Môj profil 
Predplatné
Slovensko 2. júna (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Svoje životné boje si musí vybojovať každý sám. A to ani netušíme, aký koniec to bude mať – úspešný, tragický, smutný, veselý… Neustále bojujeme a možno ani nevieme, o čo vlastne. Niekedy ma láka rezignovať, nechať všetky boje tak a byť len pozorovateľom. Hodiť flintu do žita. Posadiť sa na kraj cesty a len pozerať – odkiaľ som prišla, aký kus cesty mám za sebou a – kam som sa nedostala… Porátať všetky boje, ktoré som nevybojovala a smutne zvesiť hlavu. Bez hrdosti na tie, ktorými som prešla…
Chvíľu si posedieť na kraji svojej cesty nie je zlé. Netreba tam však zostať príliš dlho. Treba opäť vstať a bojovať. Bojovať. O čo vlastne a prečo?
Ako roky plynú, uvedomujem si, že sa mením. Menia sa moje postoje, pohľady, priority, mení sa moja osobnosť. S každým novým bojom sa mením. Zakaždým sa niečo naučím a každý boj znamená posun vpred. A pritom vôbec nezáleží na tom, či som vyhrala alebo prehrala. Nech je to akokoľvek, boje ma posúvajú vpred. Keď prestanem bojovať, ostávam stáť na mieste. Nenapredujem na svojej ceste. Sú aj také chvíle, akoby už nebolo o čo bojovať…
Keď vzdávame svoje životné boje, je to ako keby sme svojej ceste hovorili „nie, už nechcem po tebe kráčať“. Nevzdávajme sa, aj keby sme mali skončiť prehrou. Každý boj znamená posun vpred, aj ten prehratý. Boje sú skôr o skúsenosti ako o eufórii z výhry. Skúsenosť je to, o čo bojujeme v každom boji. A posun vpred zase dôvod, prečo bojujeme.
Cestu, po ktorej sa nám dostalo kráčať, treba prejsť. Nie kvôli samotnej ceste, ale kvôli sebe. Keď sme na svoju cestu vykročili, boli sme iné osobnosti, ako sme teraz. Cesta je príležitosťou spoznávať seba samého zakaždým v novej situácii. Stávame sa tak svedkom zrodu svojej vlastnej osobnosti. Ale ak hodíme flintu do žita a ostaneme stáť na kraji cesty, ubíja nás to. Isteže sú chvíle, keď sa na svojej ceste necítime dobre, ale máme len tú jednu, aby sme ju prešli. Nemôžeme si s nikým vymeniť život a žiť ten jeho namiesto svojho. Na mieru dostal každý z nás.
Cesta, boje, výhry, prehry, skúsenosti, napredovanie… prečo to všetko? Čo je cieľom? Ľudia si dávajú za cieľ kariéru, manželstvo, výchovu detí, spokojnú starobu… ale to všetko sú len boje, ktoré nás posúvajú vpred. To, čo postupne získavame a čo je cieľom, nedokážeme uchopiť do rúk a hrdo sa chváliť, že už sme to dosiahli. Pretože až spoznáme, že sme dosiahli cieľ, vyvolá to v nás pokoru. Keď dosiahneme cieľ, pozrieme sa v úplne novom svetle na kus cesty, ktorý sme prešli a uvidíme všetko, čím sme sa prebojovali, iným pohľadom. Zistíme, že cieľ možno dosiahnuť aj na ceste, kráčať s ním ďalej a naplno si ho užívať. Len od toho okamihu bude moja cesta odrazu iná, ako bola dovtedy. A nielen to. Iná bude aj moja osobnosť, moje boje, výhry, prehry, skúsenosti i napredovanie.
Tušíte už, čo je cieľ? Životná múdrosť. Moja cesta je len prostriedkom, ako ju dosiahnuť a záleží len odo mňa, v ktorej časti cesty dosiahnem cieľ. Chvíľku som si posedela na kraji cesty v tichej rezignácii, ale je čas dobojovať všetky boje, z ktorých som ustúpila. Či zvíťazím alebo nie, naučím sa niečo nové a ocitnem sa o kus bližšie k cieľu. A kto vie, možno aj priamo v cieli. Nevieme predsa, ktorý boj je ten rozhodujúci. A práve preto by sme žiaden nemali vzdať.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno
.JPG)
