Môj profil 
Predplatné
Jednoducho prišiel o všetko, čo mal kedy rád. Medzi jeho najväčšie sny patrí, aby mu jeho psychiater opäť predpísal tabletky na úzkosť.
Severská krimi séria Thorkild Aske pokračuje druhou knihou Stretneme sa v raji. Opäť výborne vykreslená ponurá atmosféra depresívneho severu a hlavný hrdina, ktorý rozhodne nie je supermanom.
Bývalý policajný vyšetrovateľ neochotne súhlasí, že bude autorke kriminálnych románov pomáhať pri práci na novej knihe. Jej predošlého konzultanta zavraždila depresívna manželka a Thorkild sa jej zdá ako vhodná náhrada.
Pripravovaný román by mal byť založený na skutočnom prípade dvoch dievčat, ktoré bez stopy zmizli z detského domova. Thorkild je však magnet na problémy a nič nepôjde tak ľahko, ako na prvý pohľad vyzeralo.
„Bakkeidov román Stretneme sa v raji je temný, ale nie je to jeho hlavným hrdinom. Šibeničný humor Thorkilda Askeho je originálny – autorovi sa podarilo stvoriť vyšetrovateľa s jedinečnou osobnosťou, identitou a príbehom,“ napísali v Harstad Tidende.
Hlasujte v ankete TOP autor severského krimi
a hrajte o 100 fantastických cien.
Heine Bakkeid je nórsky spisovateľ, ktorý bol doma známy predovšetkým vďaka románom pre tínedžerov. Otec troch detí (a pôvodne systémový programátor) si svoje publikum získal sériou, ktorú sám žánrovo zaradil medzi „niečo ako historický horor a detektívka zároveň“.
Detektívka Zajtra mi budeš chýbať bola jeho prvým románom pre dospelých. Svojou pochmúrnou atmosférou, stupňujúcou sa paranojou a hodnoverne vykreslenými postavami zosobňuje to najlepšie, čo nám škandinávska žánrová literatúra v uplynulých rokoch ponúkla. V podobnom duchu sa nesie aj druhá kniha s vyšetrovateľom Thorkildom Askem Stretneme sa v raji.
Začítajte sa do novinky Stretneme sa v raji:
Nikdy som nemal rád prelom zimy a jari. Stromy sa pokrútia, sú holé a pripomínajú zmutované buriny, čo sa vydrali zo zeme po jadrovej vojne. Celý Stavanger sa topí v nekonečných prehánkach, vďaka ktorým nadobúda zelenosivú farbu rias.
Na úrade práce na ulici Klubbgata v centre mesta je teraz viac ľudí. Pohovka v čakárni je plná, tváre čakajúcich sú meravé, títo ľudia sú presvedčení, že zlyhali a vidno to na nich.
„Thorkild Aske.“ Iljana má rovnako chabý stisk ruky ako naposledy. Ba možno doň vkladá ešte menej energie, má chladnejšiu dlaň, je to ako podávať ruku mŕtvole v mraziacom boxe.
„Teší ma,“ povie absolútne nepresvedčivo a zvezie sa na novú modrú kancelársku stoličku.
„Aj mňa, veľmi,“ odpoviem a sadnem si.
„Viete naspamäť svoje rodné číslo?“
„Áno, samozrejme.“ Na stole tróni miska s plastovými banánmi, pôsobí rovnako bezútešne ako aj predtým. Všimnem si, že im teraz robí spoločnosť aj strapec hrozna a hruška. Miestnosť však nevyzerá o nič šťavnatejšie, ako keď jej dominovali len imitácie banánov.
„Mohli by ste mi ho nadiktovať?“ Zľahka podráždene sa pomrví na stoličke.
Odrapkám rad číslic a Iljana sa konečne môže odvrátiť od mojej zjazvenej tváre. Zahľadí sa na monitor počítača.
„Čiže viac nemáte záujem o poberanie podpory. Žiadate o invalidný dôchodok.“
„Áno.“ Podám jej obálku, čo držím v ruke. „Spolu s mojím podporným tímom sme dospeli k názoru, že je to tá jediná správna cesta.“
Zloží si okuliare a pozrie sa na mňa. „Po tom, čo sa stalo, keď ste…“
„Keď som bol na návšteve u sestry na severe minulú jeseň… áno.“
„Pokúsili ste sa…“ Iljana zaváha, „… o samovraždu, však?“
Pritakám. „Dvakrát. V obálke sú moje lekárske záznamy.“
Iljana si odkašle a zalistuje v papieroch. „Áno. Prvý raz s pomocou…“ Zdvihne pohľad: „Harpúny?“
„Bol som pod veľkým tlakom.“
„Tlakom spôsobeným… nami? Úradom práce?“
Opäť pritakám.
Môj psychiater Ulf dospel k názoru, že dozrel čas na grandslam. Plný invalidný dôchodok. Ulf a môj ošetrujúci lekár dokonca napísali list, v ktorom tvrdia, že práve pre tlak pociťovaný zo strany úradu práce, preto, že mi volali, aby som nastúpil do callcentra vo Foruse, som si pripísal na konto dva nevydarené pokusy o samovraždu. Pri jednom z nich som skočil do mora a pri druhom som sa strelil do ruky a hrude harpúnou. V liste sa nespomína prípad, do ktorého som sa na severe zamotal. Ulf sa dokonca vyhráža, že ak bude úrad práce naďalej tlačiť na jeho pacienta s poškodeným mozgom a suicidálnymi sklonmi, ktorý vyžaduje starostlivosť, tak sa to dostane do novín.
„Chápem.“ Iljana sa prehŕňa v papieroch. „Myslím, že z našej strany máme všetko.“ Pozhŕňa papiere na kopu a zasunie ich naspäť do obálky. Potom si položí ruky do lona.
„Čo sa stane teraz?“ Pošúcham si jazvu na dlani. Ešte stále ma bolí miesto, ktoré mi prebodla harpúna, najmä keď prší. A v Stavangeri prší často.
„No,“ povzdychne si a pritisne si palce k sebe. „Ďalším krokom bude zostavenie neuropsychologického posudku.“
„Ako to prebieha?“
Otočí sa ku mne, ale nepozrie sa mi do očí. „Ide o sériu kognitívnych testov. Pozveme vás na ne niekedy na jar.“
„Vďaka,“ poviem a vstanem.
Iljana sa usmeje, je to taký ten natrénovaný úsmev, ktorý sa neodzrkadlí v očiach. Potom sa nakloní k miske s plastovým ovocím: „Hlavne sa neznepokojujte, pán Aske. Rešpektujte svoje hranice. Zatiaľ čo sa bude posudzovať vaša žiadosť, žiadne cestovanie.“
„Už nikdy viac,“ poviem. „Už len tiché večery trávené doma.
Pohrúžim sa do hlbokých úvah o tom, aké úskočnosti nám do cesty stavia život… a úrad práce.“
Iljana nepatrne pokrúti hlavou, otočí sa k monitoru a ja odídem.
Zdroj: SeverskeKrimi.sk
.jpg)
