Bratislava 29. novembra 2017 (HSP/edochmelar.sk/Foto:Facebook)

Hystéria, ktorú vyvolalo vystúpenie predsedu NR SR Andreja Danka v ruskej Štátnej dume, vyplavila na povrch okrem oprávnenej kritiky aj čoraz zreteľnejší a otvorenejší šovinizmus namierený proti Rusku ako takému, píše na svojom blogu Eduard Chmelár

„Treba otvorene povedať, že keby také nenávistné postoje, aké prezentujú o najväčšej krajine sveta František Šebej, Peter Osuský, Juraj Mesík a podobní, odzneli o USA, Francúzsku alebo Nemecku, už dávno majú dotyční páni na krku obvinenie z trestného činu hanobenia národa. Na tento problém treba začať upozorňovať, lebo to, čo sa nám tu celkom legálne rozmáha vo verejnom priestore, už dávno nie je kritika ruskej politiky, ale politika štvania a nenávisti proti ruskému národu, čiže šovinizmus najhrubšieho zrna,“ píše vo svojom blogovom príspevku s názvom Možnosti spolupráce slovanských štátov Eduard Chmelár.

Chmelár nevidí dôvod, prečo by predseda parlamentu suverénneho štátu nemal vystupovať v ktoromkoľvek parlamente iného štátu. „Už vôbec nerozumiem, prečo by takáto cesta mala byť porušením našej zahraničnopolitickej orientácie. My sme sa vari zaviazali k tomu, že budeme chodiť už len do krajín EÚ a NATO a kamarátiť sa len so západnými štátmi? Čo je toto za ohavnú obmedzenosť?“ Pýta sa Chmelár a dodáva: „Neviem ako vy, ale ja som na námestia počas revolúcie nechodil preto, aby nám opäť niekto diktoval, s kým sa máme priateliť a s kým nie, aby opäť niekto vytváral nepriechodné hranice pre zmenu s východnými štátmi.“

Avšak podľa Chmelára nebol Dankov prejav obsahom najšťastnejší. Vytýka mu, že „doplietol, čo mohol“, pomýlil si nás s východnými Slovanmi a namiesto „bez veľmocí“ povedal, že „s veľmocami“ sa nedá vytvárať mier. „Rovnako mu vyčítam, že ako deklarovaný priateľ Ruska nedokázal využiť tento prejav na to, aby otvoril niektoré boľavé kapitoly našich vzájomných vzťahov, ponúkol ich novú perspektívu a vyzval Rusov k odvahe začať budovať novú kvalitu vzťahov so Západom. Na to totiž sú priatelia – aby si vo vzájomnom pochopení dokázali vysvetliť aj nepríjemné veci, ktoré sa takto ľahšie prijímajú,“ tvrdí Chmelár.

„Toto všetko bolo zrejme nad mentálne schopnosti Andreja Danka, ale rozhodne mu nemožno vyčítať, že pred Štátnou dumou vystúpil, lebo takéto prejavy sa považujú v medzinárodných vzťahoch za česť a zároveň sa nimi vzdáva česť občanom krajiny, nie politikom,“ pokračuje Chmelár v blogu.

V blogu spomína aj rozhorčenie predsedu zahraničného výboru NR SR Františka Šebeja, ktorého znepokojila časť príhovoru o slovanskej vzájomnosti. „Aká slovanská vzájomnosť? Tá, ktorá umožňuje Rusom zabíjať na Ukrajine?“ Na to Chmelár odpovedá: „Nás by mohol rozčúliť takýto obmedzený prístup, lebo je to niečo podobné ako keby niekto po druhej svetovej vojne tvrdil, že jednota a mier v Európe nie sú možné, lebo veď pozrite sa na Francúzsko a Nemecko, ako medzi sebou po stáročia bojovali. Je to teda hlboké nepochopenie.“

Podľa Chmelára zmysel slovanskej vzájomnosti nikdy nebol v tom, že by popierala konflikty medzi Rusmi a Poliakmi alebo Srbmi a Chorvátmi, ale práve v humanistickej myšlienke, ako tieto spory urovnať. „Ešte zahanbujúcejšiu mieru nevzdelanosti preukázal poslanec za SaS a čerstvý bratislavský župan Juraj Droba, ktorý pri kritike predsedu parlamentu vyhlásil, že slovanská vzájomnosť je „mýtus a utópia, ktorá tu nikdy neexistovala“. Ak pán poslanec nechce vyznieť ako hlupák, mal by si naštudovať základné fakty z histórie,“ odkazuje novému šéfovi Bratislavského kraja Chmelár.

„Kritici všeslovanskej myšlienky však majú pravdu v tom, že nie všetky jej aspekty sú dnes použiteľné,“ priznáva Chmelár a pokračuje. „Zaliečať sa Rusom všeslovanskou vzájomnosťou znamená chodiť po veľmi tenkom ľade. Jednak preto, že tento ideový smer nikdy nebol v centre ruského myslenia či politiky. No najmä preto, že Moskva zneužívala slovanskú vzájomnosť vždy iba na mocenské ciele.“

Chmelár tvrdí, že súčasnú spoluprácu slovanských národov si vie predstaviť na úrovni Európskej únie a dodáva, že ak by mala podobu organizovanej alebo koordinovanej štruktúry ako Vyšehradská štvorka, mohla by zásadným spôsobom zasiahnuť do vývoja Európy. „Populácia šiestich slovanských štátov EÚ (Poľsko, Česko, Slovensko, Slovinsko, Chorvátsko, Bulharsko) dnes predstavuje vyše 66 miliónov obyvateľov, čo je sila porovnateľná s Francúzskom. Keď sa k nim v blízkej budúcnosti pridá 7-miliónové Srbsko, dosiahol by počet obyvateľov týchto krajín úctyhodných 73 miliónov. Takáto sila sa nedá ignorovať.“