Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Prednášal vo Francúzsku, získal titul profesora, no do politiky nikdy nevstúpil. Na novembrové udalosti spomína v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky.

-Pamätám si vás z prvého študentského zhromaždenia v Bratislave 20. novembra 1989 v priestoroch Univerzity Komenského. Vyskočili ste na podokenicu a vystúpili ste pred študentmi. Čo vás podnietilo k tomuto kroku?-

Predo mnou vystupovali študenti. Zhromaždili sa vo vestibule a prečítali krátke vyhlásenie k 17. novembru, teda proti zásahu polície na študentskej manifestácii v Prahe. Pripravili si ho už deň predtým, báli sa postihov, pretože už mali ‚na krku‘ aj 16. november, teda manifestáciu, ktorú zorganizovali v Bratislave deň pred 17. novembrom. Aby sa rozložila vina, každý prečítal jednu vetu. Viet bolo iba päť, takže sa na podokenici vystriedalo päť študentov a potom nastalo ticho.

Povedal som si, že ich treba podporiť – tým skôr, že som tam napríklad zazrel nášho ideologického prodekana, zúrivého normalizátora. Tiež som sa teda postavil na protiľahlú podokenicu a povedal som, že im držím palce a že som s nimi. Pražskí študenti 17. novembra kričali ‚máme holé ruce‘. A ja som našim študentom povedal: ‚Vy máte tiež holé ruky, ale máte tiež čisté ruky, a to je teraz najdôležitejšie‘. Niečo v tom zmysle. Potom už študentov pustili do auly a tam zhromaždenie pokračovalo ďalej.

-Inak to bol celkom dobrý športový výkon.-

Ani neviem, ako som sa tam vyškriabal. Dnes by sa mi to už asi nepodarilo, preto musia revolúciu robiť mladí ľudia v kondícii.

-Mnohé signály naznačovali, že komunistický režim slabne – kritika, ale napríklad aj politická satira (povedzme známe rozhlasové relácie Pod pyramídou Milana Markoviča) boli čoraz ostrejšie, v okolitých štátoch dochádzalo k zmenám… Tušili ste, že aj u nás sa totalitný systém tak rýchlo skončí?-

U nás vlastne neskončil až tak rýchlo. V Maďarsku už počas leta púšťali východných Nemcov cez hranice na Západ. Mnohí utekali aj cez pražské veľvyslanectvo. Berlínsky múr padol už 9. novembra, teda ešte pred Nežnou revolúciou. U nás sa zmeny diali veľmi pomaly, pretože naši komunisti boli najkonzervatívnejší, ale už to nebolo udržateľné. Bol som presvedčený, že režim musí skôr alebo neskôr padnúť. Už sa len čakalo kedy.

-Počas prvých študentských zhromaždení a protestov sa objavovali aj veľmi opatrné požiadavky, napríklad zrušiť nulté hodiny, skvalitniť ubytovanie a stravu na internátoch…-

Pozor, boli to práve funkcionári SZM (Socialistického zväzu mládeže, pozn. TASR) alebo študenti-komunisti, ktorí spolu s vedením škôl chceli celý proces zvrátiť a zredukovať na takéto študentské či internátne požiadavky – rozvrh, sprchy, žiarovky a podobne. Ale hneď na začiatku im ostatní povedali – toto nie, teraz hovoríme o politických a celoštátnych veciach. Keď sme si pripomínali pred piatimi rokmi štvrťstoročie od revolúcie, jeden z vtedajších študentských aktivistov povedal: ‚Vtedy by nám dekan sľúbil aj zlaté sprchy.‘ Ale išlo presne o to dať tieto veci v tejto chvíli bokom a hovoriť o tom, čo je najdôležitejšie pre celú spoločnosť. Navyše, hoci vtedy dekan a mnohí ďalší funkcionári naliehali, aby sa diskutovalo len o tom, čo oni môžu zmeniť, v skutočnosti nedokázali – či skôr nechceli – vyhovieť ani len vtedy, keď študenti žiadali xerox na rozmnožovanie materiálov. Bolo to z ich strany trápne.

-Veľmi rýchlo sa začali verejné protesty na Námestí SNP a objavilo sa vyhlásenie radových komunistov – žiadali, aby sa zrušil 4. článok ústavy, ktorý zaručoval Komunistickej strane Československa (KSČ) vedúcu úlohu v spoločnosti.-

Bola to veľká ‚galiba‘ pustiť ich na tribúnu s týmto vyhlásením hneď na prvom zhromaždení na Námestí SNP. A aj v ďalšie dni sa tam pravidelne objavovali. Iste, vyhlásenie podpísali viacerí kvalitní ľudia. Nech sa páči, ale bola to vec medzi komunistami. Myslím si, že to bola pomýlená taktika, dávať slovo komunistom, lebo to ich vlastne legitimizovalo. Došlo k paradoxu, že celý November bol síce proti komunizmu, ale nie proti komunistom. Okrem pár najvyšších papalášov všetci ostatní boli zrazu ‚naši‘, pretože boli radoví.

