Deň pred

Slovensko 4. marca 2016 (HSP/Foto:Mária Čapáková)

Akoby sa do mňa nasťahoval všetok smútok sveta… Iba som sa stala súčasťou systému, ktorý nefunguje. Iba sa ma dotkla neschopnosť ľudí zárabať si peniaze prácou namiesto toho, aby žobrali a potom za stánkom s alkoholom si spokojne pripíjali za vyžobrané peniaze. Len chvíľku som mala v zornom poli alkoholika a uvedomila som si, aké je to hrozné. Veď ten človek potrebuje oslobodenie. A potom vidím bilboardy, predvolebné sľuby politikov a ich strán a hovorím si, že keby politici robili naozaj to, čo sľubujú, vyzeralo by to v našej krajine inak.

Veď čo ma donútilo zdvihnúť kotvy? Systém, v ktorom som žila na hrane. Systém, ktorému som verila, že by sa mohol zlepšiť, ale nedialo sa tak. Znechutená kauzami nedotknuteľných politikov, čoraz viac prehlbujúcou sa priepasťou medzi tými hore a tými dole, v narastajúcej neistote, či zvládnem finančne ďalší mesiac či rok, vďaka splátkam za hypotéku a zamestnávateľovi, ktorý sa nám, zamestnancom v podstate vysmieval a kŕmil nás almužnou, o ktorej vravel, že je to maximum a mali by sme byť spokojní… Znechutená vyhláseniami, že ak sa nám nepáči, môžeme ísť, veď na naše miesto čakajú mnohí ďalší…

Kde sa podela úcta, ktorú by sme ako ľudia medzi sebou mali mať ako samozrejmosť? Kam sa podel dialóg? Kde sú tie mnohokrát sľubované istoty? Tým, čo sa v mojej rodnej krajine deje, som šokovaná. Tým, čo sa deje vo svete, som šokovaná. Hra, ktorú rozohrali mocní tohto sveta len pre svoje vlastné záujmy, dopadá na pospolitý ľud. V očiach najvplyvnejších mocnárov nemajú naše životy žiadnu hodnotu. Oni sledujú len svoje ciele a vlády štátov im posluhujú a dávajú priestor, pretože za nás, ktorí sme im dali svoju dôveru, podpisujú zmluvy vedúce do záhuby.

Nie, nedostaneme žiadne istoty. Nikto nechráni naše rodiny. Nikoho nezaujíma naša národná identita. Naša kultúra a tradície nie sú nikomu vzácne. Je to všetko jedno veľké klamstvo. Čo bilboard, to lož. Tak si vyberte tú vám najbližšiu a dajte opäť hlas tým, ktorí sa obohacujú už roky na náš úkor. Čo nás v tejto predvolebnej kampani malo povzbudiť? Nekonečné osočovanie, kauzy, poukazovanie na chyby toho druhého? Istý múdry človek povedal, že všetci sme ľudia a robíme chyby. Iný múdry muž povedal, že to, aká je vláda, poukazuje na úroveň tých, ktorí ju zvolili, na úroveň národa. Tak sa teda ukážme, čo v nás je. Či zvíťazí ľahostajnosť, opakovaná lož alebo nájdeme ešte trochu rozumu a múdrosti…predovšetkým vo svojom vlastnom rozhodovaní.

Mne ešte záleží na tom, ako sa tu bude žiť. Chcela by som vidieť, ako náš národ rastie, nie zakrpatieva. Chcela by som vidieť ako deti siahajú na dobré ovocie, ktoré sadili ich rodičia. Chcela by som, aby sa vo svete rozrastal mier. A aby každý, kto rozpútava vojny a utrpenie dostal naspäť v plnej miere to, čo zasial. Možno som naivná. Hľadám nádej na zbúranisku sveta. Pokúšam sa pospájať jemné pavučinky ľudskosti, ktoré už vietor odvial ktovie kam. A verím, že každý z tých nedotknuteľných mocnárov dostane svoju odmenu.

Ale najviac ma teší to, že nikto z nich si do hrobu nevezme to, čo nalúpil, nikoho z nich neušetrí pred smrťou žiadna zmluva , ktorú podpísal. Áno, aj ich sa týka to, že na svet prišli nahí a nahí z neho odídu. Ani jeden z nich nemá nič vyhraté, ba práve naopak. Každý raz bude povolaný na zodpovednosť za to, čo urobil. Zodpovednosť je vážna vec. A každý z nás ju má… Len niekomu moc zaslepila oči a znetvorila srdce. Obrala o čestnosť, lásku k pravde a lásku ako takú. Otupila svedomie a ukradla dušu. A predsa sa títo ľudia budú naďalej biť do pŕs a presviedčať pospolitý ľud o svojej hrdinskosti. Nie, to sú už len kosti, kostra niečoho, čo už dávno zomrelo a aj tá sa už rozpadá na prach…

Tak poďme voliť! Ukázať, že sme rozoznali pravdu od poloprávd a klamstiev. Vybrať si stranu…na ktorej chceme stáť. Roznietiť nový oheň na uhlíkoch v pahrebe niekoľkoročných neuskutočnených sľubov. Vzbudiť v národe nádej, ktorú už mnohí stratili. Vybrať si – život…

Mária Čapáková