Nedemokratický a netransparentný postup pri tvorbe tejto dohody vyvolal ostrý nesúhlas verejnosti, objavili sa masové protesty a petície. Kritiku posilnili aj úniky jednotlivých častí dohody, ktoré iba potvrdzovali obavy verejnosti. Európska komisia na kritiku reagovala pokusmi o odstránenie najvypuklejších nespravodlivostí, avšak podstatné nedostatky dohody zostali zachované.

Od ISDS k ICP

Pri diskusii o dohode CETA, podobne ako pri dohode TTIP, sa v médiách vytvára obraz, že kľúčovou témou celej dohody je odstraňovanie prekážok pri voľnom obchode medzi EÚ a Kanadou. Tento mediálny obraz je typický pre viaceré tzv. obchodné dohody v poslednom období. V skutočnosti však ide o tzv. zmiešané dohody, ktoré sa na jednej strane zaoberajú odstraňovaním prekážok pre voľný obchod, na druhej strane však upravujú postavenie investorov. Voľný obchod vyvoláva lepší dojem: je to téza, ktorá má v spoločnosti stále mnoho zástancov, avšak posilňovanie už takých širokých práv investorov je naozaj ťažké zdôvodniť. Pritom práve postavenie investorov a riešenie sporov medzi investormi a štátmi sa stalo asi najnebezpečnejšou témou v dohodách TTIP a CETA.

Ešte v 20. storočí sa v rámci neokoloniálnych procesov vytvoril za pomoci Svetovej banky pochybný systém riešenia sporov medzi štátom a investorom (ISDS). Pôvodne išlo o snahu veľkých koncernov z krajín Západu udržať si vplyv v bývalých kolóniách a to prostredníctvom investičných žalôb voči štátom tzv. tretieho sveta. Neskôr sa ale ukázalo, že ISDS sa dá efektívne využiť i vo vyspelejších krajinách a tak sa v 90-tych rokoch dostal aj k nám. V rámci tohto systému môžu netransparentné arbitrážne tribunály rozhodovať o mnohomiliónových žalobách investorov voči štátom. Tento systém bol pôvodne zamýšľaný aj pre dohody TTIP a CETA, avšak v reakcii na tvrdú kritiku verejnosti predstavila Európska komisia modifikovaný tzv. systém investičného súdu (ICS). Tento krok je v zásade pozitívny, pretože ICS je podstatne transparentnejší než ISDS, avšak kľúčové nedostatky zostali zachované i v ňom.

Investičný súd

Zásadným nedostatkom je zdvojená možnosť právnej ochrany investora. Pokiaľ investor a „neinvestor“ podnikajú na území SR, mali by mať aj rovnaké právne možnosti. Lenže investor si môže svoju právnu ochranu vyberať: môže sa obracať na slovenské súdy alebo tiež na medzinárodný investičný súd (predtým nemusí využiť právne možnosti v SR). To je výhoda, ktorú ostatní podnikatelia nemajú: slovenský živnostník sa v prípade sporov so štátom musí obrátiť na príslušný vnútroštátny súd. Pritom investori nepatria medzi subjekty, ktoré by mali na vnútroštátnych súdoch SR nedostatočnú právnu ochranu. Naopak, možno sa domnievať, že veľkí investori vedia efektívnejšie využívať možnosti slovenského právneho poriadku než ostatní občania. Stačí si spomenúť na prípad Achmea, pri ktorom sa investor kvôli zákazu zisku zdravotných poisťovní obrátil na ústavný súd SR a v konaní pred ním uspel – dokonca lepšie než na arbitráži…

Významnou témou je otázka pôsobenia investičného súdu. Oceniť trebamožnosť prístupu verejnosti na pojednávanie, ktoré zvyšuje transparentnosť, ako aj vytvorenie opravných prostriedkov proti prvostupňovému rozhodnutiu. Na druhej strane, pochybnosti možno mať o garanciách nezávislosti sudcov či o výbere jeho členov. I keď v prípade postavenia investičného súdu ako takého, či statusu sudcov nastal v porovnaní s pôvodnou predstavou pokrok, ide len o zavedenie inštitútov, ktoré sú v rámci národného súdnictva samozrejmosťou. Napriek istým zlepšeniam v záverečnej dohode CETA je obvyklá úprava postavenia sudcov na národných súdoch oveľa prísnejšia než v systéme ICS.