-Ale podpísaní komunisti sa predsa chceli sami vzdať mocenského monopolu.-

No teda – komunisti sa blahosklonne išli vzdať svojej vedúcej úlohy! Veď aj tak by o ňu prišli.

-Čiže podľa vás tento krok nemal veľký vplyv na udalosti? Napríklad na odstúpenie vtedajšieho generálneho tajomníka KSČ Miloša Jakeša?-

Boli to státisíce ľudí na námestiach, ktorí položili Jakeša, nie toto vyhlásenie. Naozaj si myslím, že to bola jedna z najväčších chýb Nežnej revolúcie, že komunistom dovolili vystupovať. Tá zmierlivosť sa dá možno pochopiť, pretože tam bol strach. Aj na jednej, aj na druhej strane bol strach z násilia. My sme sa báli, že zasiahne polícia, ale aj komunisti sa báli, že s nimi bude zle. Toto bola taká čudná dohoda aj v Bratislave, aj v Prahe. No a keď Gott spoločne s Krylom spievali v Prahe na Letenskej pláni hymnu, to bol vrchol nevkusu. Možno z hľadiska taktiky to bolo dobre premyslené, veď teraz pri úmrtí Karla Gotta sme videli, aký mal obrovský vplyv na národ. A národ si povedal: ‚Keď aj Kája sa pridal k revolúcii, pridáme sa i my.‘ Ale zasialo sa tým semienko morálnych kompromisov.

-Teda vás neprekvapilo, že to komunisti tak rýchlo „zabalili“?-

Komunisti to už balili všade, v Poľsku, v Maďarsku už mali zbalené… Od počiatku bolo jasné, že s komunistami už nie. Veď čo bol výdobytok Novembra? Zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany a neskôr aj zákaz komunistickej ideológie. November ’89 bol vystúpením proti komunistickej totalite.

-Myslíte si, že postihy voči predstaviteľom komunistického režimu mali byť tvrdšie?-

Určite áno, ale nielen voči predstaviteľom. Všetci komunisti by prinajmenšom mali, povedzme, na päť rokov stratiť volebné právo a mať zákaz byť volení.

-Ale to by nebolo demokratické.-

Veď to bola chyba, že sa demokracia budovala demokraticky. Prechod k demokracii bol príliš nežný a príliš mäkký, nikto si z toho nezobral nijaké poučenie, ani komunisti, ani my. Mať škaredú minulosť a robiť zlé veci? Však sa to nejako utrasie, prepečie. S ničím sme sa nevyrovnali. Kým po vojne v Nemecku prebehla dôkladná denacifikácia, u nás po Novembri neprebehla – poviem to tak, aby mi rozumeli aj Harabinovi voliči – de-ko-mu-ni-zá-ci-a. A aj stranu bolo treba zakázať. Keď raz parlament rozhodne, že takáto ideológia je protihumánna a protidemokratická, tak komunisti v politike vôbec nemajú čo robiť. Oni nakoniec postihy aj čakali. Za každým zlým činom by mal nasledovať trest. No keďže k trestom nedošlo, akoby neboli ani zlé činy. Nebolo ani pokánie a ani nijaká katarzia. Namiesto katarzie tu máme morálnu katastrofu.

-Fakt je, že už v prvých slobodných voľbách mala Komunistická strana Slovenska (KSS) vyše 13 percent.-

Slovenský národ je taký. Ak by proti komunistom boli hoci len symbolické sankcie, ľudia by sa báli ich voliť, veď poznáme náš ľud.

-Mohlo sa nevyrovnanie s komunizmom a teda aj relativizácia morálnych hodnôt, o ktorej hovoríte, prejaviť napríklad v základoch novovznikajúcej Slovenskej republiky?-

Áno, to je jeden z ‚pilierov‘ novej republiky, dodnes najsilnejší. Tento štát nemá nijakú ideu. Ale so slovenskou kultúrnou tradíciou to dobre korešponduje – hlavné je nejako sa pretĺcť.

-Myslíte si, že ak nedokážeme zlo pomenovať a potrestať, umožnilo to vznik takých fenoménov, o akých sa dnes dozvedáme v spojitosti s Marianom K., s vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej či s kauzou Gorila?-

Áno. Pamätám sa, že keď som sa ešte pred takým desaťročím venoval aj publicistike, napísal som o tých pri moci, že sú schopní takých vecí, aké si my ani len nevieme predstaviť. A už to tu máme. A myslím si, že všetko si ešte stále nevieme predstaviť.

-Teda že môže byť aj horšie?-

Určite.

-V akom smere?-

To neviem, veď vravím, že si to neviem predstaviť. Oni už niečo vymyslia.

