Bude strana Hlas volebným predátorom? Ako sa budú vyvíjať jej preferencie s blížiacimi sa voľbami a prečo?

Bratislava 4. augusta 2021 (HSP/Foto:TASR-Jaroslav Novák)

Kto bude v budúcich voľbách rozdávať karty? A aký bude osud strany Hlas-SD, ktorá posledný rok kraľovala prieskumom volebných preferencií s pravidelným výsledkom nad 20 percent?

Prieskumná agentúra Vox Politico priniesla v utorok prekvapivý výsledok ich najnovšieho prieskumu volebných preferencií (písali sme o tom tu), podľa ktorého by na čele najpopulárnejších strán už Smer-SD vystriedal doterajšieho preferenčného lídra, stranu Hlas-SD. I keď jedna lastovička ešte nemusí robiť leto, predsa je to dôvod na zamyslenie, čo sa vlastne môže pred voľbami diať na opozičnom brehu politickej barikády.

V prvom čísle špeciálneho tlačeného vydania Hlavných správ (ešte stále je možné ho zohnať v stánkoch) je zaujímavý rozhovor s predsedom strany Smer-SD Robertom Ficom. V tomto rozhovore Fico okrem iného vyslovil názor, že volebný výsledok strany Hlas zrejme bude o dosť horší, než sú doterajšie preferencie, ktoré pravidelne dosahovali nad dvadsať percent. Samozrejme, je to vyjadrenie politického konkurenta, ktoré treba tak aj brať, lenže podobný názor vyjadrilo už viac pozorovateľov a politológov.

Prečo by to tak mohlo byť?

Zdá sa, že k pointe sa priblížil komentátor extrémistického denníka Sme Peter Tkačenko (viď tu) pri hodnotení spôsobu, akým sa strana Hlas postavila ku očkovaniu proti ochoreniu Covid-19. Stranu Hlas opisuje ako „amorfnú zbierku zbabelcov neschopných sformulovať akékoľvek jasné posolstvo“, ktorej úspech „je založený na tom, že sedí v politickom strede, pozerá sa do steny, nikoho príliš nedráždi a súhlasí s aktuálnym väčšinovým názorom.“

A podľa uvedeného autora tomu zodpovedá aj postoj „hlasákov“ k vakcinácii proti korone: „Sami medzi sebou vraj nevedia, kto sa dal bodnúť, lebo to je pomaly intímnejšie ako sexuálna orientácia,“ píše. A tiež: „Aj ľuďom odporúčajú očkovanie, ale len tým, ktorí sa očkovať chcú, na jednej strane nikoho nemožno ,diskriminovať‘, ale keby bol premiérom Pellegrini, očkovalo by sa viac.“

Rozsudok potom uzatvára vetou: „Niežeby sa v antivaxerských kruhoch nedalo loviť, ale v konkurencii Kotlebu, Mazureka alebo Fica si Pellegrini neškrtne a nakoniec ním budú opovrhovať všetci.“

Nuž, o produkcii autorov uvedeného dezinformačného denníka si môžeme myslieť všeličo, ale objektívne: na tomto postrehu je niečo, čo by sa dalo zovšeobecniť. Stratégia Hlasu viezť sa v populistickom vláčiku, byť „za pekných“ a vsádzať na stredového voliča nemusí celkom fungovať v prípade, ak je spoločnosť niektorými témami striktne rozdelená na nezmieriteľné tábory. Práve koronová a očkovacia téma to pekne ukázala.

Nastúpia po sľubotechnách ďalšie sľubotechny?

V čoraz viac ohlúpnutej politicky korektnej a uvedomelej demokratickej spoločnosti si vždy nájde svojich voličov (a voličky!) aj apolitická populistická politika úhľadných panáčikov, ktorí nemajú iného boha, než tri základné pravidlá:

1. Pekne sa usmievať

2. Zásadne nemať žiadny jasný a jednoznačný názor

3. Hovoriť vždy len to, čo chcú ľudia počuť

Lenže tu je jeden zádrheľ. Takíto panáčikovia môžu byť úspešní, ak ľudia nemajú k fungovaniu štátu závažnejšie výhrady. Ak však občania na vlastnej koži veľmi konkrétne cítia nejaký problém, potom sa nečitateľnosť politikom nemusí oplatiť a šancu môžu mať tí, ktorí sa jasne a jednoznačne vyfarbia.

Na Slovensku máme viacerých majstrov súčasného sedenia na viacerých stoličkách, ktorí virtuózne zvládajú byť v koalícii a súčasne sa tváriť ako neohrození opoziční bojovníci proti koaličnej politike. Vidíme však, že ich hviezdy predsa len postupne pohasínajú, súčasne s tým, ako sa ukazuje, že ich sľuby neboli ničím iným, než účelovým klamaním.

A otázka je, či Slováci potom, ako vlani naleteli naozaj extrémne prvoplánovým sľubotechnám, budú ochotní znovu naletieť aj ďalším politickým podnikateľom podobného razenia.

Chlieb sa bude lámať pred voľbami

Predvolebné konfrontácie v médiách síce mnohých nepresvedčia (najmä tých, ktorí médiá nesledujú), ale predsa len niečo zmenia. Všeličo sa bude vyťahovať, budú padať otázky na telo a bude to čas, keď budú musieť aj politici zo strany Hlas-SD jasnejšie dať najavo svoj vzťah k Slovensku, Bruselu, veľvyslanectvu a rôznym „kontroverzným“ témam. Ako v tejto disciplíne obstoja? Dokážu pôsobiť autenticky, ak je teraz ich dlhodobou stratégiou nečitateľnosť?

A ešte sú tu médiá. Korporátne masmédiá sú zatiaľ na Hlas milosrdné, pretože v tejto chvíli to vychádza tak, že ich obľúbené liberálne strany by bez Hlasu nemali ako zložiť proamerickú probruselskú koalíciu kompradorov a quislingovcov. Lenže politici Hlasu by nemali mať ilúzie: obľúbencami mainstreamu nie sú a nikdy nebudú – preň vždy budú iba viac či menej tolerovaným menším zlom, než nenávidený Fico. Systémové médiá sa pred voľbami budú snažiť aj im pár percent zraziť dolu – o to viac, ak by sa nálady v spoločnosti zmenili a na scéne by sa zjavil niekto vhodnejší na rolu partnera potrebného na vytvorenie protinárodnej koalície.

Budúce voľby zrejme nebude možné vyhrať iba cez jamky v lícach. Už v minulosti sa ukázalo, že také niečo nemusia dokázať ani strany so silným marketingom, silnými sponzormi, priazňou systémových masmédií a so spoľahlivou oporou v miestodržiteľskom paláci za vysokým plotom na Hviezdoslavovom námestí.

Víťazom bude môcť byť iba niekto, kto prinesie aj nejakú jasnú a dobre zvolenú tému, nejaký tromf. Má Hlas niečo také „na sklade“?

Ivan Lehotský