Chronológia talianskych premiérov a vlád

Rím/Bratislava 24. mája 2018 (TASR/HSP/Foto:TASR/AP-Gregorio Borgia)

Taliansky prezident Sergio Mattarella poveril zostavením novej vlády univerzitného profesora práva Giuseppeho Conteho, ktorého nominovali strany Hnutie piatich hviezd (M5S) a Liga Severu (LN).

TASR v tejto súvislosti prináša chronológiu talianskych premiérov a vlád za posledných 25 rokov.

Carlo Azeglio Ciampi – nezávislý

28. apríl 1993 – 10. máj 1994

Širokú koalíciu tvorili kresťanskí demokrati (Democrazia Cristiana, DC), socialisti a ľavica (PSI-PDS), Talianska liberálna strana (PLI), Talianska republikánska strana (PRI), sociálni demokrati (PDSI) a Federácia zelených (FdV).

Silvio Berlusconi – Forza Italia (Taliansko vpred)

11. máj 1994 – 17. január 1995

Forza Italia (Taliansko vpred) bola v širokej koalícii s Ligou severu a tiež s Národnou alianciou, ktorá bola spájaná s neofašistami. Berlusconiho kabinet bol prvou pravicovou vládou v Taliansku od roku 1945.

Lamberto Dini (1995-1996) – nezávislý

17. január 1995 – 17. máj 1996

Po prvý raz v histórii Talianska bol nový 21-členný vládny kabinet zostavený väčšinou z nadstraníckych odborníkov. Kabinet podporila ľavica, sociálni demokrati, ale napríklad aj Liga severu.

Romano Prodi – Olivovník

18. máj 1996 – 21. október 1998

Prodiho ľavicová koalícia Olivovník získala najviac hlasov v aprílových všeobecných voľbách, vládu podporovala aj Strana komunistickej obnovy (Partito della Rifondazione Comunista, PRC).

Massimo D’Alema – Demokratická strana ľavice

21. október 1998 – 22. december 1999

22. december 1999 – 25. apríl 2000

Vláda predsedu Demokratickej strany ľavice (PDS) vystriedala predošlý ľavicovo-centristický kabinet Romana Prodiho, ktorý 9. októbra iba o jeden hlas neprešiel hlasovaním o dôvere v dolnej komore parlamentu. Medzi novými ministrami boli aj členovia umiernenej Marxistickej strany talianskych komunistov, ktorá sa odštiepila od Strany komunistickej obnovy (PRC).

Giuliano Amato – Olivovník

26. apríl 2000 – 11. jún 2001

Vo vládnej koalícii boli Demokratická strana ľavice (PDS), Talianska ľudová strana (PPI), Obnova Talianska (RI), Strana komunistickej obnovy (PRC), Demokratický zväz pre republiku (UDR), Talianski socialistickí demokrati (SDI).

Silvio Berlusconi – Forza Italia (Taliansko vpred)

11. jún 2001 -23. apríl 2005

23. apríl 2005 – 17. máj 2006

V kabinete mali okrem Berlusconiho strany Forza Italia zastúpenie jeho spojenci Národná aliancia (AN), Liga Severu (LN) a Kresťanskodemokratický stred (CCD) s Kresťanskodemokratickou úniou (CDU). V ďalšom období, po 23. apríli 2005, pribudol nový koaličný partner Kresťanskodemokratický stred (UDC-centre).

Romano Prodi – Olivovník, Demokratická strana

17. máj 2006 – 8. máj 2008

Vláda stredoľavej koalície zahŕňala až deväť strán od katolíkov po komunistov.

Silvio Berlusconi – Ľud slobody

8. máj 2008 – 16. november 2011

Stredopravú koalíciu tvorilo Berlusconiho nové hnutie Ľud slobody (PdL), Liga severu (LN) a Hnutie za autonómiu juhu. Silvio Berlusconi podal demisiu pod tlakom dlhovej a hospodárskej krízy.

Mario Monti – nezávislý

16. november 2011 – 28. Apríl 2013

Montiho vládu podporovali subjekty ako Demokratická strana (PD), konzervatívna strana Ľud slobody (PdL) expremiéra Silvia Berlusconiho, Centristická únia (UdC), Budúcnosť a sloboda (FLI) či Aliancia pre Taliansko (ApI).

Enrico Letta – Demokratická strana

28. apríl 2013 – 22. Február 2014

Veľkú koalíciu tvorili stredopravá Demokratická strana (PD), Ľud slobody (PdL) a Scelta Civica (centristi Maria Montiho).

Matteo Renzi – Demokratická strana

22. február 2014 – 12. December 2016

2 roky, 294 dní

Stredoľavá koalícia zvíťazila vo voľbách do dolnej komory talianskeho parlamentu, keď získala 29,5 percenta hlasov. Renzi bol najmladším premiérom v dejinách Talianska ako republiky i v Európskej únii. Priemerný vek členov jeho kabinetu bol 46 rokov.

Paolo Gentiloni – Demokratická strana

12. decembra 2016 – doteraz

Jeho vláda má 19 ministrov vrátane jedenástich členov niekdajšieho Renziho kabinetu. Koaličným partnerom je Nový pravý stred (NCD) spolu s Ľudovou alternatívou a tiež Centristi za Európu.