Sporné sú i používané pojmy: definícia pojmu „investícia“ v čl. 8.1, „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“ v čl. 8.10, „vyvlastnenie“ v čl. 8.12 a prílohe 8-A či niektoré ďalšie. Definícia pojmu investícia je veľmi široká, pretože pokrýva „každý druh aktív“. Proti riziku schránkových firiem má slúžiť pojem „podstatná obchodná aktivita“, avšak hranice tohto pojmu nie sú taktiež určené. Pojem vyvlastnenie je tiež tradičným nedostatkom dohody. Napriek tomu, že v Prílohe 8-A sa objavuje pokus o určité vymedzenie pojmu „nepriame vyvlastnenie“, charakteristika regulačných  opatrení, ktoré sa „nezdajú zjavne nadmerné“, je príliš široká. Nedostatky možno vidieť i pri pojme „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“, spájanom s vágnymi predstavami o porušovaní štandardov.

Zaujímavú úlohu bude zohrávať Spoločný výbor CETA. Tento výbor má mnohé dôležité právomoci a môže rozširovať interpretácie viacerých inštitútov. Práve pri vymedzovaní pojmov ako „spravodlivé a rovné zaobchádzanie“ môže zohrávať tento orgán významnú úlohu a jeho interpretácia môže ovplyvniť i rozhodovaciu činnosť investičného súdu. Členmi Spoločného výboru CETA by mali byť kanadský minister a člen Európskej komisie pre obchod, avšak ďalšie zloženie a fungovanie tohto orgánu nie je úplne jasné.

Slovensko a CETA

Častým problémom, na ktorý sa upozorňuje v súvislosti s dohodou CETA, je argument, že táto dohoda je vo všeobecnosti lepšia než dohoda o ochrane investícií, ktorú SR uzavrela s Kanadou v minulosti. Je pravda, že SR a ďalších šesť „nových“ krajín EÚ v minulosti uzavreli nevýhodné investičné dohody, lenže ostatné krajiny EÚ sa však takýmto dohodám doteraz dokázali vyhýbať. Pre uvedené krajiny je teda dohoda CETA podstatne nevýhodnejšia než pre SR. Lenže aj pre SR platí, že hoci dohoda CETA prináša niektoré zlepšenia v porovnaní s doterajšou bilaterálnou dohodou, dominantné postavenie investorov sa jej prostredníctvom stabilizuje.

CETA totiž komplikuje možnosť odstúpenia od dohody. Nejde len o dlhé prechodné obdobie po odstúpení od dohody, ale aj o samotnú realizáciu tohto kroku. Ak by sa v budúcnosti nejaký odvážny slovenský politik rozhodol od existujúcej bilaterálnej dohody s Kanadou odstúpiť, mohol by tak pomerne jednoducho urobiť a to napriek nevýhodným prechodným ustanoveniam. Ak by však ten istý slovenský politik chcel odstúpiť od dohody CETA, dostal by sa do komplikovanej situácie. Pokus o odstúpenie by totiž vyvolal spory nielen s Kanadou, ale aj s Bruselom. Dnes je odstúpenie od bilaterálnej dohody s Kanadou pri existencii politickej vôle reálne, naopak, pokus o odstúpenie od dohody CETA bude závisieť od širšieho európskeho kompromisu.

Investičné skupiny si zrejme veľmi dobre uvedomujú, že v súčasnej EÚ sa politická atmosféra mení a ekonomický systém, ktorý tu dominoval v posledných desaťročiach, rýchlo stráca podporu verejnosti. Je možné, že v najbližšom čase sa vo viacerých krajinách EÚ dostanú k moci niektoré „populistické“ strany a tie by sa mohli pokúsiť o zmenu systému ochrany investícií. Aj preto sa objavuje snaha, aby sa ochrana investícií dostala čo najviac na rokovanie celoeurópskych orgánov. Tam investori nájdu zrejme dosť politikov, ktorí prípadnú zmenu dohôd ako CETA zablokujú. Niet pochýb, že také spory by viedli ešte k ďalšiemu zhoršeniu obrazu EÚ vo verejnosti. Politici, ktorí to s EÚ myslia úprimne, by nad týmto rizikom mali uvažovať ešte pred tým, než dohodu ratifikujú.

Branislav Fábry v Literárnom týždenníku