-Čakali ste, že 30 rokov po Novembri ’89 bude spoločnosť riešiť takéto hrozivé veci?-

V Novembri ’89 alebo tesne po ňom si každý myslel, že všetko pôjde rýchlejšie, najmä ekonómovia nás o tom presviedčali. Ale ľudia, ktorí žili na Západe, boli skeptickejší, asi vedeli svoje aj o demokracii. A my sme zase nevedeli všetko o ‚svojich‘ ľuďoch, ktorí pochopili demokraciu tak, že všetko je dovolené.

-Nie ste z toho sklamaný?-

Mne sa až tak nepáčil duch námestí v tom čase – skandovalo sa ‚láska, nechceme násilie‘. Doteraz sa vyhlasuje za prednosť, že nebol rozbitý jeden jediný výklad. Ale veď v revolúcii sa k slovu musia dostať aj vášne. Aká je to revolúcia bez vášní? Zhromaždenia potom pôsobili ako omše, majú v tom prsty aj viacerí predstavitelia Verejnosti proti násiliu. Nastalo akési všeodpustenie. Bola to emocionálna revolúcia, nie ideová. Ľudia tomu verili, ale potom nastúpilo sklamanie. Veď bol by zázrak, keby sa v priebehu novembrového týždňa – dvoch zrodil nový národ. Neviem, či tí, ktorí boli dobrí, sa stali lepšími, no tí, ktorí boli zlí, stali sa horšími.

-Čakali ste napríklad, že tak rýchlo po Novembri ’89 začne bujnieť nacionalizmus?-

Nečakal. Vychádzal študentský časopis Zmena, veľmi aktívne podporujúci Nežnú revolúciu, no v krátkom čase sa zmenil na nacionalistický… Neviem prečo. Podobne sa zmenil aj Literárny týždenník, ale tam sa to dalo skôr čakať. Je známe, že najmä komunisti sa húfne stávali nacionalistami. To by chcelo poriadnu analýzu alebo skôr psychoanalýzu. Na druhej strane treba priznať, že väčšina vrcholných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu (VPN) ľudu veľmi nerozumela

-Nemali ste sám politické ambície?-

Nie, nikdy. Ani mi to nenapadlo. Vedel som, že v politike treba byť tvrdý a pragmatický a nemohol by som to robiť. Ako to povedal spisovateľ Rudolf Sloboda: ‚Kto chce vyhrať, nemôže byť jemný.‘

-Prečo podľa vás protagonisti Novembra ’89 a VPN tak rýchlo prišli o moc? Už v roku 1992 utrpeli porážku a osud Slovenska dlhé roky formoval Vladimír Mečiar.-

Možno aj preto, že lídri Novembra sa nechceli ujať funkcií – ale to je už stará pesnička. V tomto ich chápem, lebo inde, na Západe, sa ľudia na dráhu politika pripravujú. U nás to prišlo nečakane. Revolúcia bola ušľachtilá, ale bola tu skúsenosť celých generácií, že politika je špina, a tak si možno aj oni chceli zachovať ušľachtilosť, ostať v ideálnej rovine, nezašpiniť sa. Možno si však mysleli, že budú riadiť veci ‚z druhej línie‘, no to nejde. Ľuďom to hneď pripomenulo politbyro. A veru, niečo také sa tam dalo zacítiť pomerne skoro. Na VPN sa veľmi rýchlo nalepili všelijaké pochybné osoby, namiesto ľudí prvého dňa sa do kruhov okolo vedenia dostávali ľudia druhého týždňa (aj druhej triedy) a tvorili akýsi filter, ktorý bol užitočný najmä pre ich vlastné ciele. Raz som išiel do Mozartovho domu (sídlo VPN, pozn. TASR) za priateľmi, a už ma jedna nepríjemná ženská (neskôr sa z nej vykľula eštebáčka) začala spovedať, kto som, kam idem a čo chcem. Tak som sa otočil a viac tam nešiel. A viem, že sa to stalo viacerým.

-Vedia dnešní študenti pochopiť, čo sa vlastne pred tými 30 rokmi dialo?-

Už im o tom ani veľmi nehovorím, keďže sa toho toľko pokazilo. Elementárne veci by mohli vedieť z rodín – čo zač bola totalita, ako vyzerala. Im už treba hovoriť také veci, že človek nemohol vycestovať na Západ, čo boli devízové prísľuby, výjazdné doložky, poloprázdne obchody, ako fungovala cenzúra, ako sa všade kádrovalo. Nevedia si to vôbec predstaviť, čo im nezazlievam, naopak, teším sa z toho.

-Boli by dnes mladí ľudia schopní revolúcie?-

Myslím si, že nie. My sme za mladi boli vycvičení byť nahnevaní, byť v opozícii. Ale teraz je životný štýl byť v pohode.