás do dobytčiakov iba preto, že máte maďarskú národnosť – takúto krivdu nemôžeme odbiť mávnutím ruky, akoby sa nás to netýkalo.”

“Iste, nie je nám príjemné, že maďarskí štátni predstavitelia si robia z hraníc korzo a bez pozvania a zvyčajných diplomatických zvyklostí navštevujú územia okolitých štátov. Boli by sme však v tejto otázke v oveľa silnejšom postavení, keby sa našiel štátnik, ktorý by sa našim Maďarom – našim vlastným občanom! – ospravedlnil za príkoria, ktoré im spôsobil vtedajší režim. Stačí tak málo – namiesto priživovania sa na nacionalistických vášňach (ako to dnes urobil Boris Kollár) by mal slovenský parlament prijať vyhlásenie (podobné tomu, ktoré adresoval židovským spoluobčanom), v ktorom by vyjadril aspoň ľútosť nad krivdami spáchanými na nevinnom obyvateľstve maďarskej národnosti.”

.

Chmelár na sociálnej sieti zverejnil ospravedlnenie Maďarom: “Drahí naši maďarskí bratia a sestry, prepáčte. Vaše vyhnanie z domovov bolo neprípustným aktom kolektívnej viny, ktorú odmietam. Zdieľam vašu bolesť i pocity krivdy a urobím všetko preto, aby už nikto nespochybňoval vaše miesto v slovenskej spoločnosti. Vaša kultúra i pracovitosť sú jej nenahraditeľným obohatením.”

“Želám si, aby sme bok po boku tvorili spoločnú budúcnosť, aby sme si nekolíkovali zem pamätníkmi vzájomných krívd, ale aby sme budovali mosty priateľstva a zmierenia. Naši dedovia to ešte nedokázali, ale verím, že my to zvládneme. Chráňme sa politikov, ktorí nás rozoštvávajú a živia sa rozdúchavaním nenávisti. Tam, kde sa nedarí vám, nemôže sa dariť ani nám. Pred niekoľkými storočiami sme spoločne statočne bojovali a vykrvácali pri obrane Európy proti hrozbe osmanskej rozpínavosti. Buďme dobrými susedmi a spoľahlivými spojencami aj dnes a nenechajme sa rozoštvať záujmami veľmocí.”