Chcú pochovať Katalánske hnutie za nezávislosť, ale to stále pokračuje

PSC (prošpanielski sociálni demokrati) získala 42 poslancov, Junts de Puigdemont (sociálni demokrati a liberáli za nezávislosť) 35 poslancov, ERC (sociálni demokrati za nezávislosť) 20 poslancov, PP (prošpanielska pravica) 15 poslancov, 11 za VOX (španielska krajná pravica), 6 za Comunes (národne nedefinovaná ľavica), 4 za CUP (ľavica za nezávislosť) a 2 za Aliança Catalana (nová krajne pravicová strana za nezávislosť, v súlade s tým, čo sa deje v Európe, ale v rozpore s antifašistickou tradíciou hnutia za nezávislosť).

Napriek tomu, že sa chystá prijatie zákona o amnestii, ktorý má zmierniť „lawfare” (justičnú špinavú vojnu), ktorú španielsky nacionalizmus používa proti katalánskej nezávislosti, v týchto voľbách stále dochádzalo k prenasledovaniu: Puigdemont musel viesť kampaň zo severného Katalánska (v súčasnosti na území Francúzska), nemohol cestovať po Katalánsku, pretože by bol zatknutý, a nemohol sa zúčastniť ani na televíznych debatách. A napriek tomuto znevýhodneniu (ktoré by v iných krajinách viedlo k anulovaniu volieb z dôvodu nerovnosti súperov) bol Puigdemontov výsledok veľmi prijateľný: svoj predchádzajúci výsledok prekonal o 100 000 hlasov a priblížil sa k 7 mandátom víťaza.

Hnutie za nezávislosť si ako celok udržalo počet hlasov z predchádzajúcich volieb, ale v porovnaní s rokom 2017 stratilo 700 000 hlasov. Túto stratu spôsobila najmä ERC, ktorá už nejaký čas strácala hlasy a teraz stratila 170 000 hlasov v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami, ale 500 000 hlasov v porovnaní s rokom 2017. Voliči potrestali katalánsku vládu ERC za zmenu kurzu, za to, že chcela zastaviť emancipačné hnutie, že hovorila o odklade nezávislosti o viac ako 20 rokov a že sa neustále podriaďovala návrhom španielskej vlády. Tento volebný neúspech prinútil vedenie ERC odstúpiť a vyhlásiť proces sebakritiky a zmeny smerovania.

Preto každý, kto by chcel v strate absolútnej väčšiny hnutia za nezávislosť vidieť koniec tohto hnutia, bude mať problém pochopiť, čo bude nasledovať, pretože túžba po slobode je stále živá a išlo len o volebnú turbulenciu spôsobenú ťažkosťami dohodnúť sa na tom, ako zvládnuť španielske nepriateľstvo. Táto volebná porážka teda nie je porážkou tých, ktorí sú stále v spore so štátom, ale porážkou strany, ktorá boj za nezávislosť odsunula na úroveň riadenia vnútorných záležitostí.

Mnohí voliči neodpúšťajú, že všetky strany podporujúce nezávislosť sa v roku 2017 neodvážili pristúpiť k nezávislosti (zo strachu, že Španielsko vyvolá krviprelievanie), ani to, že po získaní 52 % hlasov v katalánskom parlamente im bolo zabránené dosiahnuť nezávislosť.

Ak sa vrátime do súčasnosti, uvidíme, kto nakoniec zostaví vládu v Katalánsku, ale aj keď to strany podporujúce nezávislosť nedokážu, bude sa naďalej napredovať, pretože (na rozdiel od toho, čo si myslia v Madride) strany nie sú hybnou silou nezávislosti, ale ide o prierezové sociálne hnutie, ktoré sa zrodilo zo skutočnej a historicky všadeprítomnej túžby v Katalánsku. Avšak vzhľadom na to, že tento boj potrebuje aj inštitucionálnu silu, ak volebný trest poslúži na prelomenie patovej situácie a spôsobí, že hnutie bude postupovať spoločne, cesta k nezávislosti bude opäť neúprosná.